Prečerpávacia stanica na Oslom vrchu. Príkladná priebežná starostlivosť o kultúrnu pamiatku
Z oblasti pamiatkových obnov najväčšiu pozornosť, pochopiteľne, pútajú komplexné rekonštrukcie historických budov, pretože po dôslednom výskumnom úsilí, zásadných metodických rozhodnutiach a samotných realizačných prácach je výsledok vnímateľný po relatívne krátkom čase. Nespočetné množstvo zmien v celkovom výraze a technickom stave objektov sa však deje postupne a takmer nebadane, a to najmä počas pravidelnej lokálnej údržby objektov, ktorá si vyžaduje záujem a zanietenie vlastníka, remeselné zručnosti realizátorov a pozorný prístup metodikov. Pomalým hromadením drobných odborných zásahov a adresným využívaním finančných prostriedkov sú tak hodnotné prvky objektu rekonštruované síce takmer nevnímateľne, avšak nemenej podstatne.
Príkladom sú postupné udržiavacie práce na objekte prečerpávacej stanice prvého bratislavského verejného vodovodu na Mudroňovej ulici v Bratislave. Objekt je evidovaný v Ústrednom zozname pamiatkového fondu SR pod číslom 647/1 ako Prečerpávacia stanica Oslí vrch. Architektúra objektu je inšpirovaná architektonickým štýlom heimatstil (nem. Heimat = vlasť, domovina). V Bratislave sa zachovalo niekoľko podobných stavieb a súborov, napríklad súbor robotníckych domčekov na ulici Zátišie, ktorý je tiež evidovaný ako kultúrna pamiatka. Architektonický štýl, ktorý je inšpirovaný stavebnou kultúrou nemeckého a švajčiarskeho vidieka, s použitím hrázdených konštrukcií, zdobených drevených prvkov, okeníc, členitých strmých striech s drobnými klampiarskymi detailmi, prírodného kameňa a pod. sa stal postupne veľmi obľúbeným nielen pre obytné a rekreačné objekty (rodinné domy, vily, kúpeľné domy), ale rozšíril sa aj na iné typologické druhy, ako môžeme vidieť aj na tomto príklade.
Podľa monografie 120 rokov Bratislavskej vodárne 1886 – 2006 súvisí vznik objektu prečerpávacej stanice na Mudroňovej ulici so vznikom prvého bratislavského verejného vodovodu, pretože táto stanica patrí do sústavy objektov bratislavskej vodárne a je prečerpávaciou stanicou 3. zásobovacieho pásma, nazývaného aj „horský vodovod“. 3. zásobovacie pásmo mestského vodovodu bolo vybudované v rokoch 1919 – 1920 ako ďalšie popri už dvoch existujúcich pásmach. Príbeh Bratislavského vodovodu je zaujímavou súčasťou stavebnej histórie Bratislavy a začal sa písať v roku 1881, keď mesto uzavrelo zmluvu s pražskou firmou C. Korte a spol. Na potrebu zásobovania Bratislavy kvalitnou pitnou vodou upozorňoval už panovník Jozef II., ale realizáciou sa mestská rada preukázateľne zaoberala až v roku 1868. Autorom projektu vodovodu sa stal riaditeľ firmy C. Korte a spol. – drážďanský vodohospodárský odborník a radca Bernhard August Salbach, ktorý vybral ako vhodné miesto pre zdroj pitnej vody oblasť ostrova Sihoť. 4. februára 1886 bol verejný vodovod uvedený do prevádzky, pričom jeho majiteľom bola Rakúska vodárenská spoločnosť. V roku 1894 sa stalo vlastníkom mestskej vodárne mesto.
Pôvodné zariadenie bratislavskej vodárne z roku 1886 pozostávalo zo studne na ostrove Sihoť (Käsmacher) – slúžila do polovice 60. rokov 20. storočia –, potrubia, čerpacej stanice v Karlovej Vsi, z výtlačného potrubia z Karlovej Vsi do vodojemu na Mudroňovej ceste (na Somárskom alebo Oslom vrchu) a z rozvodných potrubí. Pri uvedení do prevádzky mala vodovodná sieť 28 km a zásobovala pitnou vodou Staré Mesto v oblasti Židovskej ulice, Zámockej ulice a Hlavného námestia, ako aj Podhradie. V prvej fáze bolo zásobovanie obyvateľstva zabezpečené napojením verejných studní na tento vodovod, až neskôr vodovodnými prípojkami, ktoré boli postupne zavádzané do jednotlivých objektov, popri ktorých verejný vodovod prechádzal. Vodojem na Oslom vrchu mal objem 3 000 m3, celá konštrukcia vodojemu bola z kamenného a tehlového muriva, strop bol z tehlových klenieb, podopretých piatimi radmi stĺpov, v interiéri omietnutý kvalitnou omietkou, ktorá sa zachovala dodnes.
Výšková členitosť mesta si vyžadovala vybudovanie viacerých tlakových pásiem.
V 1885 – 1886 boli postavené dve tlakové pásma. Prvé pásmo tvorilo vyššie spomínané potrubie, vedúce do vodojemu na Somárskom vrchu, druhé pásmo, takisto postavené v rokoch 1885 – 1886, zásobovalo mestskú časť na svahoch hradného vrchu (Schlossberg). Vodojem druhého pásma mal objem 200 m3 a stál takisto pri Mudroňovej ulici. Na základe sťažností obyvateľov Mudroňovej ulice sa v roku 1914 začalo s výstavbou tretieho pásma – tzv. horského vodovodu, ale pre vojnu sa pokračovalo až v roku 1919. V rokoch 1919 – 1920 bola výstavba tretieho zásobovacieho pásma ukončená a jeho súčasťou bola aj prečerpávacia stanica tretieho pásma (stanica na Mudroňovej č. 3) umiestnená vedľa hlavného vodojemu prvého pásma na Somárskom/Oslom vrchu. Následne bola vodovodná sieť postupne rozširovaná na ďalšie oblasti a vznikali ďalšie prečerpávacie stanice a vodojemy (na Murmanskej výšine, Ceste na Kamzík a na Podkolibskej ceste). Rozvádzacia sieť tretieho pásma viedla až k vodojemu na Baránku (Murmanskom vrchu) vo výške 267 m n. m. (136 m nad hladinou Dunaja).
Prečerpávacia stanica na Oslom vrchu na Mudroňovej ulici je štvorpodlažná budova. V podzemnom a na prvom nadzemnom podlaží sú sústredené technické a technologické zariadenia prevádzky stanice a na druhom a treťom nadzemnom podlaží sa nachádzajú bytové jednotky. Budova je zasadená v záhrade, ktorej aktuálna rozloha je už len zlomkom jej pôvodnej rozlohy. Pôvodne bola záhrada vo svahovitom teréne výškovo rozdelená na tri terasy – spodné dve terasy plnili okrasnú funkciu a na hornej terase bola úžitková záhrada. Do sadových úprav boli zakomponované aj objekty vodojemov. Viaceré vzrastlé dreviny, ktoré dnes tvoria prírodný rámec pre budovu prečerpávacej stanice sú zachované ešte z pôvodnej výsadby z obdobia jej vzniku, najmä ihličnany – borovica hladká, smrek východný, tis obyčajný.
Objekt prečerpávacej stanice, ktorý je spolu s vodojemom a priľahlým areálom vlastníctvom Bratislavskej vodárenskej spoločnosti, je aktuálne obývaný dlhodobými nájomcami a práve z ich podnetu vzišla na prelome rokov 2021 a 2022 potreba a iniciatíva údržby dreveného hrazdenia štítov, doskového obloženia strešných podhľadov a lokálneho doplnenia chýbajúcej či zdegradovanej tehlovej strešnej krytiny. Brúsenie, čistenie, brúsenie a finálne ošetrenie drevených prvkov, ako aj výmenu častí strešnej krytiny, realizovala spoločnosť Outside špecializujúca sa na výškové práce pod vedením Mareka Šárköziho.
Efektívna spolupráca následne viedla k realizácii ďalších menších zámerov, ktoré z metodického hľadiska prispeli nielen k zlepšeniu technického stavu, ale aj k pozitívnej zmene v celkovom výraze objektu. Ďalšie udržiavacie práce realizované v priebehu roka 2023 sa totiž týkali najmä obnovy nadstrešných častí komínových telies, ktoré pred poslednou obnovou vykazovali značné známky zvetrania materiálu a statických porúch. Tehlová konštrukcia telies zároveň nebola ošetrená žiadnymi omietkovými vrstvami, čo nielenže prispelo k jej postupnému rozpadu, ale vo vzťahu k tradičným stavebným postupom neadekvátne reagovala na architektúru objektu. Dochovaná fotografická dokumentácia z roku 1925 zachytáva komíny v podobe tradične omietnutých telies ošetrených vápenným náterom a s betónovými hlavicami, dekorovanými podhľadovými tehlovými konzolami. Dobová referencia sa tak stala podkladom aj pre realizáciu obnovy komínov, ktorým sa vo výsledku prinavrátil ich pôvodný výraz. Drobná zmena, obzvlášť v rozsahu obnovy dekoratívnych konzol, tak doplnila relatívne limitovaný dekoratívny aparát objektu, v ktorého kumulácii však spočíva celkový architektonický a estetický výraz. Práve takéto čiastkové realizácie tvoria dominantnú časť nielen starostlivosti o pamiatkový fond, ale aj práce príslušných metodikov. Obyvateľom stanice prajeme všetko dobré a oceňujeme ich príkladný prístup k udržiavaniu kultúrneho dedičstva.
Mgr. Martin Hoľma, Ing. arch. Petra Dimunová, KPÚ Bratislava
Kriš, J., Hélia, P., Kvetan, J., Karacsóny, V. 120 rokov Bratislavskej vodárne 1886 – 2006. Bratislava: BVS, a. s., 2006
Archív PÚSR – aktualizačné listy NKP
Archív KPÚ BA – spisová agenda
Zdroj: Archív KPÚ BA
