Aktuality KPÚ Trenčín 2012 - 2017

--- 2017 ---
 

Archeologický výskum Mierového námestia v Trenčíne v roku 2017

Záchranný archeologický výskum historického jadra mesta Trenčín (Mierového námestia), prebiehajúci kontinuálne od apríla tohto roku, priniesol viaceré výsledky. Výskum stále prebieha tak prinášame prehľad doteraz najdôležitejších poznatkov. Na základe situácií zachytených v profiloch, geofyzikálnym prieskumom a informáciami o stavebných aktivitách v 20. storočí sa zistilo, že stav pôvodných vrstiev námestia bol výrazne narušený. Napriek uvedenému sú časti námestia, ktoré zostali neporušené predchádzajúcimi zásahmi. Pod vrstvou pochôdznych úprav 20. storočia bola v priestore námestia zistená dlažba z vážskych okruhliakov. Písomné pramene poukazujú, že táto dlažba začala vznikať v roku 1659 a pretrvala (pravdepodobne s opravami a súčasne s jej rozširovaním) až do dvadsiatych rokov 20. storočia (pravdepodobne do r. 1925). Historické údaje k jej vzniku potvrdzujú aj archeologické situácie v jednotlivých sondách, nakoľko táto dlažba bola položená na vrstve pieskovej naplaveniny, ktorá je interpretovaná ako následok povodne, resp. povodní z rokov 1593 a 1625. Pod piesčitou naplaveninou dominovalo na väčšine plochy námestia masívne súvrstvie, ktorého vznik možno dávať do súvislosti s úpravami terénu po katastrofálnom obliehaní a dobytí mesta i hradu cisárskym generálom Johannom Katzianerom v r. 1528. Na námestie bol v tom čase vyvezený materiál z okolitých parciel, na ktorých zhoreli meštianske domy a hospodárske objekty. Súvrstvie obsahovalo okrem keramiky, sporadických úlomkov tehál a mazanice najmä kvantum organického materiálu. Bolo doslova nasýtené uhlíkmi a mimoriadne veľkým množstvom prevažne opálených zvieracích kostí a dreva z konštrukcií a vybavenia interiéru stavieb (zvyšky kolov, trámov, strešnej krytiny, noha stolíka/stoličky, zlomky taniera...), ojedinelejšie boli zastúpené aj súčasti ľudských skeletov. Medzi významnejšie kovové nálezy možno zaradiť zlomky jednej alebo viacerých rozmerných výbušných bronzových gulí do mažiara, používaných počas obliehania mesta. Najnižšiu zistenú stratigrafickú úroveň s prítomnosťou antropogénnych prvkov (drobné uhlíky, archeozoologický materiál, keramika) možno interpretovať ako pôvodné stredoveké plató námestia do požiaru v r. 1528. Výskumom neboli zachytené stopy osídlenia, ktoré by predchádzalo obdobiu 12. storočia. Vyššie opísané stratigrafické pomery v zásade reprezentujú s istými odchýlkami všeobecný vývoj na Mierovom námestí. Okrem priestoru pri Trenčianskom múzeu a Hoteli Elizabeth boli pôvodné pomery najmasívnejšie narušené v areáli parčíka, kde sa relatívne intaktne zachoval stratigrafický sled do požiaru mesta v r. 1790, na časti plochy však zásahy z 20. storočia dosahovali aj väčšiu hĺbku. Prebiehajúci archeologický výskum sprevádzali objavy viacerých murovaných architektúr, ktorých vznik možno datovať do priebehu 15. až 19. storočia. Najrozmernejším architektonickým komplexom sú zvyšky tzv. Hornej, resp. Vodnej brány a opevneného predbránia pozdĺž Hotela Elizabeth a Trenčianskeho múzea. Okrem vlastného, zatiaľ len čiastočne zachyteného objektu brány bol identifikovaný predsunutý barbakan, ich vzájomná spojovacia hradba a torzo hradby vedúcej smerom k jednému z dvoch neodkrytých bastiónov. Jeden z bastiónov a spojovacia hradba s barbakanom sa nachádzajú pod objektom Hotela Elizabeth, druhý sa podľa geofyzikálneho prieskumu, dobového nákresu a už odkrytej situácie viaže na priestor križovatky Mierového námestia a Palackého ulice, kde výskum nebude realizovaný. Odkrytá architektúra bola masívne narušená inžinierskymi sieťami. Ďalším významnejším architektonickým objektom je čiastočne odkrytá pivnica pod domom č. 6 na Mierovom námestí, ktorá najskôr vznikla v období renesancie. Časť rozsiahlejšieho objektu sa podarilo identifikovať v priestore parčíka. Stavebnú štruktúru reprezentovala podmurovka z lomového kameňa a deštrukcia pece s komínom. Podľa neskorobarokových kachlíc, formy zániku a historických údajov možno vyvodzovať, že objekt zanikol počas požiaru v r. 1790. Iné, menšie torzo murovaného objektu podľa predbežného zhodnotenia situácie stavebným architektom môže dobou vzniku spadať do priebehu 15. – 16. storočia. Ďalšie zvyšky architektúr boli zistené oproti synagóge (súčasť objektu z 19. storočia, ktorý zanikol alebo bol poškodený požiarom v roku 1888) a na Matúšovej ulici pri jej vyústení do Mierového námestia (ľadovňa z 19. storočia a azda včasnonovoveká kanalizácia). Nálezové situácie súčasne potvrdili využívanie priestoru Mierového námestia ako tržnice.

Róbert Májsky (Slovenský archeologický a historický inštitút – SAHI)

Obnova a reštaurovanie piaristického kostola sv. Františka Xaverského v Trenčíne

Piaristický kostol sv. Františka Xaverského v Trenčíne, spolu s priľahlým piaristickým kolégiom a rezidenciou, predstavuje jednu z najdôležitejších architektonicko – historických a umelecko – historických pamiatok Mestskej pamiatkovej rezervácie Trenčín, ako aj celého trenčianskeho okresu. Založenie pôvodne ranobarokového jezuitského kostola sa spája s osobou uhorského magnáta a trenčianskeho župana Juraja Ilešháziho, s ktorého finančnou podporou ho v rokoch 1653 – 1657 postavil taliansky staviteľ Pietro Spazzo. Kostol s kláštorom spolu s ich vnútornou ranobarokovou výzdobou značne poškodil požiar v roku 1708. Preto ho v rokoch 1712 – 1715 obnovil Christoph Tausch, jezuitský architekt a maliar z Viedne, vychádzajúci zo školy významného barokového architekta, maliara a výtvarného teoretika Andreu Pozza. Z hľadiska typológie a vývoja sakrálnej architektúry, datovania, autorského pôvodu a charakteru výtvarnej výzdoby interiéru, reprezentuje trenčiansky piaristický kostol sv. Františka Xaverského jednu z najdôležitejších pamiatok v rámci celého Slovenska a má významné postavenie v kontexte vývoja barokovej architektúry , maliarstva a sochárstva na našom území.
Trenčiansky piaristický kostol sa často objavuje v odbornej literatúre, najmä jeho bohatá interiérová maliarska a štuková výzdoba je z umelecko – historického hľadiska pomerne dobre preskúmaná a vyhodnotená. Zatiaľ čo stavebno – historický vývoj kostola ako aj priľahlého kolégia nikdy nebol preskúmaný metódami hĺbkových pamiatkových výskumov. Doteraz bol len nedeštruktívnym spôsobom vyhodnotený počas blokových prieskumov územia Mestskej pamiatkovej rezervácie Trenčín, v ktorých sa kládol dôraz na nevyhnutnosť hĺbkového – najmä sondážneho výskumu kultúrnej pamiatky v prípade jej akejkoľvek obnovy.

V roku 2014 predložila Rehoľa piaristov v zastúpení Duchovnou správou piaristického kostola sv. Františka Xaverského v Trenčíne zámer komplexnej obnovy fasád kostola. Na základe rozhodnutia KPÚ Trenčín sa začala v roku 2015 obnova postupne pripravovať. Dôvodom pre spracovanie zámeru bol navonok sa prejavujúci zlý technický stav existujúcich omietok v úrovni 1. NP. Vážnejším „skrytým“ problémom bolo nepriaznivé pôsobenie hrubej vrstvy cementom nadstavovaných omietok na samotné murivo a ďalším negatívnym faktorom ovplyvňujúcim stavebno - technický stav kostola bol bezprostredný styk kamenného sokla s chodníkom. Ešte vážnejšie bol narušený hlavný vstupný kamenný portál dvojvežového priečelia a ostatné kamenné prvky fasád, dosiaľ prezentované bez povrchovej úpravy. Ich degradáciu urýchľovali o. i. aj staré cementové vysprávky a nevhodné sekundárne úpravy.

KPÚ Trenčín po zhodnotení doterajších poznatkov o tejto kultúrnej pamiatke požadoval spracovanie architektonicko – historického výskumu (Zvarová, Z. a kol, 2015) a dvoch reštaurátorských výskumov: kamenné architektonické články (Krajčo, J. – Šumaj, M., 2015) a omietkové vrstvy (Havasi, I. – Holomaň, M., 2015). Výskumy mali exaktne preukázať rozsah stavebných zmien kostola po jeho požiari v roku 1708, kedy podľa písomných prameňov nadobudol dnešnú podobu. Cieľom reštaurátorských výskumov bolo na základe rozboru materiálového zloženia fasádnych úprav navrhnúť najvhodnejšiu technológiu obnovy a na základe zistení sondážnych výskumov navrhnúť výtvarné riešenie fasád tak, aby zodpovedalo čo najvernejšie ich pôvodnému historickému výrazu.

Všetky tri výskumy priniesli zaujímavé závery. Napriek tomu, že počas „obnovy“ fasád v rokoch 1978 – 80 (ktorá nadviazala na trend obnov kostola z 1. polovice 20. storočia) boli pomerne dôsledne odstránené všetky historické omietkové vrstvy, podarilo sa reštaurátorským výskumami zachytiť lokálne zvyšky dokumentujúce pôvodnú povrchovú úpravu a farebné riešenie fasád. Na základe zistení možno rámcovo rekonštruovať farebné riešenie z najstaršej stavebnej etapy 1653 – 1657, kedy boli základné plochy stien lomenej bielej farby a architektonické články tmavo šedé, resp. až čierne. Aj počas 2. stavebnej vývojovej etapy po požiari 1708 zostali základné plochy fasád v lomenej bielej a architektonické prvky dostali okrový náter. Farebné riešenie ako sme ho poznali dnes – okrová farba základných plôch a kamenné architektonické prvky bez povrchovej úpravy - je výsledkom posledných obnov z 20. storočia. V rámci metodiky sa na základe zistených skutočností zvolil spôsob obnovy fasád do ich podoby po požiari, t. j. do výrazu z prvej tretiny 18. storočia. Nepochybne zaujímavá by bola aj prezentácia najstaršej ranobarokovej podoby, no vzhľadom na mladšie architektonické úpravy ju už nemožno plnohodnotne obnoviť a prepojiť s existujúcim členením fasád. Zároveň celý interiér kostola je prezentovaný práve v pomerne slohovo čistom barokovom výraze z obdobia medzi rokmi 1711 – 1716, a teda bude možné prezentovať kultúrnu pamiatku v ucelenom výraze jedného slohového obdobia. Vo výraze kostola tak po obnove fasád dôjde k značnej zmene, a to v prospech prezentácie jeho pamiatkových hodnôt.

Počas realizácie výskumov sa odkryla aj ďalšia zaujímavá skutočnosť, a to že dve exteriérové sochy z priečelia – sv. Peter a sv. Pavol sú drevorezbami, keďže dosiaľ pretrvával názor, že sú z kameňa. Obe sochy by sa mali po obnove vrátiť na svoje pôvodné miesto, pred tým však bude potrebné podrobiť ich odbornému reštaurátorskému zásahu.

Úspešnosť prebiehajúcej obnovy bude možné posúdiť koncom jesene 2016, niektoré reštaurátorské práce budú prebiehať ešte v roku 2017.

Záblatie - neskoro renesančný Serényiovský kaštieľ - obnova

V septembri roku 2012 sa otvoril neskoro renesančný Serényiovský kaštieľ z roku 1620, ktorý bol komplexne obnovený neziskovou organizáciou Iskierka nádeje SD za spolufinancovania štrukturálnych fondov EÚ. V súčasnosti je v kaštieli domov pre seniorov v sieti seniorville. Všetky drevené interiérové a exteriérové časti boli obnovené a zachránené repasáciou, členenie priestoru poschodia na izby sa riešilo s prihliadaním na pôvodné dispozičné riešenie. Sociálne zázemie v izbách sa riešilo vostavbou, povrchová úprava drevom tak, aby evokovalo skriňu v interiéri. Prístavba nevyhnutného únikového schodiska s výťahom sa realizovala reverzibilnou prístavbou s minimálnymi zásahmi do hmotovej podstaty objektu. Skelet je obložený zrkadlovým sklom. Súčasťou obnovy bolo aj reštaurovanie nástennej maľby slnečných hodín na JV stene kaštieľa pričom vzhľadom na zvolenú metódu obnovy a stav zachovania sa uskutočnilo reštaurovanie sekundárnej maľby z 19. storočia pri zachovaní primárnej – torzálnej maľby zo 17. storočia.
 

Kaplnka sv. Anny, Trenčín – obnova

Po postavení lešenia kvôli plánovaným prácam na obnove fasád kaplnky sv. Anny, neskorobarokovej stavby z druhej polovice 18. storočia (1768), sa zistilo, že bude nevyhnutné obnoviť aj strešnú krytinu ihlancovej helmice veže. Strešná krytina, pochádzajúca zo záveru 19. storočia, bola vytvorená z plasticky dekorovaných zinkových na koso kladených šablón štvorcového formátu, v strede s plastickým vypuklým kruhovým prvkom. Okrem toho hrebene helmice, ako aj horizontálne členiace prvky, boli ozdobne profilované. Výrazným dekoratívnym motívom strechy boli zvukové vikiere s uplatneným neogotickým tvaroslovím. Po vyhodnotení záverov vykonanej obhliadky KPÚ Trenčín súhlasil so zámerom komplexnej výmeny „dožívajúcej“ krytiny, nakoľko okrem početných a rozsiahlych mechanických poškodí (kuriozitou bolo zistenie poškodení krytiny streľbou, pravdepodobne z obdobia 2. svetovej vojny) jej celková krehká substancia sa pri každej manipulácii ďalej rozrušovala. Keďže použitie tohto materiálu (zinok) je v trenčianskom regióne na pamiatkových objektoch ojedinelé, samotná vyše storočná krytina už bola nositeľom historickej hodnoty s jednoznačnou umelecko – remeselnou kvalitou, KPÚ Trenčín v rámci metodiky obnovy odporučil zachovať tento materiál s rešpektovaním jeho tvaroslovia. Vlastník pamiatky a zároveň investor obnovy dodržal podmienky rozhodnutia a novú krytinu helmice veže ako aj striešky nad vstupnou predsieňou kaplnky zrealizoval z titanzinkového plechu s rešpektovaním pôvodnej štruktúry šablón a zachovaním dekoratívnej výzdoby. Hoci v rozsahu skromná, no remeselne kvalitná obnova priniesla takýto výsledok. Posúďte sami....
 

Kostol sv. Kozmu a sv. Damiána v Kšinnej, okres Bánovce nad Bebravou – obnova a reštaurovanie

Kostol sv. Kozmu a sv. Damiána so zvyškami príkostolného cintorína dominuje návršiu nad obcou Kšinná. Areál kostola bol v minulosti ohraničený ohradovým múrom, z ktorého sa dodnes zachovala už len terénna vlna nepravidelného oválneho pôdorysu. Vznik kostolíka sa na základe zistení posledného architektonicko – historického výskumu, zrealizovaného v roku 2011, kladie do rozpätia rokov 1230 – 1250. Neskôr prešiel viacerými stavebnými a slohovými premenami. Výtvarnú pamiatkovú hodnotu objektu zvyšuje nález rozsiahlej nástennej maliarskej výzdoby v interiéri, spojenej s ikonografiou sv. Kozmu a sv. Damiána, ktorým je kostol zasvätený. Prvá vrstva maliarskej výzdoby sa datuje do 14. storočia, druhá do obdobia medzi rokmi 1410 – 1430. Od roku 2007 sa vďaka snahe vlastníka pamiatky a s finančnou podporou Ministerstva kultúry SR systematicky pracuje na komplexnej obnove tejto výnimočnej pamiatky. Po realizácii potrebnej prípravnej dokumentácie, statickom zabezpečení a obnove šindľovej strechy sa pripravuje obnova fasád kostolíka. Prvým krokom bol už spomenutý architektonicko – historický výskum a v roku 2012 naň nadviazal revízny reštaurátorský výskum. Reštaurátorom sa podarilo čiastočne spresniť datovanie jednotlivých vrstiev omietok a náterov, ako aj potvrdiť zachovanosť, kvalitu a rozsah exteriérovej maliarskej výzdoby kostolíka. Pozoruhodnou je najmä monumentálna maľba sv. Krištofa s Ježiškom, zachovaná na jeho južnej fasáde, no za zmienku stojí aj fragmentárne zachovaná renesančná vrstva výzdoby reprezentovaná dekoratívnym „diamantovaním“.
 

Vo farskom Kostole sv. Bartolomeja v Prievidzi bol identifikovaný erb kráľovnej Barbory Celjskej (1392/95-1451) vytvorený podľa tajnej pečate kráľovnej z roku 1417. Kamenný polychrómovaný erb má výnimočnú a doposiaľ neznámu výpovednú hodnotu o vzťahu rímskej cisárovnej a uhorskej kráľovnej Barbory k mestu Prievidza, a tiež je dôležitým prvkom datovania klenby do 30. rokov 15. storočia.

V roku úmrtia kráľovnej Barbory bol vytvorený zvon Umieračik zachovaný vo zvonici toho istého kostola a identifikovaný podľa slohových znakov a záznamu vo farskej kronike. Text pozostáva z 11 znakov, ktoré sú poškodené, a preto nie je možná presná interpretácia nápisu.

V roku 2012 bol vyhlásený na národnú kultúrnu pamiatku neskorogotický zvon z roku 1504 z farského Kostola sv. Bartolomeja v Prievidzi. Zvon je osobitý rozsiahlym nápisom s datovaním, v ktorom sú použité súčasne rímske i arabské číslice.