Včasnostredoveký mohylník v Skalici ožíva na 3D modeli
Včasnostredoveký mohylník v extraviláne Skalice v polohe Kopečnica (známej aj ako Háj) patrí k výnimočným pamiatkam pochádzajúcim (aj) z obdobia Veľkej Moravy. Nachádza sa na severozápadnom svahu Tureckého stola, ktorý je jedným z najzápadnejších výbežkov Bielych Karpát nad Dolnomoravským úvalom. Vyvýšeninu ohraničujú dva potoky, zlievajúce sa na úpätí mierneho svahu. Mohyly sa koncentrujú predovšetkým v jeho hornej časti. Hoci v súčasnosti túto polohu pokrýva hustý dubový porast, v prípade odlesnenia ponúkala výborný výhľad na širokú nivu rieky Moravy. Územie Skalice s viacerými známymi lokalitami (pozostatky osád aj pohrebiská) tvorilo vo veľkomoravskom období jednu sídelnú koncentráciu s neďalekými Sudoměřicami, s vysokou hustotou osídlenia. Táto sídelná oblasť bola susedom severného hospodárskeho zázemia veľkomoravského centra v Mikulčiciach.
Skalický mohylník dnes tvoria mohyly rôznej veľkosti, od takmer neviditeľných násypov vysokých cca 30 cm po najväčšie mohyly o výške 2 – 2,5 m, s priemerom do 28 m. Niektoré z nich majú uprostred preliačinu, v násypoch niektorých sú početné jazvečie nory. Mohylník bol v minulosti skúmaný viacerými bádateľmi, no zároveň bol v rôznych obdobiach ničený hľadačmi „pokladov“. Veľká časť mohýl je preto čiastočne alebo výrazne narušená, vrátane nedávneho poškodenia nelegálnymi výkopmi (šachty uprostred alebo výkopy z boku mohyly) alebo ťažkými lesnými mechanizmami (lesné cesty).
Keďže mohylník bol neodborne rozkopávaný už začiatkom 20. storočia (nachádzal sa totiž na obľúbenom výletnom mieste Skaličanov – v mestskom lesíku, kde pútal pozornosť širokej verejnosti), český archeológ Inocenc Ladislav Červinka na ňom zrealizoval prvý systematický výskum (1922 – 1923). Dohromady napočítal 100 mohýl, z ktorých 92 ležalo v lese a 8 na priľahlom poli. Sám preskúmal 30 z nich. Hoci sám Červinka si zakladal na starostlivom preskúmaní (vyberaní) mohýl, jeho výskum má pre ďalšie bádanie len nízku hodnotu. Zachovali sa z neho len nálezy, no minimum informácií o nálezových kontextoch a o mohylách samotných (napr. nevieme, ktoré konkrétne mohyly preskúmal, aké boli nálezové situácie, akými metódami mohyly odkrýval). Z dnešného pohľadu preto musíme oceniť osvietený postoj zakladateľa profesionálnej archeológie na Slovensku Jana Eisnera nerozkopávať všetko, ale zachovať čo najviac informácií pre budúce generácie. Eisnerovi sa podarilo zabrániť Červinkovi v prekopaní celého mohylníka. Vo výskume mohýl pokračoval v rokoch 1943 – 1944 už s omnoho kvalitnejšou dokumentáciou Vojtech Budinský-Krička. Tento bádateľ zistil na Kopečnici už len 63 mohýl. Preskúmal z nich 38, pričom časť z nich už bola narušená staršími výkopmi. Vzhľadom na finančné možnosti a snahu o zachovanie stromov sa výkopové práce vo väčšine obmedzili na odkryv strednej časti mohýl, v ktorých sa nachádzali samotné hroby. Vďaka kontaktom Budinského-Kričku s generálom Ferdinandom Čatlošom sa na výskumných prácach podieľali dokonca aj robotníci z radov vojakov. Z informácií získaných počas tohto výskumu čerpá bádanie o včasnom stredoveku podnes.
V rokoch 2018 a 2019 uskutočnili archeológovia Pamiatkového úradu SR v priestore mohylníka nedeštruktívny výskum s využitím viacerých metód: identifikácia mohýl na základe dát získaných leteckým laserovým skenovaním (lidar), povrchový prieskum v teréne, základná dokumentácia mohýl, porovnanie digitálneho modelu reliéfu a výškopisného modelu s využitím viacerých vizualizačných filtrov s údajmi zo starších výskumov a s aktuálnou situáciou, geofyzikálny prieskum. V priestore mohylníka v lese bolo zistených 66 mohýl. Na priľahlom poli, kde už v súčasnosti nie sú voľným okom viditeľné žiadne mohyly, boli na základe magnetometrického merania zachytené dve ďalšie mohyly, respektíve pozostatky priekop/žľabov okolo nich. Terénne príznaky v priestore mohylníka naznačujú existenciu ďalších 7 malých mohýl rozptýlených v jeho areáli. Môže však ísť aj o haldy sekundárne premiestnenej zeminy z mohylových násypov po starších výskumoch (najmä I. L. Červinku). V jednom prípade bolo identifikované miesto mohyly, ktorej násyp bol v minulosti takmer celý odstránený. Mohyly boli nanovo očíslované.
V rámci mohylníka sú mohyly rozmiestnené v troch hlavných koncentráciách. Najsevernejšia je skupina troch novozistených mohýl. Situovaná je asi 100 m južne od najväčšej koncentrácie, ktorá obsahovala najväčší počet aj najrozmernejšie mohyly. Jej južný okraj ohraničujú relikty historickej cesty s viacnásobnými úvozmi a súčasná poľná cesta. Tretiu tvoria mohyly na poli (južne od cesty). Intenzívna poľnohospodárska činnosť v priebehu 20. storočia odstránila pozostatky mohylových násypov, aktuálny geofyzikálny prieskum zachytil pozostatky len dvoch z nich. Preto je nejasné, či mohyly pôvodne sa nachádzajúce v tomto priestore súviseli s mohylami v lese alebo tvorili samostatnú skupinu.
Dáta z lidaru a magnetometrie v prípade niektorých mohýl indikujú výskyt koncentrických terénnych zníženín okolo mohylových násypov. Pravdepodobne ide o pozostatky priekop alebo žľabov, ktoré boli pôvodne súčasťou konštrukcie jednotlivých mohýl. Z výskumu Budinského-Kričku vieme, že všetky preskúmané mohyly pozostávali z hlineného násypu bez kamennej konštrukcie. Obsahovali jednu alebo viacero hrobových jám, v niektorých z nich bolo ešte možné zachytiť pozostatky dubových rakiev a v jednom prípade bolo telo uložené do vydlabaného kmeňa stromu. Väčšinou išlo o pohreby nespálených tiel. Starší typ kremačných hrobov bol zaznamenaný len výnimočne. Hroby často obsahovali bohatú výbavu – zbrane a bojovnícku výstroj (meč, ostrohy, sekera), pracovné nástroje (kosáky), ale aj šperky, z ktorých viaceré boli vypracované na vysokej umeleckej a estetickej úrovni (ozdoby odevu, náušnice, prstene, náhrdelníky z korálikov). Status pochovaného zdôrazňoval aj odev. Okrem fragmentov pomerne bežných ľanových a vlnených textílií sa podarilo doložiť zvyšky pravého hodvábu východného pôvodu.
Napriek tomu, že mohyly sú takmer všetky do určitej miery narušené, stále ide o pomerne dobre zachovaný mohylník. Na základe kombinácie informácií zo starších prameňov s výsledkami aktuálneho nedeštruktívneho výskumu je totiž zrejmé, že niektoré časti mohýl zostali intaktné. Aj keď v súčasnosti nie je možné identifikovať všetky štruktúry na lokalite tak, ako ich zaznamenali prví bádatelia, nálezisko disponuje pamiatkovými hodnotami, ktoré je potrebné chrániť. V súčasnosti sa pripravujú podklady pre jeho vyhlásenie za národnú kultúrnu pamiatku, v ktorých budú využité aj výsledky multidisciplinárneho výskumu Pamiatkového úradu SR.
