Cesta I/66 je zrejme najdlhšie používanou cestnou komunikáciou v Banskobystrickom kraji
Stredom Slovenska viedol dôležitý komunikačný koridor medzi juhom a severom, ktorého počiatky zrejme siahajú hlboko do praveku. Tento koridor nemá žiadny zvučný historický, či moderný zaužívaný názov, no tu ju budeme nazývať tak, ako ju označil v 90. rokoch archeológ V. Hanuliak – magna via antiqua (stará veľká/hlavná cesta) podľa jednej z mladších stredovekých zmienok o jednom z jej úsekov. Podobne ako paralelná slávna Jantárová cesta na slovensko-moravskom pohraničí spájala vzdialené časti Európy. Na rozdiel od jantárovej cesty však v prípade cesty magna viae antiqua sa dôvod, ktorý motivoval jej vznik, nachádzal na území dnešného Slovenska, v horách Banskobystrického kraja – išlo o nerastné suroviny: silicity, meď, striebro, železo a neskôr aj zlato. O nových nálezoch súvisiacich s touto témou v dobe bronzovej sme písali v blogu. Miestne komunity od najneskôr od eneolitu distribuovali tieto suroviny do bližších, či vzdialenejších destinácií. Na sever smerovala meď z Pohronia napríklad do Povislia a ďalej až do Škandinávie. Na juh zase do Karpatskej kotliny. Z juhu umožňoval terén ku surovinám jednoduchší prístup. Hlavné zdroje surovín boli na území, ktoré vždy kultúrne a topograficky viac inklinovali ku Karpatskej kotline. Aj vďaka tomu máme viac informácií o trasách spájajúcich ložiská s týmto územím.
Písomné pramene spomínajú našu veľkú cestu už v zakladacej listine kláštora na Bzovíku v roku 1135. Postupne sa o nej v priebehu celého stredoveku objavujú ďalšie zmienky. Často tvorila hranicu chotárov hontianskych dedín, ale stretneme sa so zmienkou aj v okolí Zvolena. Na naše územie sa dostávala mostom v Šahách. Ďalej sa jej trasa mohla líšiť v rôznych obdobiach. Vyhýbajúc sa zamočeným kaňonovitým údoliam viedla jedna vetva východnou časťou Štiavnických vrchov, kde boli jej úseky v okolí Sitna v území UNESCO Banská Štiavnica a technické pamiatky okolia podrobené prieskumu, o ktorom si môžete viac prečítať na academia.edu. Iné sa držali proti smeru riečok Štiavnice a Krupinice. Významné križovatky a brody sa nachádzali vo Zvolene, ako je to ilustrované na 3D modeli spracovanom Pamiatkovým úradom a v Slovenskej Ľupči, kde pri ceste vznikol Františkánsky kláštor ako aj kráľovský hrad. V mieste brodu a neskoršieho miesta bola nedávno nájdená keltská minca, strieborný obolus z 3.-2. stor. ako aj neskorostredoveká sekera. Medzi nimi pozdĺž cesty vznikli ranogotické kostoly s umelecky veľmi kvalitnými nástennými maľbami ako Zolná, Čerín, Dúbravica či Poniky (niečo o nástenných maľbách v týchto kostoloch sme publikovali TU alebo TU). Odtiaľto už cesta pokračovala cez Hiadeľské sedlo do menej zdokumentovaného úseku, ktorý zrejme využíval brod cez Váh v Ružomberku a okolo Oravského hradu prechádzal do Poľska.
Jednu z trás tejto cesty dnes kopíruje cesta I/66, ktorá dnes prechádza rozsiahlymi opravami. Počas opravy cestného mosta postaveného v 40. rokoch 20. storočia sa pri príprave obchádzkovej trasy po poľnej ceste zistilo, že nejde o obyčajnú poľnú cestu. Stavená firma COLAS Slovakia, a.s., ktorá stavbu realizuje reagovala profesionálne a privolala na miesto krajský pamiatkový úrad. Počas obhliadky sa zistilo, že ide o jeden z pravdepodobne posledných fragmentov pôvodnej historickej cesty, ktorý nebol prekrytý, či zničený počas výstavby cesty I/66. To, že išlo o významnú cestu dokladá aj jej forma. Cesta bola vydláždená lomovými kameňmi a okruhliakmi. Pričom väčšími kameňmi ukladanými do radu boli spevnené a zároveň vyznačené krajnice. Zaujímavé je, že mala dva pruhy. Stredová čiara bola rovnako ako krajnice vyznačená radom väčších kameňov, od ktorých boli obidva jazdné pruhy mierne vyspádované smerom ku krajniciam, aby na vozovke nestála voda. Medzery medzi kameňmi boli kvôli hladkému povrchu vyplnené ílom. Okrem samotnej vozovky sa na zachovanom zhruba 300 metrovom úseku historickej cesty podarilo zadokumentovať aj ďalšiu historickú cestnú stavbu. Ide o kompletne zachovaný most preklenujúci suchú strž, ktorá v období väčších zrážok zbiera vodu z okolia a vytvára ťažko priechodný bahnitý úsek. Most je tvorený jedným klenbovým poľom, murovaným z miestneho sopečného kameňa. Klenba ako aj krídla mosta sú vytvorené z kamenných kvádroch. Bočné steny sú murované z lomového kameňa a v úrovni vozovky boli pôvodne ukončené rímsou, z ktorej sa zachoval len jeden posledný fragment na severozápadnej strane. Napriek tomu, že z písomných prameňov sa o ceste magna via antiqua dozvedáme už v 12. storočí, zatiaľ nevieme presne z akého obdobia pochádza most ani zistená úprava vozovky. Na základe výskumu Slovenského archeologického a historického inštitútu, ktorý nález ďalej skúmal zatiaľ vieme konštatovať len, že v zistenej podobe bola podľa nájdených nie príliš chronologicky citlivých hnuteľných nálezov, využívaná v období od zhruba 17. storočia po súčasnosť. Dnes slúžila už len ako poľná cesta. Zdá sa že ešte v druhej polovici 20. storočia bol kamenný most opravovaný na základe stôp po cementových vysprávkach a vyrytom nie príliš čitateľnom letopočte. Odvtedy upadol do zabudnutia ukrytý pod nánosmi naplavenej hliny, smetí a krovia.
Vďaka profesionálnej spolupráci s investorom stavby Slovenskou správou ciest, zhotoviteľom a projektantom bolo možné obchádzkovú trasu preprojektovať a nález ostane zachovaný. KPÚ Banská Bystrica v súčasnosti spolupracuje s obcou Devičie a Banskobystrickým samosprávnym krajom na krokoch smerujúcim k obnove mosta a prezentácii tohto vcelku unikátneho nálezu.
Spracoval: Martin Miňo, KPÚ Banská Bystrica
