Železničná stanica Nové Zámky je novou národnou kultúrnou pamiatkou

Architektonické a technické pamiatky železničnej dopravy sú nepochybne významnou súčasťou nášho spoločného kultúrneho dedičstva. Je celkom prirodzené, že sa po reprezentantoch začiatkov železničnej dopravy a jej rozmachu v závere 19. a na začiatku 20. storočia pozornosť pamiatkarov sústredila aj na medzivojnové obdobie a postupne celé 20. storočie. Naposledy bola do Ústredného zoznamu pamiatkového fondu zapísaná železničná stanica v Žiline (arch. František E. Bednárik, Ferdinand Čapka, 1939 – 1942, č. ÚZPF 12305/1 – 2), ktorá v pamiatkovom fonde doplnila skupinu staníc a výpravných budov z prvej polovice 20. storočia. Najnovšie bola za národnú kultúrnu pamiatku vyhlásená železničná stanica v Nových Zámkoch, ktorá je prvým veľkým architektonickým dielom železničnej dopravy druhej polovice 20. storočia a vo všeobecnosti ďalším z radu mimoriadnych architektonických diel neskorej moderny na Slovensku.

Nová výpravná budova železničnej stanice bola v Nových Zámkoch postavená v rokoch 1966 – 1971, na mieste svojej predchodkyne, pochádzajúcej z druhej polovice 19. storočia, ktorá bola počas bombardovania mesta 7. a 14. októbra 1944 a 14. marca 1945 zničená ako strategicky významný cieľ. Vzhľadom na význam Nových Zámkov ako železničného dopravného uzla mal projektom poverený Ing. arch. Vojtech Fifik (1929 – 2009) možnosť navrhnúť veľkorysý urbanisticko-architektonickýkoncept výpravnej budovy, ktorý zodpovedal aktuálnym európskym trendom v železničnej doprave. Kompozícia staničnej budovy pritom vychádzala z dispozičného návrhu železničnej stanice, ktorý navrhol Ing. Imrich Csintalan, pričom zásadným pre návrh bol daný výškový rozdiel koľajiska oproti okolitému terénu, ale aj existujúce obslužné prvky a úloha vhodne staničnú budovu zapojiť do rozvíjajúceho sa urbanizmu mesta. Výpravná budova pozostáva z horizontálnej dvojpodlažnej časti pre verejnosť a administratívu s dominantnou prevýšenou vybavovacou halou s presklenou fasádou a vertikálnej časti, výškovej budovy s ďalšími administratívnymi priestormi, riadiacim strediskom a bytmi zamestnancov.

Architekt budovu zasadil v rámci výškového rozdielu tak, že zo strany koľajiska má druhé podlažie charakter prízemia perónu a cestujúci sa z výpravnej haly dostanú na prvé nástupište z galérie haly na poschodí a na nasledujúce nástupištia priamo z prízemia, bez nutnosti zostupovania do podchodu. Na vybavovaciu halu sú naviazané priestory služieb, vrátane oddychových sektorov, reštaurácie, samostatnej čakárne pre matky s deťmi, či dokonca vlastnej kultúrnej sály a priestorov pre lekára. Výrazovo najsilnejším prvkom interiéru vybavovacej haly je bezpochyby vo voľnom priestore stojace točité schodisko s fontánou, ktorá je unikátnym dielom uznávaného maliara a grafika Ernesta Zmetáka (1919 – 2004), rodáka z Nových Zámkov.

Po architektonickej stránke bola výpravná budova navrhnutá v intenciách neskorej moderny 60. rokov 20. storočia a nesie znaky tzv. bruselského štýlu (v duchu prežívajúcich nálad z úspechov Československa na svetovej výstave Expo Brusel '58), pre ktorý je charakteristická celková ľahkosť a subtílnosť formy, premodelovanie pravouhlej skladby geometrických architektonických objemov do voľnejších kompozičných väzieb, šikmo zrezaných a prelamovaných či zmäkčených tvarov silne výrazne formujúcich celkový vzletný architektonický výraz, ku ktorému prispievajú aj veľké presklené plochy, teplé pastelové farby či významné dotvorenie architektúry súborom kvalitných umeleckých diel v nadštandardnom počte.

Interiér výpravnej haly okrem fontány dotvára párová dvojica rozmerných obrazových reliéfov sochára Jaroslava Kočiša (1933 – 1990), reprezentanta štrukturálnej abstrakcie a nefiguratívnej tvorby na slovenskej výtvarnej scéne. Priestor na poschodí výpravnej haly s východom na prvé nástupište zase dotvára dvojica charakteristicky štylizovaných drevených reliéfov Leto a Zima sochára Ludwika Korkoša (1928 – 1992). Do reštauračných priestorov a kultúrnej sály navrhol drevené skulptúry u nás ešte stále málo doceňovaný český sochár a dizajnér Václav Kautman (1922 – 1981) a čakáreň pre matky s deťmi zútulnil trojicou rozprávkových keramických reliéfov keramikár Ignác Bizmayer (1922 – 2019).
Pred výpravnou halou je osadené tematické bronzové sochárske dielo oceňovaného slovenského výtvarníka a rodáka Juraja Meliša (1942 – 2016) s názvom Symbol železničnej prevádzky, zo strany koľajiska taktiež tematická sochárska kompozícia dvoch travertínových objektov s navzájom si odpovedajúcimi tematickými štylizovanými reliéfmi vzlietajúceho a na zem dosadajúceho vtáka od ďalšieho pôvodom novozámockého výtvarníka Otakara Čičátku (1914 – 1993).

Súčasťou realizovaného projektu je aj komplexné zariadenie interiérov výpravnej budovy podľa návrhov architekta od nábytku v hale, priestoroch služieb a niektorých kanceláriách, drevených obkladov stien či viacerých originálnych interiérových a exteriérových svietidiel, ktoré sú taktiež predmetom pamiatkovej ochrany.

Architekt Fifik sa pri projektovaní výpravnej budovy bezpochyby inšpiroval riešeniami výpravných budov, projektovaných v rovnakom období v českej časti republiky, najmä železničnou stanicou v Havířove, postavenou v rokoch 1964 – 1969 podľa projektu architekta Josefa Hejsemnou. Sledovanie diania v celom Československu podporuje aj zaujímavá skutočnosť, že sa Vojtech Fifík zúčastnil za Štátny ústav dopravného projektovania na zasadnutí odbornej komisie, ktorá 4. februára 1964 posudzovala návrh novej výpravnej budovy železničnej stanice v Ostrave-Vítkoviciach. Výpravnú budovu projektoval významný český architekt Josef Danda (1906 – 1999), postavená bola následne v rokoch 1964 – 1967 a dnes je pamiatkovo chránená ako jedno z najhodnotnejších architektonických diel 60. a 70. rokov 20 storočia v Čechách.

Architektonická hodnota realizovaného projektu železničnej stanice v Nových Zámkoch sa konkretizuje vo funkčnom dispozično-priestorovom riešení a diferenciácii jednotlivých priestorov, od vnútorného usporiadania odvodenej skladby architektonických hmôt a celkovej kompozície, v zapojení komplexu do urbanizmu a zosúladení funkčného dispozično-priestorového uspôsobenia budovy a jej zapojenia do urbanizmu, v konštrukčnom a materiálovom riešení, riešení a použití jednotlivých prvkov a súčastí architektúry, ich zosúladení, vo výslednej výrazovo silnej architektonickej forme a v neposlednom rade v estetickej hodnote architektonického diela a vsadení umeleckých diel do architektúry tak v interiéri, ako aj exteriéri.

Doba vzniku staršieho z dvojice pamiatkovo chránených vodojemov zatiaľ nie je presne známa, patril však k pôvodnej železničnej stanici. Postavený bol pravdepodobne na začiatku 20. storočia. Mladší, alebo, ak chceme, nový vodojem, bol postavený podľa opakovaného projektu už zmieneného Ing. arch. dr. Josefa Dandu. V prípade Nových Zámkov bol vodojem postavený pravdepodobne v roku 1950, alebo krátko predtým.

Železničná stanica v Nových Zámkoch je komplexným architektonickým dielom, ktorého pamiatková hodnota sa zakladá na kvalitnom koncepčnom autorskom riešení, stojacom predovšetkým na odbornom vzdelaní, schopnostiach a názore architekta, na kvalite a úplnosti realizácie, zachovalosti a autenticite architektonického diela, dotvoreného súborom kvalitných výtvarných diel oceňovaných výtvarníkov, a v neposlednom rade na historickom a kultúrno-spoločenskom kontexte výstavby.

Podnet na vyhlásenie železničnej stanice v Nových zámkoch za národnú kultúrnu pamiatku podal v novembri 2020 Krajský pamiatkový úrad Nitra. Pamiatkový úrad SR ju spolu s dvoma vodojemami vyhlásil za národnú kultúrnu pamiatku dňa 9. apríla 2021. Rozhodnutie o vyhlásení potvrdilo po odvolaní jedného z účastníkov konania Ministerstvo kultúry SR v máji 2024. V Ústrednom zozname pamiatkového fondu SR je železničná stanica evidovaná pod číslom 13018/1 – 6.

Ing. arch. Vojtech Fifik (1929 – 2009)

V rokoch 1947 – 1952 študoval na Fakulte architektúry Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave, kde ho názorovo významne ovplyvnil prof. Ing. arch. Dr. techn. Karel Hannauer. Ako mladý absolvent architektúry krátko pracoval na oddelení výstav Povereníctva informácií a osvety a v roku 1954 nastúpil do Štátneho ústavu dopravného projektovania v Bratislave, kde sa podpísal pod viacero projektov, z ktorých bezpochyby vynikajú výpravná budova železničnej stanice Bratislava-Nové Mesto (1964), tiež Železničné odborné učilište vo Vrútkach (1967), výpravná budova železničnej stanice Bratislava-Predmestie (1969, dnes už výrazne nevhodne prestavaná) a v neposlednom rade železničná stanica Nové Zámky (1971). Po rozsiahlom projekte novozámockej železničnej stanice sa viac projektovaniu dopravných stavieb nevenoval, pretože sa ešte v roku 1966 stal zamestnancom Strediska študijnej projekcie Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Bratislave. Tu sa stal postupne vedúcim odboru študijnej projekcie, neskôr riaditeľom strediska projektovania a nakoniec riaditeľom Ústavu vývoja a projektovania stavieb kultúry a pamiatok. V tomto období sa podpísal pod architektonické riešenia množstva výstav, vrátane výstavy 450. výročie Majstra Pavla z Levoče v roku 1968 (v spolupráci s Dr. K. Vaculíkom), či výstavy Hrady a stredoveké mestá na Slovensku v roku 1972 (v spolupráci s P. Ostertágom). Od roku 1973 externe prednášal na Katedre teórie a dejín architektúry Fakulty architektúry SVŠT v Bratislave. V roku 1976, po delimitácii projekčného strediska Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody sa stal zamestnancom Projektového ústavu kultúry, kde bol aj výrobným námestníkom riaditeľa. Tu sa po zvyšok kariéry venoval tak projektovaniu stavieb, ako aj interiérov. Projekčne sa napríklad podpísal pod obnovu Urbanovej veže v Košiciach a expozíciu umeleckého kovolejárstva v jej interiéri (1977), tiež napríklad pod projekt vybraných interiérov historickej budovy Úradu vlády SR (1978), či koncepciu rekonštrukcie divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene (1987). K ďalším realizáciám patria napríklad rekreačné a reprezentačné priestory MK SSR v Bojniciach (interiéry v spolupráci s P. Ostertágom), interiéry liečebného ústavu Hviezdoslav na Štrbskom Plese, zasadacia miestnosť Správy Východnej dráhy ČSD v Bratislave, či predvádzacia miestnosť Úradu vlády SSR.

Vojtech Fifik bol tiež spolupracovníkom Diela, podniku Slovenského fondu výtvarných umení. Zastával niekoľko dôležitých funkcií. V rokoch 1969 – 1970 bol členom predsedníctva a podpredsedom Zväzu architektov Slovenska do jeho odvolania z funkcie pod vplyvom normalizačných opatrení po Pražskej jari. V roku 1987 bol predsedom komisie Ústredného výboru Zväzu slovenských architektov pre obnovu pamiatok. Bol tiež členom vedeckej rady Mestskej správy pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Bratislave, členom Ústrednej pamiatkovej komisie Ministerstva kultúry SSR a národného komitétu ICOMOS.

Patril k publikačne činným architektom, zameraným tak na súčasnú architektonickú tvorbu v Československu aj zahraničí, ako aj na pamiatkovú ochranu. V 60. rokoch bol aj členom redakčnej rady časopisu Projekt, neskôr tiež členom redakčnej rady časopisu Pamiatky a múzeá.

Mgr. Richard E. Pročka, PhD., KPÚ Nitra

Foto: Dominika Danczi, Daniel Miček, Richard E. Pročka

Výber zdrojov:

BAJCUROVÁ, K. Slovenské sochárstvo 1945 – 2015. Socha a objekt. Bratislava: Roman FecikGallery – Slovenská národná galéria; Slovart, 2017.

BEDNÁROKOVÁ, E. Ing. arch. Vojtech Fifik. In: Informácie – architektúra, interiér, design. Yudiny. 2004. roč. 10, č. 3, s. 4 – 6.

DANDA, J. Naše železniční nádraží. Praha: Nakladatelství dopravy a spojů, 1988.

DANIEL, F. 150. výročie začatia železničnej prevádzky v Nových Zámkoch. Nové Zámky: Mesto Nové Zámky, 2000.

DROBŇÁK, M. Železničné vodojemy Slovenska. In: Čierne diery. 2019, roč. 2., č. 4.

Fórum architektúry. Mesačník Spolku architektov Slovenska.

GAZDÍK, I. Ernest Zmeták. Bratislava: Tatran, 1987.

HRABUŠICKÝ, A. ed. Slovenské vizuálne umenie 1970 – 1985 :Katalóg výstavy. Bratislava: Slovenská národná galéria, 2002.

JANČÁR, I. a BAJCUROVÁ, K. Juraj Meliš.Bratislava: Tatran, 2002.

KLOBUČNÍKOVÁ, M. Otakar Čičátka (20. 1. 1914 – 18. 8. 1993): Sochárska tvorba. 

Nové Zámky: Galéria umenia, 1999.

KUSÝ, M. Architektúra na Slovensku 1945 – 1975. Bratislava: Pallas, 1976.

MATUŠTÍK, R. et al. Nové slovenské výtvarné umenie: Nástup 1957: Nástup 1961. Bratislava: Pallas, 1969.

Projekt PamiatkyNZ, Mgr. Daniel Miček [online]. [cit. 12. 7. 2024]. Dostupné z: https://www.google.com/maps/d/viewer?mid=1XXCPrJOdVSChYOKmY_eP_ctgbGNQ7_hV&ll=47.981848922812624%2C18.08749261748219&z=12 

PECHAR, J. Československá architektura 1945 – 1977. Praha: Odeon, 1979.

Projekt. Časopis Zväzu slovenských architektov.

RUSINOVÁ, Z. et al. Dejiny slovenského výtvarného umenia. 20. storočie. Bratislava: Slovenská národná galéria, 2000.

RUSINOVÁ, Z., ed. Šesťdesiate roky v slovenskom výtvarnom umení: Katalóg výstavy. Bratislava: Slovenská národná galéria, 1995.

STRAKOŠ, M., ed. Nádraží Ostrva-Vítkovice: Historie – architektura – památkový potenciál. Praha: Národní památkový ústav, 2017.

ŠEVČÍKOVÁ, Z. Ludwik Korkoš. Bratislava: Tatran, 1985.

TIMKOVÁ, M. Vodojemy ako súčasť areálov železničných staníc a ich tvaroslovie. In: TIMKOVÁ, M. a  GOJDIČ, I., eds. Umenie na Slovensku v historických a kultúrnychsúvislostiach 2007: Zborník príspevkov z vedeckej konferencie, konanej v Trnave 24. a 25. októbra 2007. Trnava: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave – Tlačiareň BEN, 2008.

VRABELOVÁ, R., ed. Architektura 60. a 70. let 20. století v České republice. 2. zv. Praha: Národní památkový ústav, 2020.