Košická Immaculata – znovuobjavené znamenie záchrany

„ Lid můj postihl strašný mor, jejž ukrutná Junó na zem, nazvanou jménem své sokyně, seslala v záští. Dokud zdálo se lidským to zlo, a ještě byl neznám zhoubný pohromy původ, um lékařský bojoval se zlem; zkáza však mařila pomoc – ta ležela zdolána, bez sil."

Publius Ovidius Naso: Proměny / Metamorfózy (Praha 1958, preklad Ferdinand Stiebitz)

Marcové prvé výročie pandémie 21. storočia nás navracia k podobným výročiam, odkazoma snáď i povzbudeniam. O to viac pri všadeprítomných morových pamiatkach v mestách na Slovensku. A tak by sme Vám aj z Košíc chceli sprítomniť pamiatkársky príbeh i odhaľovanie krásy tristoročného súsošia Nepoškvrneného Počatia Panny Márie – Immaculaty v Košiciach (z lat. immaculata – nepoškvrnená).

Košický morový stĺp z čias baroka sa zrodil z veľkej vďaky za prekonanie i ako pamiatka na početné obete veľkej morovej epidémie, ktorá v rokoch 1709 – 1710 postihla celé Uhorsko i veľkú časť Európy. Pôvodná architektúra súsošia na päťuholníkovom pôdoryse s južnou orientáciou ústredného oblakového stĺpa a mariánskej sochy na jeho vrchole bola postavená na mieste niekdajšieho vojenského popraviska a vyšného trhoviska, priamo uprostred Hlavnej ulice - na severnom konci šošovkovitého námestia. Išlo o morový stĺp s bohatou ikonografiou (mocných ochranných, protimorových i národných svätcov) v reprezentatívnej realizácii - „vďaka súčinnosti rady mesta Košice, miestnych pátrov jezuitov a jágerského biskupa“, s celkovým nákladom 4071 rýnskych zlatých a 3 grajciarov. Svojou symbolikou zdôrazňoval aj moc, význam a slávu katolíckej cirkvi v rekatolizačnom období. Patrí k typickým prvkom sakrálnej architektúry 18. storočia v Európe. Je jedným z reprezentantov, dokladujúcich vzťahy umenia dnešného východoslovenského regiónu s rakúskymi centrami v barokovom období. Súsošie pôsobí menej dynamicky ako rakúske predlohy tohto typu, nevykazuje však znaky provinčného umenia. S pozadím meštianskych domov tvorí na začiatku dnešného parku za divadlom harmonicky vyvážený celok a je významnou dominantou košického hlavného námestia. Aj keď sa prvé úvahy o výstavbe morového stĺpa objavili už skôr, jeho základný kameň bol položený až 6. októbra 1720, spolu so schránkou, ukrývajúcou relikvie svätých (sv. Marcellina – mučeníka, sv. Šebastiána, sv. Valentína, sv. Innocenta XI.). Skoršej realizácii tohto zámeru zabránili stavovské povstania. V auguste 1722 bol postavený a zrealizovaný deväť siah vysoký obelisk z levočského kameňa z prostriedkov verejnej zbierky z podnetu vtedajšieho košického poštového správcu Viktora Flachenfelda, ktorý sa neskôr stal správcom monumentu (po ňom sa stal správcom i jeho syn Ferdinand). Hlavným staviteľom stĺpu bol košický cechový majster Tomáš Tornyossy, sochárom bol Šimon Grimming s pomocníkmi. Na kamenárskych prácach sa zúčastnili aj ďalší majstri - Friedrich Horn a Peter Riedberger. Slávnostná posviacka súsošia s procesiou sa konala 3.októbra 1723. Podľa údajov o výstavbe bol stĺp pôvodne zlátený, oblaky na ňom boli postriebrené, a jeho hlavnou súčasťou boli pieskovcové sochy svätých - sv. Jozefa (patróna dobrej smrti), sv. Šebastiána (ochrancu proti moru) a sv. Ladislava–uhorského kráľa (ochancu pred vojnami), stoja cena volutách trojuholníkového podstavca obelisku (z kameňa od hradu Füzér), ako aj sochy sv. Ignáca z Loyoly, archanjelov Michala a Gabriela, sv. Františka Xaverského, sv. Jána Nepomuckého, sv. Alžbety Uhorskej a sv.Barbory na kamenných sokloch vonkajšej päťuholníkovej ohrady, doplnenej kovovými lucernami pre osvetlenie (16 pôvodne olejových lampášov osvetľovalo súsošie i v noci !), i s kovanou mrežou a vstupnou bráničkou. Postavy mužských svätcov boli v priebehu storočí postupne premiestnené alebo vymenené – pribudla namiesto nich sv. Margita Uhorská a sv. Alžbeta, kráľovná portugalská. Na vrchole stĺpu (vo výške 12 metrov) sa vyníma socha Nepoškvrnenej Panny Márie (Immaculata Conceptio Mariae Virginis) ako Žena z Apokalypsy, odetá v slnko, s vencom hviezdičiek nad hlavou, stojaca na zemeguli, ktorú ovíja rozšliapnutý had, v pysku s jablkom dedičného hriechu. Oblakový stĺp dekorujú anjelské hlavičky i celé postavy putti (24 hlavičiek, 10 putti). Celý príbeh súsošia, zasvätenie i osoby donátorov tu kedysi návštevníkovi vysvetľovali latinské nápisové bronzové tabule, osadené po jeho obvode až do polovice 20. storočia. Pri košickej Immaculate sa kedysi konali dvanásťkrát ročne sviatočné mariánske pobožnosti, ktoré až v roku 1853 preložili do blízkeho seminárneho (pôv. františkánskeho) kostola, a každý týždeň v sobotu (až do roku 1896) chudobní žiaci pri súsoší spievali loretánske litánie.

Osobitnou súčasťou stĺpa boli aj alegorické reliéfy, vytvorené v rokoch 1720 – 1723 zlatníkom Jurajom Immerwohlom. Ikonografiu reliéfov čerpal z predlôh grafikov a maliarov. Barokové výjavy majú zvýraznený emočný náboj, tlmočený prudkými gestami. Tieto reliéfy s alegóriou Moru, Vojny a Hladu boli pôvodne medené, pozlátené, na šírku orientované tepané tabule so skosenými rohmi, osadené na ramenách spodného trojbokého pódia súsošia. V roku 1881 boli originály demontované a uložené do mestského archívu. Neskôr sa tabule stali súčasťou zbierkového fondu Východoslovenského múzea v Košicich, kde sú dodnes prezentované v barokovej expozícii „Umenie v storočiach“. V priebehu dejín bola Immaculata viackrát a rôznorodým spôsobom obnovovaná či pozmeňovaná (už od 18. storočia až po súčasnosť), najmä pri veľkej obnove v roku 1908, kedy viaceré sochy nahradil postavami nových svätcov Leopold Hild, sochár zo Šopronu. Následne - a paradoxne - v stalinských rokoch 1949 - 51 bolo dielo opäť obnovované, a niektoré sochy boli sčasti alebo celé v kópii nahradené – tieto práce málo odolného pieskovca vykonal Vojtech Löffler. Počas ostatného reštaurovania súsošia už ako štátom chránenej nehnuteľnej kultúrnej pamiatky v rokoch 1996 – 1998 (reštaurátor Ľubomír Kuc), financovaného mestskou časťou Košice – Staré mesto, sa vzhľadom na značný rozsah poškodení upustilo od pôvodného zámeru zreštaurovať jeho architektúru. Súsošie bolo rozobraté až do úrovne terénu a uložené do depozitára Mesta Košice. Zároveň sa pristúpilo k vyhotoveniu vernej kópie jeho pôvodnej architektúry i sôch (z umelého kameňa, odolnejšieho voči poveternosti), ale pre nedostatok finančných prostriedkov ešte bez kópií troch „zabudnutých“ reliéfov. Tie vyhotovil akad. sochár Stanislav Kožela a slávnostne boli osadené na svoje miesta až v máji 2015. Immaculata sa tak konečne dočkala toho, že sa na ňu vrátili, a aj preto Vám ich chceme osobitne predstaviť. 

Alegória Hladu zobrazuje biblický starozákonný námet – milosrdenstvo Jozefa Egyptského k jeho bratom. Je to výjav Jozefovho videnia o siedmich úrodných a siedmich neúrodných rokoch. Počas tých úrodných zhromaždil Jozef ako správca Egypta zásoby obilia a počas nasledujúcich siedmich neúrodných rokov tak zachránil Egypťanov pred hladomorom. Priestor na reliéfe je vymedzený architektonickými prvkami palácovej architektúry, na pravej strane reliéfu sú opreté plné mechy s obilím. Ústredná a takmer neprehľadne nakopená figurálna skupina v popredí reliéfu má kompozičný vrchol v stojacom Jozefovi. Ten s pokojným gestom príjma hold pred ním kľačiacich prosebníkov a predáva im obilie. S utŕženými peniazmi v mešci odchádza postava v ľavej časti reliéfu. Druhá tabuľa s námetom alegórie Vojny má ikonografiu, ktorá sa neopiera o biblické či mytologické výjavy, ale čerpá priamo z najstarších uhorských dejín. Na rozdiel od ostatných reliéfov je tento výjav zasadený do voľnej pahorkatej krajiny. V najzadnejšom pláne sú pahorky s hradom a na druhej strane s mestom, pod ktorým je rozvinutý vojenský tábor. V strednom pláne sú dve proti sebe stojace skupiny vojsk, ježiace sa bojovými kopijami. Dominantný výjav v popredí predstavuje impozantnú postavu jazdca na koni so svätožiarou, ktorá príjma hold od klaňajúceho sa porazeného protivníka. V jeho družine drží iný služobník na vankúši položenú kráľovskú korunu. Výjav zobrazuje s najväčšou pravdepodobnosťou okamih, keď sv. Ladislav, uhorský kráľ – postava so svätožiarouna koni, sprevádzaná okrídleným anjelom – prijíma z rúk porazeného kráľa Šalamúna uhorskú svätoštefanskú korunu. V pozadí je Mošonský hrad, pod ktorým sa odohrala rozhodujúca bitka o korunu. Protiľahlým mestom je pravdepodobne Ráb (Győr).

Snáď najpríznačnejšia a emocionálne dodnes najpôsobivejšia je alegória Moru. Je tu použitý antický výjav moru v Aegíne, ktorý je popisovaný rímskym básnikom Publiom Ovídiom Nasom (43 pr. Kr. – 17 po Kr.) v diele „Metamorfózy“ (Proměny, Praha 1958, preklad: Ferdinand Stiebitz,7. kniha, str. 213 – 215). Pri ich čítaní máme aj dnes zimomriavky pri čítaní nadčasových úryvkov (akoby človek počúval správy dnes), napríklad – „...Ulevit neumí nikdo, ba zkáza se vrhá i na ty, kteří léčí jiné – jest na škodu znalcům jich věda ! Čím je kdo chorému blíž, čím věrněji slouží, tím spíše záhube propadá sám. A když pak naděje v spásu zmizela už, když vidí, že mor vždy smrtí se končí, hovějí žádostem svým, co prospěšno, nikdo již nedbá: neniť prospěšno nic. (...) A každý od svého krbu prchá – vlastní dům se každému neblahým jeví, a že je příčina skryta, vše svádějí na těsnost místa. Lidi zpola mrtvé jsi na cestách blouditi viděl, mohli-li stát, a jiné plakati, na zemi ležet, posledním pohybem znavený zrak již obracet v smrti. Údy vztahují k nebi, jež visí nad nimi těžce, kdekoli smrt je stihla, svůj život vydechujíce.(...) Není tu, kdo by slzel, a nikým neoplakány těkají synů duše i mužů a mladých i starých; na hroby není místa a není na ohně dříví. (...)“ Vybrané scény z týchto námetov rozpracoval do grafickej kompozície francúzky maliar Pierre Mignard (1612 – 1695). Jeho kompozíciu, ale v zrkadlovom otočení, znovu použil na svojej grafike aj nizozemský umelec Mathijs Pool (1696 – 1727). A práve túto predlohu takmer do úplných detailov preberá aj náš zlatnícky majster Juraj Immerwohl vo svojom košickom reliéfe s námetom moru. V popredí sa v troch zhustených skupinách postáv s mužskými a ženskými figúrami, oblečenými v antických zriasených tunikách, odohráva emočne vypätý boj s morom. Na dlažbu námestia práve klesajú, alebo už ležia ženy a muži, nakazení chorobou, za nimi sú v prudkom pohybe gestikulujúce postavy bradatých lekárov, ktorí sa im snažia pomôcť. Celkovú atmosféru skazy podčiarkujú detaily, vrátane padnutej mŕtvej postavy v pozadí, no napriek tomu reliéf kompozičnými skupinami navzájom pomáhajúcich si ľudí zdôrazňuje práve aspekt ľudského milosrdenstva v núdzi. Mohli by sme tu snáď ešte dodať spolu s Edwardom Gibbonom z veľmi múdrych opisov morových čias z jeho najčítanejšej knihy o úpadku a zániku Rímskej ríše, že – „Mor však zúril bez ohľadu na postavenie či povolanie a mnohí stratili po chorobe reč. Nik nemal istotu, že sa mu pliaga nevráti. Lekári boli svedomití a šikovní. Nad ich umením však víťazila premenlivosť príznakov a neústupná prudkosť choroby. Tie isté lieky viedli k protichodným účinkom a výsledok rozmarne odporoval zlej, či dobrej prognóze. (...) Vlastné nebezpečenstvo a vyhliadka na všeobecnú pohromu vzbudzovali aké-také výčitky aj v mysliach najhorších spustlíkov, ale pevné zdravie zasa kriesilo vášne i zvyky. (...) Hoci filozofi tomu /nákaze/ veria a boja sa, je pozoruhodné, že jestvovanie ozajstného nebezpečenstva popierajú ľudia veľmi náchylní k nezmyselným a domnelým hrôzam. No spoluobčania sa po krátkej a konkrétnej skúsenosti presvedčili, že ani najdôvernejší rozhovor sa nemôže stať príčinou nákazy. Toto presvedčenie utvrdzovalo priateľov i lekárov v ochote pomáhať chorým, lebo neľudská opatrnosť by ich bola odsúdila na samotu a zúfalstvo.“ (Edward Gibbon: Úpadok a zánik Rímskej ríše. Tatran 1983, preklad: Viktor Krúpa, str. 298 – 299). 

Kiež by nám táto košická morová pamiatka so svojimi odkazmi a výjavmi, keď okolo nej v neistej súčasnosti prechádzame, kiež by nám v krehkosti nášho bytia, a v tichej vďačnosti či modlitbe za každý dobre a naplno prežitý deň, ako znovuobjavený „barokový maják záchrany“ zrkadlila, na čom naozaj záleží...

Súvisiace články k téme:

Memento mori – alebo kamenní svedkovia čiernej smrti 
Oživené artefakty depozitára Košíc na prestížnej výstave

Venované k 300. výročiu súsošia (2020) v nádeji záchrany dneška (osobitne všetkým Jozefom)

Autori: Mgr. Juraj Gembický – Mgr. Zuzana Labudová, PhD. – Mgr. Jozef Jarkovský (KPÚ Košice),Mária Hajduová (AMK, Košice)