Obnova Kúpeľov Sliač

Mnohé z historických kúpeľných areálov na Slovensku sa v 90. rokoch 20. storočia dostali do existenčných problémov, s ktorými súvisela následná degradácia ich stavebno-technického stavu. Nebolo tomu inak ani s kúpeľmi v Sliači. Tento historický a pamiatkovo chránený kúpeľný areál sa však po mnohých rokoch chátrania a majetkovo-právnych treníc dočkal prvých reálnych krokov smerujúcim k jeho obnove. Z odbornej stránky medzi najdôležitejšie prípravné práce na obnove areálu patria pamiatkové výskumy. Ich cieľom je zistiť, kedy a za akých okolností objekty vznikli a ako sa vyvíjali v čase.

Veľmi dôležitým aspektom výskumov je charakteristika rozsahu zachovaných historických prvkov a návrh spôsobu ich obnovy tak, aby zostala zachovaná ich hodnota, zároveň však pomenovať aj nevhodné minulé zásahy a predostrieť riešenia ako ich odstrániť alebo nahradiť tak, aby úpravy nenarušili celkový ráz pamiatky. Pre liečebný dom Palace spracovala architektonicko-historický výskum PhDr. Zuzana Zvarová, pre liečebný dom Detva Mgr. Michal Šimkovic, v rámci liečebného domu Slovensko vypracovali architektonicko-historické vyhodnotenie Mgr. Ľubica Fillová a Mgr. Michal Šimkovic. Autorom reštaurátorského výskumu kaplnky sv. Hildegardy je Mgr. art Rudolf Boroš. Výskum kúpeľného parku pripravili Ing. arch. Peter Hudák, PhD. a Ing. Denisa Halajová, PhD. a prvotný archeologický výskum v súbehu s rekonštrukciou plynovodov Mgr. Peter Debnár z Archeologického ústavu SAV.

Počiatky kúpeľov Sliač siahajú na základe strohých informácií z historických prameňov do obdobia stredoveku. No už prvé archeologické výskumy, ktoré sú realizované len v súbehu s výmenou plynovodov, napriek tomu, že sa pohybujú v pôvodných trasách, priniesli dôležité výsledky v podobe keramiky (obr. 1) badenskej kultúry z neskorej doby kamennej (cca 2800 –2200 pred n. l.). 

Zistené nálezy sa koncentrujú najmä pri dnešnej autobusovej zastávke „hospodárska budova", kde sa na historických mapách kúpeľov objavuje vodná plocha

V prípade travertínových usadenín v mieste výskytu nálezov nemožno vylúčiť možnosť, že ide o zanesené travertínové minerálne jazierko podobné blízkej Borovej hore, ktorá bola tiež osídlená badenskou kultúrou

Význam minerálnych vôd pre túto kultúru je známy nielen zo Zvolenskej kotliny, ale aj zo širšieho regiónu. Od tohto miesta je možné ojedinelé nálezy sledovať až po zamokrený reliéfny terénny prvok (obr. 2). Podľa tvaru indikuje elipsovitú zaniknutú vodnú plochu, ktorá zatiaľ nie je doložená na historických mapách parku a zrejme je staršia ako parkové úpravy známe z týchto máp. Plochu nachádzame aj na niektorých historických mapách. 

Komplexný pamiatkový architektonicko-historický výskum kúpeľného parku (obr. 3) v Sliači bol zameraný na zistenie, zdokumentovanie a vyhodnotenie historického vývoja parkovej plochy vo vzťahu k pôvodným úpravám a kompozičnému riešeniu všetkých jeho súčastí – zelene, systému komunikácií, prvkov vodného systému, drobnej architektúry, výtvarných prvkov a stavebných objektov. Vývoj parku začal tzv. nultou etapou formovaním základnej prístupovej trasy a zrejme začiatkom stavebných aktivít súvisiacich s budovaním neskorších kúpeľov. Prvé kúpeľné bazény sa mali postaviť koncom 17. storočia. S budovaním prvých nadzemných objektov sa v tejto lokalite mohlo začať až v 18. storočí. Opis z roku 1768 prvýkrát uvádza tri bazény, budovu s jedálňou, kuchyňou, izbami a ďalším hospodárskym vybavením. Uvádzané objekty sa mohli koncentrovať v lokalite priestoru medzi dnešnými budovami kúpeľov v priestore východne od objektov Buda (dnes Bratislava) a Pešť (dnes Detva).

Prvú etapu možno ohraničiť začiatkom budovania prvého kúpeľného domu v roku 1819 a rokom 1859. Kúpeľný park bol komponovaný v prírodne-krajinárskom slohu so sieťou zvlnených cestičiek, rozvoľnenou kompozíciou pozostávajúcou z otvorených priestorov lúk, porastov stromov, vodných prvkov v podobe potôčikov, rybníkov a prameňov. Objekty sú navzájom prepojené alejami a areál je doplnený o niekoľko prvkov drobnej architektúry. Zachované stavebné objekty z tejto etapy mali klasicistický výraz. 

Za druhú etapu možno považovať zmeny realizované v rokoch 1860 – 1918. Prírodne-krajinársky park bol v duchu secesie dopĺňaný o partery s bohatou kvetinovou výsadbou v podobe letničkových záhonov, ktoré sú modelované do výšky a tiež o záhony ruží tvoriace rozáriá. Kvetinové partery sú viazané na nástupné priestory hlavných objektov kúpeľného parku. Sú bohaténa sochársku výzdobu, vykladajú sa na ne exotické rastliny v nádobách, ktoré zimujú v skleníku a dopĺňajú ich ľahké konštrukcie altánkov. Zachované stavebné objekty z tejto etapy sú postavené v historizujúcom slohu. 

Tretiu etapu možno časovo vymedziť medzivojnovým obdobím, keď sa kúpele stali majetkom štátu po roku 1918 až do záveru druhej svetovej vojny (1945). V parkových úpravách dochádza k premenám v duchu funkcionalizmu a to v súvislosti s výstavou komplexu Palace. Ide najmä o formálnu úpravu nádvoria komplexu. Prvé poschodie spoločenskej budovy je prepojené s nádvorím priehľadmi z terás, interiér prízemia je previazaný s nádvorím vizuálne aj materiálovo. Jednoduchá formálna úprava nádvoria pozostáva z trávnikov, výsadby stromov v rastri a mlatových plôch. Parková úprava pokračuje výhľadom a rozvoľnenou kompozíciou do voľnej krajiny pasienkov pod hotelom Palace. 

Štvrtá etapa sa viaže k rokom 1948 – 1989. Ide o charakterom pomerne rôzne novodobé úpravy, ktoré sa realizovali najmä okolo starších hlavných objektov, na miestach pôvodných secesných kvetinových záhonov a tiež vybudovaním nových parkových častí na východ od komplexu Palace. Ide o kombináciu pravidelných aj rozvoľnených prvkov. Často sú použité vodné prvky v prírodnej, ale aj umelej podobe. Výrazným znakom je bohaté druhové a kultivarové zastúpenie drevín, najmä zakrslé a pôdopokryvné ihličnany. Chodníky a spevnené plochy sú budované z nepravidelne lámaného veľkoformátového kameňa. Odpočívadlá rôznych tvarov sú bohato dopĺňané o pergoly, treláže a záhony trvaliek. V parku bolo vybudované kúpalisko, tenisové kurty, hospodárske zázemie a skleníky. 

Na základe poznatkov z výskumu sa navrhuje konzervačno-rekonštrukčný spôsob obnovy s akceptovaním mladších doplnkov, ktoré však nesmú vo svojom výraze dominovať alebo rušiť pamiatkové hodnoty areálu a zachovaných objektov a plôch. Za najhodnotnejšiu a najucelenejšiu vývojovú etapu považujú autori 2. etapu z druhej polovice 19. storočia a na plochách vývojovo súvisiacich s týmto obdobím a zachovanými objektmi navrhujú rehabilitáciu výrazu parkových úprav z tohto obdobia. 

V kúpeľnom parku sa nachádza aj kaplnka sv. Hildegardy (obr. 4) z 19. storočia s prístavbou z prvej polovice 20. storočia. Je ojedinelým predstaviteľom stavby evokujúcej antickú architektúru. Reštaurátorským výskumom sa, okrem pôvodnej farebnosti fasád, zistilo aj to, že v interiéri sa nachádzajúce maľby sú premaľbami starších diel. V prípade maľby na strope najstaršej časti objektu ide o maľbu z 19. storočia, ktorá bola premaľovaná z dôvodu poškodenia. V prípade mladšej maľby od J. Hanulu z roku 1942 bolo paradoxne dôvodom premaľby jej priestorové zmenšenie. V oboch prípadoch sa zistilo pokračovanie malieb aj na stenách. Premaľba sa aj z dôvodu nie príliš kvalitného umeleckého i remeselného prevedenia navrhuje odstrániť a reštaurovať sa budú originálne maľby.

Najstarším pamiatkovo chráneným liečebným domom je Liečebný dom Detva (obr. 5), vybudovaný v klasicistickom slohu okolo roku 1856 pod názvom Pešť. V pôvodnom výraze sa zachoval až dodnes. V roku 1886 bol poškodený požiarom a v roku 1888 boli zrekonštruované poškodené konštrukcie budovy, predovšetkým krov. V priebehu 30. rokov 20. storočia boli jeho priestory modernizované a adaptované. Počas druhej svetovej vojny bol objekt poškodený. Následná rekonštrukcia obsahovala už len drobné stavebné úpravy. Autor pamiatkového výskumu navrhuje predovšetkým konzervačný metodický prístup k obnove objektu, s obnovou jeho výrazu z 1. etapy vývoja. Pôvodná klasicistická stavba je dobre zachovaná. Úpravy z 20. storočia sú iba čiastočné. Predmetom ochrany sú všetky realizované stavebné úpravy, okrem konkrétne určených výnimiek. Obnova konkrétnych detailov a konštrukcií by mala byť realizovaná umelecko-remeselne alebo remeselným spôsobom s použitím tradičných technológií

Kúpeľný dom Slovensko (obr. 6) vznikol prestavbou a prístavbou k staršiemu kúpeľnému domu Hungaria zo 40. rokov 19. storočia. Hungaria bola štvorpodlažná bloková stavba obdĺžnikového pôdorysu zastrešená valbovou strechou. Porovnávaním historickej dokumentácie a podrobnou obhliadkou objektu sa podarilo identifikovať historické jadro objektu z 19. storočia, ktoré tvorí hmota východného bloku s ubytovacou časťou a dnešný stredný blok. Pri funkcionalistickej prestavbe v rokoch 1930 – 1931 bola ubytovacia časť nadstavaná o jedno nadzemné podlažie ukončené plochou strechou s vyhliadkovou terasou. Pôvodný hotel Hungaria bol rozšírený o západný blok s administratívnymi priestormi a ambulanciami. V úrovni 1. nadzemného podlažia bola vytvorená kolonáda so sociálnymi zariadeniami. Objekt bol vybavený na tú dobu dostupným komfortom – ústredným kúrením, výťahom. Počas SNP tu bola zriadená vojenská a partizánska nemocnica. Pri mladšej prestavbe po roku 1945 bola kolonáda zamurovaná, vstupný priestor upravený na telocvičňu. Na západnej fasáde na 2. nadzemnom podlaží boli zamurované loggie, na západnej fasáde vytvorené dvojice okenných otvorov. Po roku 1948 bol objekt mierne dispozične upravený pre účely detskej ozdravovne. V roku 1960 dokončili prístavbu hlavnej kúpeľnej budovy k východnej fasáde. Pre obnovu bol navrhnutý konzervačný, rekonštrukčný a reštaurátorský metodický prístup s cieľom kultúrnu pamiatku v maximálne možnej miere prezentovať v pôvodnom funkcionalistickom výraze.

Liečebný dom Palace (obr. 7) v Sliači patrí do skupiny významných liečebných kúpeľných objektov, ktoré vznikali v Československu po roku 1918. Jeho stavba bola súčasťou širšieho zámeru rozšírenia a modernizovania kúpeľov Sliač. Autorom návrhu je významný český architekt Rudolf Stockar (1886 – 1957), jeden z najvýraznejších predstaviteľov vrcholného funkcionalizmu v republike. Vypracoval aj návrhy na kompletné zariadenie interiéru. Objekt zaznamenal dve zásadné etapy výstavby s neskoršími stavebnými úpravami. Jeho stavebný vývoj môžeme na základe výskumu rozdeliť do troch stavebných etáp. V prvej fáze, datovanej medzi rokmi 1927 – 1931 došlo k postaveniu južnej spoločenskej časti s reštauračnou časťou, zázemím, hlavnou práčovňou, ubytovaním pre zamestnancov a hospodárskym dvorom. V objekte bolo umiestnené aj kino. V druhej stavebnej etape v rokoch 1931/1933 – 1945, bola realizovaná severná hotelová časť, taktiež podľa projektov architekta Rudolfa Stockara. V rámci tretej etapy v podobe stavebných úprav 1958 – 1970 bol realizovaný hodnotný novší vstup rekonštrukcie kaviarne. Tú v roku 1958 zmenili na spoločenskú dvoranu podľa projektu architekta Karola Rosmányiho. Ostatné zásahy do stvárnenia interiérov boli autorkou výskumu vyhodnotené ako menej hodnotné a pri obnove sú navrhnuté na prinavrátenie do pôvodného stavu z čias výstavby. Pre obnovu bol navrhnutý konzervačný, rekonštrukčný a reštaurátorský metodický prístup. Výskum navrhuje ako základné ideové východisko pre návrh obnovy a prezentácie rešpektovať pôvodný autorský architektonický koncept architekta Rudolfa Stockara, z rokov 1927 – 1945 a tiež rešpektovať mladšie hodnotné úpravy, t.j. celé riešenie Dvorany z roku 1958. 

Podrobné správy z pamiatkových výskumov spolu so statickými a dendrologickými posudkami sú kľúčovými podkladmi pre v súčasnosti spracovávanú projektovú dokumentáciu obnovy tohto pamiatkovo chráneného areálu.

Spracoval: Mgr. Martin Miňo, KPÚ BanskáBystrica