KPÚ Nitra - Zomrel architekt Vladimír Dedeček, v Nitre nám zanechal ikonickú stavbu slovenskej neskorej moderny
Písal sa rok 1966. Na starom letisku, tam, kde v záhradách za riekou „bulhari“ pestovali zeleninu, pristála Nová Brazília. Zo železobetónu ju tam vytesali architekti Vladimír Dedeček a Rudolf Miňovský. A stojí tam dodnes...Aby ju poľudštili, pridali jej farby, lesk mozaiky a dopriali jej vlastné odrazy vo vodnej hladine. Na poliach za bielou hmotou kupoly auly Maximy kvitne vo farebnom kontraste na jar rok čo rok repka olejka...
Slovenská poľnohospodárska univerzita, stavba storočia, ktorá navždy zmenila smerovanie, tvár aj význam periférneho mestečka, ktoré nikdy predtým neprekročilo svoj „meander“ rieky a významu. Až teraz - niet sa už čoho obávať, rieka snáď už nikdy nezaplaví svoju večnú inundáciu. Aj v Nitre sa našiel priestor pre niemayerovský urbanistický rozlet, ako jedinečný počin na území Slovenska.
Stavba mala byť pôvodne umiestnená v rámci existujúcej uzavretej mestskej štruktúry v priestore bývalého žrebčína, ten však príliš obmedzoval rozvoľnenú urbanistickú víziu architektov a celkom limitoval príležitosti ďalšieho rozvoja areálu. Tu architekti vizionársky presadili situovanie veľkolepého komplexu v priestore na ľavom brehu rieky, bez priestorových limitov, ktorý umožňoval etapizáciu výstavby a postupné rozširovania a rast areálu.
V urbanistickom meradle mimo mestského organizmu, v ktorom sa koncepcia tohto diela vyformovala, bola tiež počiatočným impulzom a precedensom pre ďalšie počiny územného plánovania a rozmach výstavby na ľavom brehu rieky. Tu, na základe ideovej koncepcie architekta Milana Michala Scheera, postupne vyrástla celá nová východná časť sídelnej štruktúry, tvorená prevažne bytovými činžovými domami.
Ideovým základom rozvoľnenej architektonickej kompozície tohto nevšedného diela je veľkorysý urbanisticko - krajinársky koncept, podporený priehľadmi v širšom meradle urbanizovanej mestskej krajiny mesta, v užšom kontexte na vzájomný kontakt interiérov stavby s prírodne upraveným bezprostredným okolím stavby. Hlavnej osi urbanistickej kompozície, ktorou symbolicky prekročila línia historickej trasy dnešnej Štúrovej do priestoru za riečnym korytom, dominuje aula Maxima s priemerom 36 m nevídaného šošovkovitého tvaru. Je vnímateľná v rámci celej trasy tejto významnej dopravnej tepny mesta. Spolu s vertikálou výškovej budovy rektorátu sú prepojené výraznou horizontálnou podnožou, ich dominantné pôsobenie je zvýraznené odrazom na vodnej hladine. Podnož vo svojom protiľahlom vyústení sprístupňuje trojicu samostatných učebných pavilónov a atypických posluchární.
Univerzita je špecifická aj svojím konštrukčným a materiálovým riešením.
Aula Maxima je nenesená iba niekoľkými stĺpmi prízemia. Zastrešenie tvorí monolitická klenba debnená pomocou prefabrikovaných prvkov, tvoriacich priestorovú sieť, ktorá je zo strany interiéru pohľadovo priznaná. Zaťaženie klenby kupoly do pilierov v tvare „V“ je prenášané kruhovým vencom, ktoré tvorí spodný plášť. Aula je po celom obvode priamo osvetlená súvislým zošikmeným pásom okien pod vencom kopuly.
Strešná krytina kupoly bola pôvodne tvorená štruktúrou drobnej mozaiky, ktorá v spolupôsobení s premenami svetla počas dňa poskytovala potrebnú dramatickosť odleskov a umocňovala teatrálne momenty pôsobenia hmoty kupoly v rámci diaľkových priehľadov.
V materiálovom riešení exteriérov architektúr dominuje mozaika, doplnená keramickým obkladom. V jednoduchom farebnom riešení prevažuje kombinácia bielej, čiernej a výraznej červenej.
Pôvodné koncepčné riešenie areálu, a veľký rozsah pôvodných prvkov a detailov stavby vrátane zariaďovacích predmetov a nábytku sú zachované. Areál školy dodnes v rámci pôvodného návrhu slúži svojmu účelu.
Areál Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre je pre svoje nesporné kvality jedným z mála architektonických počinov druhej polovice dvadsiateho storočia na našom území, ktorá bola ešte za života autora projektu vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku. Disponuje mnohými špecifikami, a ich odborná ochrana a zachovanie často vyvoláva otázky, z ktorých mnohé ešte nie sú zodpovedané... Pamiatková ochrana takéhoto diela, vrátane jeho genia loci, pôvodných architektonických ideí a myšlienok, rovnako ako aj záchrana originálov je jednoznačne veľkou pamiatkarskou výzvou, aj vzhľadom na dobovú kvalitu vyhotovenia mnohých súčastí stavby v období vzniku stavby.
V uvedomení si hodnôt a významu tohto architektonického komplexu je potrebné vyzdvihnúť vzťah vedenia SPU, ktoré veľmi kultivovaným spôsobom pristupuje k ich odbornej obnove a zachovaniu. Osvieteným prístupom táto inštitúcia, ktorej základným poslaním je vzdelávanie a výchova, prirodzeným spôsobom povýšila status svojho pôsobenia aj na oblasť vytvárania povedomia a nefalšovaného vzťahu ku kultúrnym hodnotám, ktoré tvoria obraz našej krajiny.
Takto sa architektom Dedečkovi a Miňovskému podarilo vytvoriť unikátny komplex, ktorý si nadčasovým spôsobom zachoval svoj pôvodný účel využitia. To je pre postmodernú architektúru výnimočný jav, ktorý prispel k zachovaniu tohto architektonického diela v autentickej podobe až doteraz. Zaiste, podmienky pre architektonickú tvorbu na „zelenej lúke“ boli rovnako výnimočné. Priam lákali uplatniť progresívny, až revolučný koncept riešenia, ktorý svoje ideové inšpirácie v čase budovania socializmu našiel na opačnej strane zemegule. V tomto si architekti zaslúžia uznanie za odvahu a neoblomnosť pri presadení svojho zámeru.
Architekt Vladimír Dedeček počas svojho života v priereze celej svojej tvorby rozdeľoval odbornú i laickú verejnosť. Vždy, nezávisle od všetkých a všetkého, tvoril podľa svojich vízií. Najmä preto jeho diela nesú nezameniteľný rukopis svojho tvorcu. A aj preto jedným z najvýznamnejších architektov druhej polovice 20. storočia.
Ing. arch. Zuzana Kramárová
