Dejiny pamiatkovej starostlivosti
Krajinou, z ktorej vyšiel priamy podnet k prvým pamiatkarskym akciám u nás, bolo Bavorsko, a to cez pamiatkovú starostlivosť v rakúskej časti habsburskej monarchie, kde bola pamiatkovým orgánom C. k. centrálna komisia (Kaiserliche und konigliche Central - Commision zur Erforschung und Erhaltung der Baudenkmale). Táto komisia bola zriadená cisárskym nariadením z 31.decembra 1850. V roku 1853 začala komisia svoju činnosť aj na Slovenskom území. Mala sedem členov konzervátorov a 5 členov korešpondentov. Medzi nich patrili gróf Ján Keglevich, Arnold Ipolyi Stummer, Ignác Fabry, Maximilian Siemanowsky a korešpondenti gróf Anton Balassa, A. Zipser. Napriek tomu, že C. k. centrálna komisia sa hlásila svojim názvom k architektonickým pamiatkam, jej zorné pole od začiatku obsahovalo temer celý dnešný register pamiatok.
O činnosti komisie na Slovensku počas jej 20 ročného účinkovania (1853-1872) nevieme toho veľa. Medzi známe úpravy patrí obnova eszterházyovského pamätníka vo Veľkých Vozokanoch, reštaurovanie beneditkínskeho opátstva v Hronskom Beňadiku, záchranné práce na Dóme sv. Alžbety v Košiciach. Ipolyi Stummer ako konzervátor južnej časti Bratislavského kraja, vykonal rozsiahly terénny a historický prieskum pamiatok Žitného ostrova a vydal ho tlačou. Tento materiál sa stal na takmer 100 rokov jediným parciálnym súpisom pamiatok na Slovensku. C. k. komisia rozvinula vlastné umeleckohistorické bádanie o pamiatkach na Slovensku a bola prvým pamiatkovým orgánom pre Uhorsko a Slovensko, hoci hlasy volajúce po organizovanej a inštitucionálnej záchrane pamiatok siahajú už do počiatkov 40. rokov 19. storočia. Sú spojené napr. so Spolkom uhorských lekárov a prírodovedcov, ktorí na svojich stretnutiach oboznamovali účastníkov s historickými pamätihodnosťami hosťujúceho mesta. Pre pamiatkovú starostlivosť sa stalo významným ich stretnutie v Košiciach, kedy účastníci žiadali Maďarskú vedeckú akadémiu, abyvzala pod svoj patronát košické pamiatky.
Akadémia sa vo februári 1847 obrátila na verejnosť s výzvou "vo veci vlasteneckých pamiatok". Rozsah pojmu pamiatky bol veľmi široký. Vzťahoval sa na architektúru, plastiku, maľbu, umelecko - remeselné a národnohistorické pamiatky. Bokom ostali pamiatky ľudovej architektúry a technické pamiatky. Časovou hranicou pre pamiatky mal byť začiatok 18. storočia. V roku 1858 historik G. Wenzel podal v pléne Maďarskej vedeckej akadémie návrh na zriadenie archeologickej komisie (založená v roku 1858), ktorej náplňou mala byť realizácia výzvy z roku 1847.
V Uhorsku zostala potom pamiatková starostlivosť na celé polstoročie nedeliteľnou súčasťou archeológie, podobne aj dejiny umenia. Komisia nemala výkonné sily pre pamiatkové úkony. Od roku 1861 sa vyvinula snaha zriadiť podobný útvar pre Uhorsko, ako bola viedenská C. k. centrálna komisia.
Nariadením Ministerstva kultúry a výučby č. 5371 zo 4. apríla 1872 bola zriadená pri ministerstve Uhorská dočasná komisia pre pamiatky, ktorej kompetencie a pracovná náplň boli vyjadrené stručne. Úlohou komisie boli súpis, dokumentácia, kategorizácia a údržba pamiatok. Komisia bola vytvorená ako výkonný orgán nadriadeného Ministerstva kultu a vyučovania. Štatút komisie bol schválený ministerstvom 5. júla 1902 pod číslom 41187/1901. Najzávažnejším v štatúte bolo ustanovenie o zavedení registra - katalógu objektov, ktoré boli vyhlásené za pamiatky, resp. u ktorých sa ešte čakalo na rozhodnutie, alebo sa rozhodlo negatívne. Prvým predsedom komisie sa stal akademik Augustín Szalay (1872-1877),druhým gróf Jeno Zichy (1877-1906) a tretím barón Gyula Forster. Podľa vzoru viedenskej komisie vytvorila si Uhorská dočasná pamiatková komisia po celej krajine sieť korešpondentov, pre ktorých komisia vypracovala dotazník s ôsmymi bodmi (obdržalo 33 osôb). V prehľade o jej činnosti v roku 1870/1871 sa ako príloha nachádzal zoznam 853 významnejších pamiatok krajiny.
Nástupcom dočasnej komisie sa stala Štátna pamiatková komisia, ktorá spravovala pamiatky na Slovensku počas obdobia 50 rokov. Cieľavedome sa organizuje dokumentácia pamiatok a už v roku 1878 Uhorská dočasná pamiatková komisia publikuje zoznam svojich grafík (944 kusov). Išlo zväčša o zobrazenia architektúr a jej článkov. Štátna pamiatková komisia dáva vyhotoviť kópie nástenných malieb, práce sa zúčastňujú reštaurátori-maliari Fr. Storno st. a ml., Št. Groh, J. Huszka, P. J. Kern. Vo vzťahu ku Slovensku Štátna pamiatková komisia najviac pozornosti venovala sakrálnym pamiatkam, menovite architektúre.
Od začiatku 20. storočia vzrastal i počet svetských pamiatok, dochádza k reštaurovaniu významných svetských architektúr (Bojnice, Zvolen, Vígľaš, Banská Bystrica). Do sféry záujmu Štátnej pamiatkovej komisie sa dostáva i meštianska architektúra. V zhode s dobovými tendenciami sa Štátna pamiatková komisia stará predovšetkým o solitérne pamiatky, postupne objavuje hodnotu historických súborov, ako hradieb, veží, bášt, mestských brán. V registri pamiatok sa začínali v 20. storočí objavovať aj dnešné národnohistorické pamiatky (milenárne pomníky na Devíne a na Zobore).
Nedostatkom práce komisie bolo, že sa nepresadila ako rozhodujúci pamiatkársky a reštaurátorský činiteľ na všetkých pamiatkových akciách a o mnohých spočiatku ani nevedela. V zozname akcií, ktoré sa realizovali v rokoch 1871-1918, figurujú Hronský Beňadik, Bardejov, Košice, Kežmarok, Kremnica, Bíňa a Spišský Štvrtok.
Zdrojom finančných prostriedkov na úhradu pamiatkových akcií boli mimoriadne dotácie na konkrétne uvedené pamiatky, Náboženský fond a v roku 1886 sa vytvára nový prameň, skutočná pamiatková základina, ktorú vytvorili vydaním 800 000 kusov zlosovateľných úpisov. Názory a vedomosti o pamiatkovej starostlivosti i prístupy k reštaurovaniu boli neadekvátne a po roku 1872 sa k týmto nedostatkom pripojilo apriórne výlučné hodnotenie gotiky, ako vrcholu európskeho umenia. Architekti, ktorí mali reštaurovať pamiatky, odstraňovali z nich všetko, čo bolo dostavané neskôr a zostali v zajatí puristickej metódy optimalizovanej gotiky. Stúpencami tejto metódy boli prof. techniky I. Steindl a člen pamiatkovej komisie staviteľ a architekt Fr. Schulek. Vrcholom regotizačných puristických úsilí architektov komisie, boli obnovy gotických katedrál v Košiciach a v Bardejove. Ich realizátorom bol I. Steindl, tento mnohé časti nahradil a "vylepšil" novotvarmi. Pamiatkárske akcie na Slovensku pred rokom 1918 sprevádzali mnohé nedostatky, ale aj pozitíva. Pred skazou sa podarilo zachrániť veľa cenných pamiatok, rozvinula sa výskumná i dokumentačná činnosť a popularizácia pamiatkového fondu.
Negatívom, ktoré ovplyvňuje hodnotenie uhorskej pamiatkovej starostlivosti v celých dejinách, je snaha maďarských zberateľských inštitúcií odviezť čo najviac z pamiatkového fondu Slovenska na územie súčasného Maďarska. A tak sa do Budapešti, resp. Ostrihomu previezli gotické tabuľové oltáre a plastiky stredovekého umenia a Štátna pamiatková komisia oficiálne tieto snahy podporovala.
Obdobie rokov 1919-1945 je v dejinách slovenskej pamiatkovej starostlivosti úplne samostatnou epochou. V dôsledku rozpadu Uhorska a vzniku Československej republiky, došlo k vytvoreniu slovenských pamiatkových orgánov v Bratislave. Druhé štvrťstoročie 20. storočia znamenalo odklon od puristickej a rekonštrukčnej (dotváracej) metódy a príklon k prísnej konzervácii. Zmenil sa tiež predmet záujmu pamiatkovej starostlivosti.
Do popredia sa posunul záujem o drevenú architektúru, sakrálnu i svetskú. Stúpa tiež záujem o technické pamiatky, najmä hnuteľné. Samostatnú slovenskú pamiatkovú správu vytvorilo nariadenie ministra s plnou mocou pre Slovensko dr. V. Šrobára čís. 8380-prez. z 20. októbra 1919. Publikované bolo v Úradných novinách čís. 32 pod čís. 155/1919. V nariadení sa hovorí:
"Ochranou výtvarných pamiatok umeleckých, historických, ľudových i pamiatok prírodných a ochranou svojrázu kraja a domoviny na Slovensku poveruje sa Vládny komisariát na ochranu pamiatok na Slovensku a prikazuje sa mu právomoc býv. uhorskej komisie pre zachovanie umeleckých a historických pamiatok vo všetkých záležitostiach, ktoré priamo alebo nepriamo majú vplyv na ochranu pamiatok."
V nariadení sa taxatívne vypočítali okruhy kompetencie komisariátu a povinnosť robiť výskum a dokumentáciu pamiatok, ako i založenie katastra (zoznamu, súpisu) nehnuteľných pamiatok, ale i ich propagácia. Nariadením ministra pod čís. 4432-2-prez. z 10. decembra 1919 sa určila tiež kompetencia komisariátu pri vývoze pamiatok a obchode so starožitnosťami, a s tým bola spojená tiež povinnosť viesť kataster movitých pamiatok. Pracovníkmi komisariátu boli J. Hofmann (otázky vlastnej pamiatkovej starostlivosti), J. Vydra a A. Václavík (otázky ľudového a moderného umenia). Komisariát bol obdobou pamiatkových ústavov v Prahe a Brne. Rozdiel bol len v otázkach podriadenosti, pretože úrady v Prahe a Brne podliehali priamo Ministerstvu školstva a národnej osvety a bratislavský len nepriamo. Až od roku 1933, bol podriadený priamo tomuto ministerstvu.
Vedúcim komisariátu bol architekt Dušan Jurkovič, ktorý tu pracoval od apríla 1919 do 24. decembra 1922. Nástupcom a vedúcim vládneho komisariátu sa stal dr. Ján Hofman, český umelecký historik, pamiatkar a muzeológ, ktorý bol presvedčeným stúpencom konzervačnej metódy a programovo pristupoval k svojej úlohe zachovávať pamiatkové bohatstvo Slovenska. V roku 1919 vydáva brožúrku, v ktorej vysvetlil pojem pamiatky (hmotný majetok národa), aké druhy pamiatok sa rozoznávajú (stavebné, sochárske, maliarske, remeselné, ľudové, prírodné, miestne názvy), akým nebezpečenstvám sú vydané pamiatky a ako ich ochraňovať. V práci z roku 1938 populárne rozvinul úlohy a program pamiatkovej starostlivosti na Slovensku, napísal tiež stručné dejiny výtvarného umenia na Slovensku. Vládny komisariát napriek tomuto bol pod jeho vedením viac-menej pasívnym pozorovateľom diania na poli pamiatok.
Ani také osobnosti ako Vladimír Wagner (na referáte od júla 1927) a Václav Mencl (od roku 1930) nemali snahy vytvoriť z komisariátu viac než administratívne pracovisko, využili však svoje sily a vedomosti na úsek prehlbovania znalostí dejín umenia na Slovensku. Vladimír Wagner bol prvým syntetikom dejín slovenského umenia a neskôr sa venoval dejinám plastiky a maliarstva. V. Mencl sa stal znalcom dejín slovenskej architektúry.
Komisariát nepokročil ani v otázkach súpisu nehnuteľných a hnuteľných pamiatok. V roku 1919 poveril poslucháča filozofie J. Reicherta inventarizáciou kaštieľa v Topoľčiankach, v roku 1920 mu odovzdal dobrozdanie o sgrafitách na Slovensku M. Duchek.
V roku 1922 boli vykonané súpisy architektonických pamiatok Bratislavy a Trnavy pre potreby regulačných plánov. Neskôr to boli zoznamy pamiatok Banskej Bystrice, Banskej Štiavnice, Levoče, Košíc a opätovne Bratislavy, tieto mali už temer povahu záväzných štátnych zoznamov. Pomerne veľký kus práce sa na komisariáte vykonal v oblasti ľudovej architektúry, najmä sakrálnej. Keď v októbri roku 1921 vyhorela obec Čičmany, vládny komisariát si predsavzal pomocou D. Jurkoviča obnoviť ich v plnej kráse. Zámer sa nepodaril. Nerešpektoval sa pôvodný pôdorys obce. Úspešnejší bol komisariát pri záchrane drevených kostolov na Slovensku.
K systematickému získavaniu údajov z katastra komisariát pristúpil až v roku 1924, vypracoval sa štvorstránkový dotazník, ktorý mal 9 základných otázok, na konci tohoto materiálu sa požadovali informácie o tom, ktoré pamiatky potrebujú opravu, sú v zlom stave, alebo ohrozené predajom, odvezené do Budapešti, resp. predané do súkromných rúk. Na akcii sa pracovalo dlho, ešte v roku 1927. V spisovni komisariátu sa zachovalo cca 800 vyplnených dotazníkov. Úroveň vyplnených dotazníkov nebola zvlášť vysoká, väčšinu ho poslali učitelia ľudových škôl, teda tí, ktorí neboli veľmi oboznámení s pamiatkami a umením. Na vládnom komisariáte sa vyhotovili len miestne zoznamy pamiatok.
V apríli 1925 komisariát usporiadal v Prahe v Zemědělském muzeu výstavu drevených kostolíkov (fotografie, škice, plány, akvarely). K vážnemu riešeniu problému týchto pamiatok došlo v roku 1927. Zásady ich záchrany komisariát zhrnul do memoranda, ktoré predložil Ministerstvu školstva a národnej osvety 14. októbra 1927. Vypracoval sa tiež obežník pre župné úrady, ktorý proklamoval požiadavku stálej súčinnosti štátnej správy s pamiatkovými orgánmi vo veci ochrany týchto pamiatok. V. Mencl sa zaslúžil tiež o záchranu malých dedinských románskych a gotických kostolov. Komisariát bol zainteresovaný tiež na zachraňovaní hradov a hradných ruín. V Trenčíne sa konzervuje Barborin palác, chystá sa zameranie Spišského hradu a arch. Jurkovič vypracoval projekt na záchranu Oravského hradu, zabezpečili sa i prostriedky na záchranu Zvolenského hradu, práce sa však nerealizovali. Prebiehali aj práce na obnove Devínskeho hradu a Beckova.
Prehľady o pamiatkových akciách, ktorých sa komisariát zúčastnil, vydáva v rokoch 1936 a 1937. Celkovým prehľadom pamiatkových akcií za roky 1919-1935 bol zoznam umeleckohistorických objavov v rámci pamiatkovej ochrany (Zprávy památkové péče 1937, č. 3). Počas 20 ročnej existencie bola práca komisariátu podrobená viackrát kritike, ktorej vzdorovala niekedy úspešne, niekedy menej úspešne. Činnosť komisariátu neprestala ani odchodom dr. Jána Hofaman do Čiech v decembri 1938, ani po odchode Dr. V. Mencla. Funkciou vedúceho bol poverený dr. Vl. Wagner, na komisariát nastupuje aj dr. Július Kálmán, historik umenia.
Komisariát zaniká vládnym nariadením č. 29/1939 Slov. zákonníka z 24. marca 1939. Kompetencie prechádzajú na novovznikajúce slovenské Ministerstvo školstva a národnej obrany v Bratislave, kde vzniká pamiatkové oddelenie, ktorého vedúcim sa stáva Vladimír Wagner, čím sa zachovala kontinuita práce i vedenia.
Oddelenie pamiatok sa muselo vyrovnať s problémom revízie celého pamiatkového fondu. V súvislosti s približovaním frontu k Slovensku, vynárala sa otázka zabezpečenia pamiatok.
Z pamiatkových akcií v rokoch 1939-1945 možno spomenúť adaptáciu Grassalkovichovho paláca na sídlo prezidenta, podľa projektu prof. E. Belluša, akciu ale viedlo Ministerstvo verejných prác. Pozoruhodným bolo aj reštaurovanie r. k. kostola v Liptovskom Mikuláši na popud akad. maliara Janka Alexyho.
Počas vojny, v roku 1944 sa pamiatky dostali do bezprostredného nebezpečenstva. Pamiatkový fond na Slovensku utrpel značné škody, ale oveľa viac im ublížili nasledujúce mesiace po prechode frontu. Podľa údajov z roku 1947 bolo na Slovensku vo vojne a po nej zničených, resp. poškodených 255 profánnych stavieb (kaštiele a kúrie), 20 hradných ruín, 308 rím. kat., 137 ev. a. v. a 80 gr. kat. kostolov, poškodené boli i pomníky a pamätníky, rozkradol a zničil sa interiér 450 kaštieľov a kúrií.
Povereníctvo SNR pre školstvo a národnú osvetu pôsobiace v Košiciach, vytvorilo referát pre pamiatkovú starostlivosť. Na čele referátu stál riaditeľ SNM v Martine Ján Geryk. Vzhľadom na situovanie úradu tento nemohol rozvinúť väčšiu činnosť.
Po presťahovaní Povereníctva do Bratislavy, sa Geryk vracia do Martina, na oddelení pamiatok pracuje dr. Wagner a do apríla 1945 ho viedol dr. Jaroslav Dubnický. Vykonal sa dopyt vo viacerých kaštieľoch na západnom Slovensku ohľadne ich stavu a celkovej situácie. V júli 1945 bol zaslaný ONV obežník, v ktorom sa prikazovalo vykonať súpis umeleckých predmetov okresu, práce sa ďalej sústredili na problémy starostlivosti o kaštiele a kúrie, pričom sa požadovalo zabezpečenie hnuteľných pamiatok a zbierok a ich oddisponovanie na bezpečné miesto.
V roku 1946 opäť prevzal vedenie oddelenia dr. Wagner, ktorý pokračuje v akcii záchrany ohrozeného kultúrneho majetku zvážaním až do jesene 1947. V súvislosti s touto úlohou bol kreovaný i nový pamiatkový orgán, Národná kultúrna komisia a tak dochádza k dvojkoľajnosti v riadení. Jej ustanovujúca schôdza sa konala 12. 9. 1946 a popri predsedovi prof. J. Martinkovi, vedúcou výkonného aparátu sa stala dr. O. Wagnerová. Činnosť komisie sprevádzali mnohé prieťahy v kompetenciách. V roku 1949 bolo k vyhlásených prvých 14 objektov za štátny majetok. Pamiatkové oddelenie povereníctva venovalo veľa pozornosti v rokoch 1945-1948 otázkam reštitúcie slovenského kultúrneho majetku z Maďarska.
Po vytvorení KNV ako stredného stupňa štátnej moci, bol prenesený na ne aj výkon pamiatkovej starostlivosti a vznikajúce referáty na KNV pôsobili aj ako určité investorské útvary, chýbal však organizačný článok, ktorý by poskytoval základné informácie o pamiatkach, a ktorý by sa podieľal na ich záchrane od orientačného výskumu cez pamiatkový zámer, až po konečnú kolaudáciu. Tým sa stal Pamiatkový ústav.
Pamiatkový ústav v Bratislave bol zriadený výnosom povereníka pre školstvo, vedu a umenie Ladislava Novomestského čís. 9864-I /5 z 15. marca 1951 s účinnosťou od 1. januára 1951.
Pamiatkový ústav sa stal štátnym vedeckým a výskumným pracoviskom v odbore ochrany kultúrnych a prírodných pamiatok. Autormi spomínaného výnosu boli pracovníci pamiatkového oddelenia Povereníctva dr. Vladimír Wagner a dr. Alžbeta Guntherová-Mayerová. Napriek niektorým nepresnostiam bol hodnotným dokumentom, ktorý obsahoval vymedzenie poslania a náplne práce, ako aj organizačný poriadok.
Činnosť ústavu sa dotýkala štyroch okruhov :
- súpis a dokumentácia pamiatok,
- spolupráca pri praktickej obnove pamiatok, najmä výskumná a metodická,
- aktívne reštaurovanie kultúrnych pamiatok,
- poradenská činnosť pre Povereníctvo školstva, vied a umení a Slovenský úrad pre veci cirkevné.
Ústav podával i návrhy na vyhlásenie objektu za pamiatku. Kompetencie ústavu boli charakterizované ako "odborná pomoc v odbore štátnej pamiatkovej správy, najmä pri záchranných prácach a pri propagácii pamiatok, ako aj vedecké hodnotenie kultúrnych pamiatok, štúdium a rozvíjanie konzervátorských metód".
V decembri 1951 bol ústav premenovaný na Slovenský pamiatkový ústav. Podľa vládneho nariadenia č. 112 Zb. z 11. 2. 1951, nositeľmi výkonu pamiatkovej starostlivosti boli Krajské národné výbory a Okresné národné výbory, v celoštátnych veciach Povereníctvo školstva, vedy a umenia.
Prvým zastupujúcim riaditeľom ústavu bol Dr. Ing. arch. Josef Šebek z pražského pamiatkového ústavu (pôsobil tu do 30. októbra 1954). Práca ústavu sa od počiatkov nevyvíjala žiadaným tempom. Obchádzali sa odborné teoretické, metodické a výskumné problémy, zjavný bol sklon riešiť ich prakticisticky a zjednodušene.
Najzávažnejšou bola úloha a potreba celoslovenskej evidencie a súpisu pamiatok. Založeniu ústavu tiež napomohol fakt, že vláda republiky v roku 1950 vzala na vedomie, že osem slovenských miest bude považovať za mestské pamiatkové rezervácie.
Prvým menovaným riaditeľom Pamiatkového ústavu sa stal Július Šveda, pracovník pamiatkového oddelenia Povereníctva pre školstvo, vedu a umenie (1. 12. 1954 - 28. 2. 1959). Ústav začínal s 19 pracovníkmi. V roku 1952 začína vychádzať časopis Pamiatky a múzeá, v ktorom sú uverejnené prvé články o praktickej ochrane pamiatok u nás (J. Šebek a A. Guntherová), organizuje sa prvá "Výstava štátnej starostlivosti o ochranu pamiatok". V roku 1953 splynula Národná kultúrna komisia pre Slovensko v rámci organizačných zmien so Slovenským pamiatkovým ústavom. Komisia vykonáva ďalej činnosť na súpise mobiliárov hradov a kaštieľov a u tých objektov, ktoré tvorili súčasť štátneho kultúrneho majetku (Adamovce, Antol, Betliar, Čakany, Červený Kameň, Červený Kláštor, Dolná Krupá atd.). Výskumné práce ústavu sa zamerali na zátopové územie Oravskej priehrady. Realizujú sa prvé výskumy spolu s projektantami a metodickým usmerňovaním opráv (Bardejov - Rhódyho dom, Prešov - Rákoczyho dom). V roku 1954 sa začali práce na prvom Súpise pamiatok Slovenska, terénne výskumy (Pezinok, Skalica) a vypracovali sa smernice pre postup a spôsob realizácie súpisu (práce v teréne pokračovali až do roku 1960). Dňa 5. 10. 1954 bola vyhlásená Mestská pamiatková rezervácia v Bratislave. Oddelenie pamiatkových úprav vydáva metodické pokyny k obnove pamiatok, odborné podklady k smerným a územným plánom, posudzuje a schvaľuje projekty, sleduje pamiatkové akcie. Dňa 1. 12. 1954 nastupuje nový riaditeľ Július Šveda, pracovník bývalého Povereníctva pre informácie, vo funkcii zotrval až do roku 1959. Pri príležitosti 700. výročia založenia mesta, bola Banská Bystrica vyhlásená v roku 1955 za Mestskú pamiatkovú rezerváciu (prvých 8 MPR bolo vyhlásených v roku 1950). Súpis pamiatok sa vykonal v 15 okresoch Prešovského kraja. Schválený bol zákon č. 1/55 Zb. O štátnej ochrane prírody. Financovanie pamiatkovej obnovy od 1. 1. 1956 preberajú referáty kultúry Krajských národných výborov. Ústav spolupracuje na úseku plánovania pamiatkových akcií. Vypracoval sa formulár sprievodného listu pre pamiatky, ktoré sa majú opraviť, nazvaný "dokument pamiatky", ktorý obsahuje umeleckohistorické údaje, technický popis jestvujúceho stavu, architektonický zámer, aproximatívny rozpočet, lokalitný program a harmonogram postupu prác. Začína sa špeciálny terénny výskum drevených kostolov na východnom Slovensku.
Podstatne ovplyvňuje pracovnú náplň ústavu. Podľa paragrafu 19 zákona dochádza k zmene názvu ústavu na Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody. Ústav vykonáva výskum, dokumentáciu, hodnotenie, popularizáciu a reštaurovanie pamiatok, ako aj odbornú a metodickú pomoc pri výkone pamiatkovej starostlivosti, predovšetkým o národné kultúrne pamiatky. Zvýšená starostlivosť sa venuje pamiatkam robotníckeho hnutia, SNP a oslobodenia a dejinám KSČ. Od roku 1958 sa začína prvý historicko-archeologický výskum na bratislavskom hrade. 1.III. 1959 nastupuje do funkcie riaditeľa Ing.arch. Ján Hraško / do 28.II.1966 /.V apríli poriada ústav prvú konferenciu na tému " Poznanie a záchrana objektov ľudovej architektúry" v Dolnom Smokovci. Určujú sa dva spôsoby záchrany a/ pamiatkársky, b/ muzeálny. Materiál konferencie bol vydaný tlačou v r.1960. Sídlom ústavu sa stávajú priestory bývalých koniarní v areáli bratislavského hradu .
Od 1.1.1960 KNV zriadili odborné organizácie pamiatkovej starostlivosti Krajské strediská štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody /Bratislava, Banská Bystrica, Prešov /. Metodicky podliehajú pod pamiatkový ústav.
Na základe zákona č.65/1960 Zb. o Národných výboroch a Vládneho nariadenia č.71/1960 Zb. o rozšírení právomocí a zodpovednosti Národných výborov, decentralizuje sa výkon Štátnej pamiatkovej starostlivosti na Okresné národné výbory. Ústav pokračuje na prácach súpisu pamiatok a spracováva sa bibliografia pamiatkovej literatúry.
V r. 1961 sa vypracováva návrh na vyhlásenie prvých národných kultúrnych pamiatok na Slovensku - 23 objektov a dielo Majstra Pavla z Levoče. V oblasti propagácie pamiatok odborní pracovníci spolupracujú pri realizácii filmov o Spišskej Sobote a Ždiari. Začína sa s prípravou na vydanie Súpisu pamiatok na Slovensku/ukladá uznesenie č.158/1961 predsedníctva SNR do konca r. 1962 /.
Celoslovenský terénny výskum historických pamiatok sa vykonal v r.1962 . Realizuje sa i systematické dokumentovanie fondu pamiatok. Urýchľujú sa práce na súpise pamiatok. Hlavnou vedeckou redaktorkou pripravovaného široko koncipovaného materiálu sa stáva doc. A. Guntherová - Mayerová. Dielo malo byť lexikónom pamiatkového bohatstva a malo mať ráz vlastivedného slovníka. Súpis pamiatok je však predovšetkým umelecko-historickým a pamiatkárskym kompendiom. Vláda navrhuje opatrenia ma odstránenie nedostatkov v pamiatkovej starostlivosti, týkajúce sa vykonávania konzervácie a obnovy kultúrnych pamiatok. V prílohe č.2 sa určuje úloha dokončenia celkovej evidencie fondu kultúrnych pamiatok a založenie štátnych zoznamov pamiatok v termíne do konca roka 1965.
Komisia pre školstvo a kultúru vydáva štatút ústavu, rozpis náplne práce a činnosti ústavu. KSŠPSOP Bratislava vydáva prvý zoznam kultúrnych pamiatok s názvom "Pamiatky nehnuteľné Západoslovenského kraja v štátnych zoznamoch"/ 1963 /. Realizuje sa výskum a reštaurovanie hradu Zvolen ako aj výskumy v zátopovej oblasti Liptovská Mara. V r. 1964 KSŠPSOP Banská Bystrica vydáva "Štátny zoznam kultúrnych pamiatok Stredoslovenského kraja ". Začína sa s prieskumom a súpisom hnuteľných pamiatok na Slovensku /1964- 1968/. Realizuje sa výskum /aj archeologický / kostola sv.Juraja v Kostoľanoch pod Tríbečom, reštaurovanie nástenných malieb v Batizovciach a gotického oltára sv. Jakuba v Mošovciach. V r. 1965 sa začína konštituovať čsl. národný komitét ICOMOS /International Council of Monuments and sites - Medzinárodná rada pre pamiatky a sídla , ako organizácia UNESCA/. Vo Vlastivednom múzeu v Košiciach ústav pripravil inštaláciu výstavy "Košický zlatý poklad", ako aj inštaláciu levočského zlatníka Jána Szilassiho.
V r. 1966 Komisia SNR pre školstvo a kultúru schvaľuje nový štatút ústavu /rozšírenie štatútu z r.1962/.Ústav sa stáva ústredným vedecko-výskumným, odborno-technickým a metodickým pracoviskom štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody, riadi metodicky Krajské strediská a Pamiatkostav Žilina, n.p.. Koná sa "Medzinárodná konferencia o záchrane historických jadier miest v Prahe a Levoči, výsledkom ktorej je "Levočská charta". Do funkcie riaditeľa nastupuje 1. III. Ing. arch. Ján Lichner / do 31.X.1977/. Pamiatková starostlivosť je chápaná ako samostatná vedná multi disciplinárna disciplína. Realizujú sa komplexné výskumy budov Academie Istropolitany v Bratislave. Vypracovávajú sa návrhy na vyhlásenie 57 štátnych prírodných rezervácií. Prvý zväzok Súpisu pamiatok na Slovensku ústav vydáva v r.1967. V októbri sa v priestoroch levočskej radnice a v kostole sv. Jakuba realizuje výstava Majstra Pavla z Levoče za spolupráce Slovenskej národnej galérie. Kolektív ústavu vypracováva detailnú analýzu pamiatkovej starostlivosti do roku 1968 / v r. 1968/. Prediskutovaná bola v júni na konferencii v Liptovskom Mikuláši, kde tiež odzneli viaceré nové návrhy koncepcie pamiatkovej starostlivosti na Slovensku. Navrhuje sa aby Krajské strediská boli súčasťou pamiatkového ústavu, ako aj vytvorenie Okresných pamiatkových správ. Nová koncepcia stanovuje model ústavu ako ústredného odborného pracoviska a nositeľa riadiacej a výkonnej pamiatkovej starostlivosti popri Ministerstve kultúry a národných výboroch. Ústav sa organizačne delil na útvar teórie a výskumu pamiatok a útvar zabezpečovania pamiatkovej starostlivosti. Prvý mal vo vnútornom členení 7 odborov ( výskum teórie a metodiky, umeleckohistorický, historický, archeologický, chemicko-fyzikálny výskum, študijné projektovanie, reštaurovanie, dokumentácia a informácie /. Druhý tvorili tri Krajské strediská. V tejto podobe existoval ústav do začiatku apríla r.1975.
1.VII.1969 dochádza k zrušeniu KNV a bývalé Krajské strediská sa včleňujú do organizačnej štruktúry ústavu, vznikajú OPS-ky, z nich prvá v Žiari nad Hronom a MSPS v Bratislave. Tlačou vyšiel i zoznam hnuteľných pamiatok Východoslovenského kraja, začal sa výskum Spišského hradu /trval 10 rokov /, projekcia a štúdie rekonštrukcie pamiatky. 12.II.1970 sa konala ustanovujúca schôdza čsl. národného komitétu ICOMOS na bratislavskom hrade. Predsedom sa stal prof.E.Hruška. Vláda SSR vydala uzn.č.307/1970 o prehĺbení vplyvu centrálnych zložiek na záchranu kultúrnych pamiatok, ucelená koncepcia pamiatkovej starostlivosti rieši riadenie, plánovanie a financovanie obnovy na základe jednotného programu. V tomto roku vychádzajú i Hnuteľné pamiatky stredoslovenského kraja, začal sa výskum Beckovského hradu a začína vychádzať aj časopis Pamiatky a príroda.
Nedostatky zistené previerkou Výboru ľudovej kontroly /1971 / sa dotýkali oblasti kompetencie a organizačnej štruktúry ústavu, vedenia štátnych zoznamov . Intenzívne sa začalo pracovať na slovenskom pamiatkovom zákone. Ústav vypracováva program obnovy kultúrnych pamiatok podľa jednotlivých druhov s harmonogramom prác a finančnými nákladmi. Vykonala sa kategorizácia celého pamiatkového fondu / 1971-1973 /. Pri príležitosti 20 ročnej existencie ústavu sa realizuje výstava "Chránime ". Prebieha i kolokvium ICOMOS-u venované záchrane ľudovej architektúry a dedinských súborov.
V r. 1972 sa koná "Celonárodný aktív pamiatkovej starostlivosti Slovenska a Čiech ". Rozhoduje sa o novom modeli slovenskej pamiatkovej starostlivosti. V r.1973 sa vydáva dočasný štatút ústavu, ktorý definuje jeho poslanie ako ústrednej organizácie štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody. Pribúda odbor projektovania, začalo sa s podrobným súpisom historických pamiatok na Slovensku /trval do r. 1976 /. V. Jankovič a V.Dangl spracovávajú teoretickú štúdiu o národno-historických pamiatkach, pokúša sa prepracovať zásady starostlivosti o tento druh pamiatok. V roku 1974 sú pripravené návrhy na vyhlásenie rezervácií ľudovej architektúry / Vlkolinec, Čičmany, Ždiar a Špania Dolina /, pozornosť sa sústreďuje na pamiatky SNP /30.výročie povstania/. Na základe vykonaných výskumov realizovaných ústavom, dochádza k demontáži pamiatok zo zátopovej oblasti Liptovská Mara, Liptovská Sielnica a Parížovce /. V roku 1975 bol vydaný Súpis pamiatok oslobodenia. V apríli sa odčleňuje z ústavu projekčná zložka do novoutvoreného Ústavu pre vývoj a projektovanie stavieb kultúry a obnovu pamiatok v Bratislave / neskôr Projektový ústav kultúry/. Ústav vypracováva podklady pre vyhlásenie pamiatkovej rezervácie ľudovej architektúry v Podbieli a budov Kysuckého skanzenu vo Vychylovke.
Na základe podkladov ústavu, Odbor múzeí a pamiatok Ministerstva kultúry SR vypracoval" Zásady ďalšieho rozvoja štátnej pamiatkovej starostlivosti" ako podklad pre uznesenie vlády č.126 z 12.V.1976 " O koncepcii ďalšieho rozvoja štátnej pamiatkovej starostlivosti v SSR". Požaduje sa vytvorenie "Ústredia štátnej pamiatkovej starostlivosti", vznik "Štátnych reštaurátorských ateliérov" a rozšírenie "Projektového ústavu kultúry". 1.IX.1976 sa delimituje reštaurátorská zložka ústavu do Ústredia umeleckých remesiel. 15.XI.1976 prevzal funkciu riaditeľa Ing.Michal Jurka /do 30. VI.1981/. V roku 1977 poverovacou listinou MK SSR č. MK 9178/77 org.práv. z 20.12.1977 bol Pamiatkový ústav poverený funkciou "Odborového informačného strediska " a informačnou gesciou pre odbor pamiatkovej starostlivosti.
V rokoch 1977-1979 sa vypracovávajú inventárne zoznamy hnuteľných pamiatok na Slovensku, vykonal sa súpis, vyhodnotenie ,založenie evidencie a návrh plánu reštaurovania výtvarných pamiatok. V roku 1978 sa vydáva nový štatút ústavu / už piaty / s platnosťou od 1.I.1978. Dochádza k zmene štruktúry, ústav sa stáva Ústrednou odbornou organizáciou pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody a vedecko-výskumné, metodické, inžinierske a koordinačné pracovisko. Krajské strediská sa dostávajú opäť pod riadenie KNV. Uznesením vlády SSR č.88/1978, má sa venovať zvýšená pozornosť štyrom Mestským pamiatkovým rezerváciám /Banská Štiavnica, Bardejov, Levoča, Kremnica /. Na ústave sú menovaní garanti obnovy pamiatkových objektov v týchto MPR. Vypracovala sa tiež koncepcia a metodika pre systémy evidencie a dokumentácie pamiatok /S.Kovačevičová/.
V roku 1979 bola založené stále pracovné skupiny (13 skupín) socialistických krajín pre obnovu historických a kultúrnych pamiatok a muzeálnych hodnôt. SR sa stala gestorom siedmej pracovnej skupiny – Metódy a techniky evidencie a dokumentácie kultúrnych pamiatok. Riešiteľom tejto úlohy bol Slovenský pamiatkový ústav, ktorý v rámci gescie tejto skupiny zorganizoval ešte v roku 1979 v Starej Lesnej I. medzinárodné kolokvium na Slovensku s témou "Pamiatková starostlivosť v SSR so zameraním na mestské pamiatkové rezervácie východoslovenského kraja. V roku 1980 ústav pripravuje podklady na vyhlásenie Nitry za mestskú pamiatkovú rezerváciu. V tomto roku sa koná II. kolokvium na tému pamiatková starostlivosť v SSR so zameraním na ochranu ľudovej architektúry / v Martine /. Uznesením vlády SSR č.320/1980 vzniká "Ústredie štátnej pamiatkovej starostlivosti" (trvanie do 31.12.1986).
Dochádza k zmene názvu ústavu na Štátny ústav pamiatkovej starostlivosti, vydáva sa nový štatút, ktorý ho kvalifikuje na odbornú organizáciu pre teóriu, metodiku a informácie o pamiatkovej starostlivosti a inžinierske pracovisko. Uznesením vlády SSR č.326/1980 boli v r. 1981 založené Štátne reštaurátorské ateliéry, delimitáciou reštaurátorskej činnosti z Ústredia umeleckých remesiel a Chemicko-fyzikálneho laboratória odčleneného z ústavu. Funkciou riaditeľa pamiatkového ústavu poverili prom. hist. Jána Kantára, CSc. ( od 1.VII.1981 do 5.V.1985).
Ústav organizuje ďalšie medzinárodné kolokvium na tému "Ochrana stredovekých pamiatok v stredoslovenskom kraji " /konalo sa na Táloch /. Na ústave vzniká aj archeologické pracovisko.
Pri príležitosti 30 výročia založenia ústavu vychádza Jubilejný zborník. Rozpracováva sa problematika automatizovaného informačného systému o pamiatkovej starostlivosti ako subsystému automatizovaného systému riadenia rezortu MK SR.
Práca ústavu sa sústreďuje na úlohu budovania ústredného zoznamu kultúrnych pamiatok. Prehlbuje sa metodika a technika evidencie kultúrnych pamiatok a koncepcia starostlivosti o hnuteľné pamiatky, archeologické lokality, vypracováva sa návrh na vyhlásenie Košíc za MPR. Koná sa IV. kolokvium pamiatkovej starostlivosti na Slovensku so zameraním na pamiatky západoslovenského kraja. V roku 1983 sa vykonáva previerka starostlivosti o národné kultúrne pamiatky a štyri vybrané MPR. Dokumentácia pamiatok sa premiestňuje do Košíc v dôsledku premiestnenia ústavu do provizórnych budov na Radvanskú ulicu. Vykonáva sa výber technických pamiatok na zápis do štátneho zoznamu. V roku 1984 sa integrujú Okresné pamiatkové správy do Krajských stredísk ŠPSOP.
V roku 1985 sa vydáva nový štatút ústavu ako pracoviska teórie a metodiky pamiatkovej starostlivosti, investorsko-investičná činnosť sa čiastočne delimituje z ústavu. 6.VI.1985 sa riaditeľom ústavu stáva PhDr. Peter Maráky. Vychádza Monumentorum tutela k 35.výročiu vzniku ústavu. Vypracováva sa koncepcia starostlivosti o archeologické pamiatky, a historické urbanistické súbory. V roku 1986 sa ruší Ústredie štátnej pamiatkovej starostlivosti k 1.VI.1986, jeho likvidácia prebieha do 31.I.1987. 1.II.1987 preberá funkciu riaditeľa Ing. arch. Peter Brtko, organizácia dostáva opätovne nový štatút, organizačné zmeny smerujú ku konkrétnejšej starostlivosti o pamiatky, vedecko-výskumné zameranie ustupuje. Ústav tvorili dva úseky, ktoré sa delili na dva odbory. Vláda schválila vypracovanú "Koncepciu rozvoja štátnej pamiatkovej starostlivosti do r. 2000.
Od 1.1. 1988 nadobúda platnosť zákon SNR č.27/87 Zb. O štátnej pamiatkovej starostlivosti, vypracovávajú sa zásady pamiatkovej inšpekcie. Za MPR sú vyhlásené Trenčín, Trnava a Žilina. Do úseku pamiatkovej starostlivosti o MPR a NKP bol zaradený odbor Ústredného zoznamu kultúrnych pamiatok. Vypracovávajú sa zásady spolupráce organizácií štátnej pamiatkovej starostlivosti , koná sa kolokvium "Metodika regenerácií historických jadier miest /Žilina/. V roku 1989 sa vykonáva previerka stavebno-technického stavu kaštieľov Západoslovenského kraja, v archíve je spracovaná agenda Vládneho komisariátu. Vykonáva sa previerka počítačových výstupov automatizovaného systému informácií pamiatkovej starostlivosti.
S prihliadnutím na zmeny spoločensko -politicko-ekonomických podmienok, pripravili sa 2 varianty novely zákona o pamiatkovej starostlivosti. Novým riaditeľom ústavu bol od 1.VII.1990 menovaný Ing. arch. Ivan Gojdič. Vychádza slovník unifikovaných názvov hnuteľných kultúrnych pamiatok zapísaných v štátnom zozname a vypracováva sa "Automatizovaný register hnuteľných kultúrnych pamiatok /1991/. Ústav bol opäť premenovaný na Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti. Vypracovávajú sa návrhy na vyhlásenie pamiatkových zón miest. Koncepčne sa buduje ústredie s detašovanými regionálnymi strediskami a pracoviskami na území celého Slovenska. V roku 1991 sa vypracováva ideový zámer atlasu pamiatkového fondu Slovenska. Krajské ústavy ŠPSOP sa delimitujú pod ústav v roku 1992.Štatút ústavu z 21.1.1991 stanovuje, že ústav je opätovne vedecko-výskumnou, dokumentačnou a informačnou základňou pre zabezpečenie starostlivosti o pamiatkový fond Slovenska, koordinuje činnosti v odbore a rieši úlohy rozvoja.
Na základe konkurzného konania bola riaditeľkou ústavu od 1.I.1994 menovaná PhDr. Katarína Kosová, ktorá vzhľadom na nepriaznivú situáciu v oblasti pamiatkovej starostlivosti má za úlohu realizovať organizačné zmeny smerujúce k prehĺbeniu odbornej starostlivosti o pamiatky. V rámci koncepcie dochádza k zlúčeniu Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti so Štátnymi reštaurátorskými ateliérmi.
V rokoch 1994-1996 vzniká na úseku metodiky niekoľko odborných koncepčných materiálov k otázkam metodiky popisu kultúrnych pamiatok, metodiky ochrany výtvarnej, umelecko-remeselnej výzdoby objektov Slovenska, materiál pre pasportizáciu architektonických výtvarných a umelecko-remeselných prvkov, metodika celoslovenského zmapovania vitráží. Vypracováva sa pilotný projekt publikovania Ústredného zoznamu kultúrnych pamiatok a ďalšie.
Pripravované Národné metodické centrá v oblasti rezortu Ministerstva kultúry, vedú opätovne k reorganizácii, ktorá smeruje k vzniku Národného pamiatkového a krajinného centra, riaditeľom Pamiatkového ústavu sa opätovne stáva Ing. arch. Ivan Gojdič. Vzniká ústav krajiny, rozširuje sa sieť regionálnych pracovísk, avšak bez hlbšieho odborného zázemia, značne sa zvyšujú náklady na prevádzku pracovísk. Riaditeľom NPaKC sa stáva od 1. VII.1986 Ing. arch. Štefan Minárik, CSc a od 1.1.1998 /do 31.10.1998/ PhDr. Anton Hrnko, CSc.. Vytvorenie NPaKC neprináša pre oblasť pamiatkovej starostlivosti žiadané zefektívnenie činnosti. Vypracovávajú sa "Princípy výberu a ochrany kultúrnej krajiny /1997/, začína sa s realizáciou "Monitoringu ochrany lokalít zapísaných v svetovom kultúrnom dedičstve / Banská Štiavnica, Vlkolinec a Žehra,1997/. V roku 1998 sa začína so spracovávaním podkladov pre ústredný zoznam krajinných prvkov a atlas krajiny. Pracovisko Ústavu krajiny však zostáva odborne nedobudované a jeho práca je neefektívna, zabezpečovaná zväčša externými spolupracovníkmi.
V roku 1998 na základe konkurzného konania je opätovne menovaná do funkcie riaditeľky ústavu PhDr. Katarína Kosová, ruší sa NPaKC, štruktúra sa vracia znovu k osvedčenej pôvodnej funkcii ústavu, ako ústrednej metodickej organizácie pre plnenie úloh štátnej pamiatkovej starostlivosti, zmena názvu na Pamiatkový ústav s regionálnymi strediskami a pracoviskami a Oblastnými reštaurátorskými ateliérmi. Ústav ako ústredná výskumná, odborná metodická a dokumentačná organizácia, vykonáva koncepčnú, prognostickú a legislatívnu činnosť, potrebné výskumy a analýzy, ako aj dokumentovanie stavu pamiatkovo chráneného fondu. V roku 1999 bola najzávažnejšou úlohou príprava nového Zákona o pamiatkovej starostlivosti a Terminologického slovníka pamiatkovej starostlivosti.
Uplynulé roky ústav sústredil odborné kapacity na plnenie hlavnej úlohy, revíziu Ústredného zoznamu kultúrnych pamiatok na Slovensku, v rámci ktorej sa vykonáva fyzická previerka a identifikácia pamiatok v teréne. Aktualizované listy pamiatok sa spracovávajú elektronickou formou.
19. decembra 2001 schválila NR SR zákon č. 49/2002 O ochrane pamiatkového fondu. Zákon nadobudol platnosť 1.4.2002 a k tomu dátumu bol ústav transformovaný na Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. Celý rok 2002 sa niesol v znamení tejto transformácie, keď boli vypracované mnohé vnútorné smernice, založené poradné organy a vykonané potrebné práce, predovšetkým delimitácia pracovníkov, materiálu a fondov z okresných a krajských úradov na náš úrad.
Mgr. Magdaléna Brázdilová
- I. Henszlman sa pokúsil zostaviť výberový zoznam 570 pamiatok, nebol však bez chýb a nebol úplný.
- V roku 1906 P.Gerecz vypracováva bibliografiu o pamiatkových objektoch, ktorá obsahovala odkazy na literatúru, grafický a spisový materiál Štátnej pamiatkovej komisie, kde sa uvádzajú pamiatky podľa historických žúp.
- Topograficky koncipoval Gerecz aj svoj zoznam nástenných malieb v Uhorsku. Do svojho zoznamu zaradil aj kópie malieb, ktoré dala vyhotoviť Štátna pamiatková komisia.
- Fr. Kubínyi stručne zhodnotil pamiatky Zvolenskej župy.
- K. Divald vypracoval rozsiahlu prácu o spišských umeleckých pamiatkach /zač.20.st./, bola viac umelecko-historickou prácou ako súpisovou.
- Pojmu súpis pamiatok sa najviac priblížila práca A. Ipolyiho s popismi architektúr a umeleckého remesla v banskobystrickej diecéze /1875/.