Posledný mohykán ...

Historický trakčný stožiar a jeho príbeh

„ Každý den prohrkal Hlavní ulicí v pravidelných intervalech parní vůz ve tvaru bedny v němž se topilo dřívím a který připomínal kafemlejnek, směrem k městské čvrti Csermel, kde se stavěly letní byty; s pomocí tohoto podivuhodného, nevzhledného dopravního prostředku se tu řešila městská doprava už desítky let před zavedením elektrické dráhy, ale využívali jej hlavně výletníci a spíš jen v létě. Jakmile cesty pohřbil první sníh, vláček putoval na celé měsíce do skladiště plného haraburdí a jeho známý hvizd i bohapustě, zbytečně silné zvonění se na široké ulici ozvaly zase až s jarem.“

Sándor Márai

Z histórie mestskej koľajovej dopravy v Košiciach

Historický vývoj mestskej koľajovej dopravy v Košiciach sa začal podpísaním zmluvy o výstavbe a prevádzke konskej pouličnej železnice medzi mestom Košice a podnikateľom Istvánom Popperom dňa 15. októbra 1890. Po vydaní súhlasu ministerstvom obchodu v Budapešti bola započatá výstavba koľajovej siete a infraštruktúry. Prvý úsek koňky bol sprevádzkovaný 14. novembra 1891. Od roku 1892 bola prevádzka doplnená parnou trakciou, a v roku 1904 čiastočne do nej zasiahli motorové vozne. O predvídavosti košických radných svedčí rozhodnutie, že rozchod koľají určili rovnaký ako na železnici, a teda náklad pre výrobné podniky v meste (Tabaková továreň, Poledniakova strojáreň a zlieváreň, a pod.) bolo možné po napojení koľají pri stanici dopraviť priamo nákladnými vagónmi zo železnice, bez pracného prekladania na vozy. Trate viedli zo železničnej stanice cez Hlavnú ulicu, terajšiu Komenského, až k reštaurácii Baránok v Čermeľskom údolí, a po terajšej Masarykovej ulici, pričom vlečky pre nákladnú dopravu zachádzali koľajami do jednotlivých väčších výrobní v meste. Spoločnosť, prevádzkujúca mestskú dopravu, sa však postupne dostala do dlhodobých finančných problémov, ktoré sa nepodarilo odstrániť, a preto v roku 1909 došlo k zastaveniu prevádzky. V októbri 1909 podala ponuku na výstavbu elektrickej koľajovej dráhy firma Hennig Hartwich & Co., Budapest, ktorá spomedzi ponúk iných uchádzačov v roku 1912 zvíťazila. Zmluva o výstavbe a prevádzke pouličnej železnice medzi mestom Košice a spoločnosťou bola schválená Ministerstvom obchodu v Budapešti 10. októbra 1912 a spoločnosť bola zaregistrovaná pod názvom Kassai villamos közúti vasút, r. t. (Košická elektrická pouličná železnica, akciová spoločnosť). Stavba elektrickej dráhy bola úspešne ukončená a 30. decembra 1913 bola spustená prevádzka nákladnej dopravy (s napojením na železnicu), 28. februára 1914 začala premávať aj osobná doprava. Tým sa dlhodobo zavŕšilo úsilie mesta Košice o prevádzkovanie moderného druhu mestskej dopravy, a Košice sa zaradili k vyspelým mestám nielen v Rakúsko-uhorskej monarchii. Električková doprava sa stala mestotvorným prvkom Košíc a je ním dodnes.

Príbeh a osudy jedného (jediného) trakčného stožiara.

Trakčný stožiar slúžil na upevňovanie trolejového vedenia električiek. Jeden takýto historický stožiar sa nachádza na bývalom koncovom úseku trate k Verejnému cintorínu (dnes Cintorínska ul. / Rastislavova, Košice IV., katastrálne územie: Južné mesto). Trať ku cintorínu bola naplánovaná už pri výstavbe prvých električkových tratí v roku 1912. Od roku 1913 bola táto trať na bývalej Peštianskej ceste (dnes Južná trieda) ukončená pri niekdajšej Franckovej továrni. K predĺženiu úseku ku cintorínu došlo v roku 1915 počas I. svetovej vojny. Trať mala výhybňu pre obiehanie vlečných vozňov a odbočku vlečky ku neďalekej barakovej vojenskej nemocnici (v areáli oproti cintorínu – zaniknutá, dnes na Južnej triede) kvôli možnosti priamej prepravy ranených a chorých vojakov vagónmi železnice. V roku 1936 došlo k vybudovaniu novej katafalkovne, kvôli ktorej musel byť koncový úsek trate skrátený a upravený. Preložka trate stála podľa dobových materiálov 70 112,10 Kč. Predmetný trakčný stožiar bol inštalovaný pri tejto úprave. Je predpoklad, že išlo o starší stožiar z rokov výstavby prvých tratí, a to zo skladových zásob alebo výzisku z prestavby inej trate. Na pôvodnej neskrátenej trati ku cintorínu boli použité výhradne drevené stožiare. Úsek trate od Južnej triedy ku cintorínu sa prestal využívať pre pravidelnú osobnú dopravu okolo roku 1962, príležitostne sa používal ešte v rokoch 1963 až 1964, inak sa využíval na odstavovanie nákladných vagónov. V roku 1965 bola trať zrušená a zlikvidovaná. Zachovaný trakčný stožiar je oceľovej priehradovej konštrukcie štvorcového prierezu, určený na kotvenie prevesov trolejového vedenia. Bol nainštalovaný ako koncový. Pozostáva zo zvislých nosných prvkov z valcovaných uholníkov, ktoré sú navzájom spájané šikmými výstuhami z pásovej ocele. Spoje sú výhradne nitované ručne za tepla, čo bola v minulosti často používaná technológia. Päta stožiaru je ukotvená do betónového základu. Hlava stožiaru je prispôsobená na upevnenie prevesu trolejového vedenia; je tu možnosť montáže osvetľovacieho telesa a/alebo nosiča elektrického, či telefónneho vedenia. Tento typ sa používal od roku 1913 na hlavných tratiach pouličnej železnice. Výrobcu zatiaľ nepoznáme. Na strane od cintorína je na stožiari viditeľné poškodenie konštrukcie prehnutím – zrejme po náraze motorového vozidla v minulosti; staticky je však bez porúch. Zachovala sa aj časť pôvodného prevesu trolejového vedenia s keramickými izolátormi. Stožiar je už nepoužívaný, a prakticky nepoužiteľný, odpojený od koľajovej siete – v súčasnosti obkolesený hustým porastom tují.

Čím je pre Košice taký zaujímavý a vzácny ?

Trakčný stožiar pochádza zo začiatkov budovania a prevádzky košickej električky (aj napriek jeho montáži až v roku 1936), a je dnes už jediný svojho druhu na území celého mesta ! Ojedinele sa zachovali len betónové základy stožiarov s odrezanými zvyškami. Tento typ bol postupne zlikvidovaný pri rušení tratí, alebo bol pri ich modernizáciách nahradzovaný modernými rúrovými konštrukciami. Konkrétne tento artefakt je pripomienkou dávno zaniknutej elekričkovej trate, a zároveň praktickou ukážkou klasickej konštrukcie strojárenských výrobkov z predminulého a začiatku minulého storočia. Komisia pamätihodností mesta Košice ako poradný orgán primátora mesta na svojom zasadnutí už dňa 5. júna 2013 v zmysle VZN č. 122/2011 o zozname a evidencii pamätihodností mesta Košice schválila návrh (v spracovaní I. Tatranského, podaný za KPÚ Košice – J. Gembický) na zaradenie trakčného stožiara (spolu s inými zachovanými fragmentami mestskej koľajovej dopravy) medzi tzv. pamätihodnosti mesta Košice. A pokiaľ sa neudeje žiadna „nehoda“, potom je to veľmi milá náhoda, že práve v tomto roku chystá Správa mestskej zelene Košice označiť nášho „posledného hrdzavého mohykána“ električkového osobitnou informačnou tabuľou.

„…Nejestvuje „električková“ nehoda.
Si iba ty, električka a poriadok sveta.“

(Sándor Márai)

Autor: Ivan Tatranský, Košice – Juraj Gembický, KPÚ Košice (redakcia, úpravy)

pozn: citát je z diela – Sándor Márai: Zpověď, Praha 2003 (preklad: D. Gálová), str. 50-53