Obnova strechy Bratislavskej Reduty

Na budove Bratislavskej Reduty, ktorá je národnou kultúrnou pamiatkou evidovanou v ÚZPF SR, aktuálne prebieha obnova medeného strešného plášťa, z ktorej Vám prinášame niekoľko pracovných záberov.

Tvarovo pomerne komplikovaný strešný plášť, pozostávajúci z medených šablón, falcovaných plechov, ríms a ďalších ozdobných doplnkov, nadobudol v čase množstvo porúch, dôsledkom čoho boli netesnosti a pretekanie zrážkových vôd do krovu. Vzhľadom na rozsah týchto poškodení sa vlastník rozhodol pristúpiť ku komplexnej obnove strešného plášťa. Predmetom obnovy je výmena opakujúcich sa prvkov: šablón, falcovaných plechov a ríms, tvoriacich väčšinu plochy strechy. Pôvodné ozdobné prvky ako vázy, maskaróny, festóny a pilastre zostanú zachované - budú sňaté, odborne zrepasované a vrátené na pôvodné miesto. V minulom roku (2022) už bola zrealizovaná obnova severnej časti strechy orientovanej do Mostovej ul. a v súčasnosti práce pokračujú na vyššej, južnej časti s kupolou. Podmienky KPÚ BA boli v tomto prípade určené tak, aby bola zabezpečená ochrana originálnych klampiarskych dekoratívnych a profilovaných prvkov strešnej krytiny (ozdobné prvky tambúru kupoly, profilované rímsy, ozdobné vázy), ktoré disponujú historickou, ale aj umelecko-remeselnou pamiatkovou hodnotou. Šablónové prvky strešnej krytiny, hrebenáče a falcované plechy sú viac-menej bežnými funkčnými prvkami a budú nahradené za nové tvarové a materiálové kópie, pri dodržaní pôvodných rozmerov. Pôvodná konštrukcia krovov ostáva zachovaná.

Za účelom vyhotovenia exaktných kópií plechových šablón vo formáte bobrovky s okrúhlym rezom si zhotoviteľ musel zabezpečiť špeciálny lis, a tak sú nové kópie pôvodných šablón tvarovo a materiálovo identické  s pôvodnými. Pri realizácii klampiarskych prác je kladený vysoký dôraz na technickú stránku prevedenia a detaily aby bol zabezpečený aj funkčný odvod zrážkových vôd a zabránilo sa pretekaniu do vnútra konštrukcie – napr. v miestach úžľabí boli oproti pôvodnému stavu zmenené styky prvkov tak, aby sa v tejto ploche nenachádzali žiadne spoje, na ploche kupoly boli tiež pridané podkladové plechy, aby bola drevená konštrukcia krovu dôkladne prekrytá a pod.

Zodpovedným projektantom obnovy je Ing. arch. Gabriel Drobniak, hlavným dodávateľom prác je firma HIMBUILDING, s.r.o.

Reduty, ako typologický druh, sa vyvinuli koncom 18. storočia, populárne však boli najmä v 19. a začiatkom 20.stor. Boli to polyfunkčné budovy s priestormi špecificky upravenými pre rôzne kultúrno-spoločenské aktivity - obyčajne sa tu nachádzali koncertné sály, kinosály, divadelné sály, kaviareň-bar, reštaurácia, výstavné a klubové priestory a príslušné zázemie.
Do roku 1884 využívalo mesto Bratislava na rozličné spoločenské príležitosti a koncerty sálu v zadnej časti Mestského divadla, ktoré stálo na mieste terajšieho SND na Hviezdoslavovom námestí. V prístavbe za javiskom divadla bola najväčšia sála tohto typu v meste, nazývaná podľa viedenského vzoru „Redoutensaal“. Nové mestské divadlo – dnešné SND (projekt H.Helmer a F.Fellner), ktoré bolo v prevádzke od r.1886 však už takúto osobitnú tanečno-koncertnú sálu pre veľké spoločenské podujatia neobsahovalo. Ako vhodný objekt z hľadiska proporcií aj situovania pre takýto účel sa ponúkala bývalá obilná sýpka od Franza A. Hillebrandta a F. Römischa z roku 1773.  Baroková sýpka bola situovaná na obdĺžnikovom pôdoryse v susedstve nového divadla, pozdĺž Mostovej ulice. Išlo o 3 -podlažnú monumentálnu hmotovo kompaktnú stavbu, kde architektonický výraz vychádzal aj z danej funkcie. Rozmerná erárna sýpka neskôr slúžila ako vojenský sklad, keďže bola umiestnená v blízkosti vodných kasární. V roku 1901 túto budovu s plochou 3140m2 odkúpilo mesto so zámerom jej adaptácie na „palác kultúry“, ale napokon sa predstavitelia mesta rozhodli sýpku celkom nahradiť úplne novým objektom a vypísali v roku 1906 architektonickú súťaž na novú Redutu. V stanovenom lokalitnom programe mala budova obsahovať veľkú spoločenskú sálu (700m2) a malú sálu (200m2) s rozptylovými priestormi predsália, reštauráciu s priestrannou jedálňou, cukráreň, šatne. Prvé miesto v súťaži získal ešte eklekticky poňatý návrh s heslom Három célank (Trom cieľom) od architektov Marcella Komora a Dezsö Jakaba z Budapešti. Na pomerne úzky a dlhý pozemok architekti osadili hmotu budovy s hlavnými sálami a schodiskom asymetricky, čím sa odlišovali od ostatných súťažných návrhov dodržiavajúcich prísnu symetriu.
Za hlavného inžiniera stavby bol zvolený prešporský staviteľ Alois Salzleitner. Sýpka bola odstránená v r. 1911, ale novú budovu začali stavať až v roku 1913. Po vypuknutí 1. sv. vojny pokračovala stavba len pomaly a dekoračné práce boli dokončené až v roku 1919.

Štíty a portály objektu na užších fasádach vychádzajú ešte z tvaroslovia zbúranej erárnej sýpky, čo bolo aj podmienkou súťaže. Nádvorie uzatvára od susednej parcely vysoká murovaná stena, do ktorej stredu bol osadený klasicistický portál Hillebrandtovej stavby ako symbol zachovania historickej kontinuity.

Architekti, ktorí v danom čase už tvorili v pokrokovejšom štýle maďarskej secesie sa pri projekte Reduty ešte prispôsobili konzervatívnemu vkusu prešporských mešťanov, žiadajúcich budovu podľa vzoru viedenskej a budapeštianskej Reduty. Dispozičné riešenie je však už logicky a funkčne usporiadané v duchu moderných prúdov. Pri výstavbe Reduty boli tiež využité nové konštrukčné postupy – kombinácia tehlového muriva so železobetónovými a oceľovými prvkami a umelým kameňom. Konzervatívna neobaroková ornamentika prekrýva pokrokové konštrukcie stropov, schodísk, balkónov a krovov. Nové stavebné postupy zverili práve progresívnej a etablovanej firme Pittel a Brauswetter - napr. strechu nad veľkou sálou a malou sálou nesie kovová konštrukcia z priehradových nosníkov, na ktorých je zavesená ľahká klenba z asfaltovo-korkových platní s bohatou štukovou výzdobou. Na budove nájdeme prvky secesné, neobarokové aj neorokokové - jej bohatá výzdoba je považovaná za prejav vrcholného eklekticizmu na Slovensku. Objekt Reduty slúžil od svojho otvorenia až do konca 50. rokov ako polyfunkčný objekt s rozmanitým využitím reprezentatívnych sálových priestorov. Po roku 1948 prepadla budova štátu a v roku 1960 bola daná do správy novovzniknutej Slovenskej filharmónie, ktorá v nej sídli dodnes.

Spracoval: Mgr. Ľubomír Augustín, KPÚ BA, Ing.arch. Petra Dimunová, KPÚ BA

Zdroj: AIS OP, archív KPÚ BA