Za sochárske diela pre kostol v Partizánskom ocenenie aj výsluchy ŠtB

Farský Kostol Božského Srdca Ježišovho v Partizánskom patrí k najhodnotnejším sakrálnym stavbám modernej architektúry na Slovensku a jeho význam si čoraz viac uvedomuje aj široká verejnosť. Neprebádanou kapitolou však stále zostáva jeho rozsiahle sochárske dotvorenie, ktoré v rokoch 1947 – 1950 vytvoril mladý talentovaný sochár Tibor Bartfay.

Neprebádanou, pretože doba, v ktorej sochár na dielach pracoval, bola určovaná predovšetkým nástupom nového totalitného režimu, nepriateľského voči náboženstvám a cirkvám. Aj preto bolo lepšie urobiť prácu a nenechávať o nej priveľa písomných dokladov. Napriek tomu sa Tibor Bartfay dostal do problémov a aj počas štyridsiatich rokov trvania tohto režimu, keď prežíval hlavnú časť svojho profesionálneho života, nesmel svoju prvú veľkú realizáciu v Partizánskom prezentovať. A mlčali aj historici umenia, ktorí o sochárovi v tom čase písali.

Je veľkým šťastím, že niekoľko sochárových spomienok na prácu pre kostol v Partizánskom pomohol v pamätiach zaznamenať jeho priateľ, žurnalista Ján Čomaj, dcéra Halina Bártfayová či režisér Miroslav Cimerman v dokumentárnom filme Hmota a čas Tibora Bartfaya.

Sochára si vybral architekt
Tibora Bartfaya postavili pred výtvarne aj časovo náročnú úlohu zrealizovať rozsiahle sochárske dotvorenie novostavby kostola v Baťovanoch – pre hlavný oltár to mala byť dominantná trojmetrová socha Ježiša Krista a rad menších figúr dvanástich apoštolov. Pre dva bočné oltáre reliéfy Svätej rodiny a Snímania z kríža, plastika Krista pre Boží hrob, ďalej štrnásť reliéfov Krížovej cesty v životnej veľkosti. V exteriéri zase symboly štyroch evanjelistov nad hlavným vstupom a Ducha svätého nad zadným vchodom do kostola. Všetko malo byť urobené približne za dva a pol roka, do plánovaného slávnostného vysvätenia kostola.

Sochár si na ponuku zaspomínal vo svojich pamätiach: „Podľa Karfíkovoho projektu dokončili práve kostol v Baťovanoch. A on ma poveril jeho výtvarným dotvorením. Keď som prišiel do Partizánskeho, lebo sa mesto už tak volalo, farár Dr. Zaťko mi otvoril dvere chrámu a povedal: Rozhliadnite sa, mládenče. A môžete začať.“

Okolnosti výberu sochára a stretnutia Tibora Bartfaya s Vladimírom Karfíkom dnes už nepoznáme. Rozhodnutie hľadať talentovaného tvorcu v radoch začínajúcich mladých sochárov však mohla súvisieť s nedostatkom prostriedkov na dostavbu kostola, keďže sa v ťažkej povojnovej situácii musela firma Baťa, ktorá stavbu financovala, v rámci Dvojročného hospodárskeho plánu obnovy sústrediť na iné úlohy. Stavbu po celý čas realizovala samotná farnosť. Rodina Bártfayovcov z Nitry bola vďaka viacerým významným realizáciám Tiborovho otca Júliusa Bártfaya pre cirkev známa a tešila sa dobrému menu. Július patril do úzkeho kruhu prvých osobností slovenského moderného sochárstva. Talent po ňom nepochybne zdedil aj syn, čo sa prejavilo už na prvých prácach, ktoré popri otcovi realizoval v Nitre. V tom čase navštevoval Akadémiu výtvarných umení v Prahe. Oproti spolužiakom však už bol o niečo starší a skúsenejší, pretože pokračoval v štúdiu, ktoré začal v Budapešti a musel ho prerušiť kvôli II. svetovej vojne. Tibor Bartfay sa teda mohol predstaviteľom farnosti javiť ako vhodný kandidát, a preto posunuli jeho meno architektovi.

Sochárove pamäti vypovedajú aj o veľkom rešpekte, ktorý voči tejto ponuke pociťoval. Ako s prvým sa iste radil so svojím veľkým umeleckým vzorom – otcom, a následne s druhou veľkou osobnosťou sochárstva, ktorá ho v tom čase významne formovala, s pražským profesorom, sochárom Karlom Pokorným: „Kým som sa rozhodoval, išiel som za svojim profesorom. Karel Pokorný – aj dnes mám tú chvíľu pred očami – mlčky stál v celej svojej dôstojnosti. Potom prikývol: Delej, hochu.“

V kontexte Najsvätejšieho Srdca Ježišovo, ktorému bol kostol zasvätený, bolo nevyhnutné nájsť najvhodnejšie zobrazenie postavy Ježiša. Aj v tomto ohľade pomohol Tiborovi Bartfayovi jeho pedagóg: „Vysvetľoval mi, ako by si on predstavoval Kristov postoj na hlavnom oltári. Vystúpil na pódium. Roztvoril náruč, mierne nahnutný dopredu. Priamo som cítil, ako volá ľudí k sebe, ako ich zároveň víta i objíma.“

Takéto stvárnenie má pravdepodobne základ v podobe Spasiteľa v zjaveniach Édith Royerovej, ktoré od druhej polovice 19. storočia ovplyvňovali nielen úctu k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, ale aj ikonografiu náboženských obrazov vytváraných k tejto úcte. Umiestnením trojmetrovej postavy Ježiša na hlavnom oltári vytvoril sochár príležitosť na neustále utváranie nových živých obrazov osobného dialógu každého prichádzajúceho jednotlivca s Ježišom v pôsobivom tichu puristického liturgického priestoru kostola. 
 

Ocenená študentská práca 

Mladý sochár sa pokúšal prácu pre kostol v Partizánskom čo najviac zosúladiť a zefektívniť s prebiehajúcim riadnym štúdiom na akadémii. Okrem veľkosti objednávky a krátkeho času, za ktorý ju mal zrealizovať, mu komplikovalo situáciu aj časté cestovanie a práca na viacerých miestach, vrátane otcovho sochárskeho ateliéru v Nitre. Je preto celkom pochopiteľné, že na jednom z reliéfov Krížovej cesty – Veronike podávajúcej Ježišovi šatku – zároveň pracoval aj ako na ročníkovej práci.

Vzhľadom na čas a rozpočet, bolo celé sochárske dotvorenie kostola realizované iba v sadre. Reliéfy, zobrazujúce jednotlivé zastavenia Krížovej cesty sú osadené po obvode halového liturgického priestoru, nad rímsou s neónovým osvetlením, ktoré zdola osvetľuje jednotlivé postavy a vrhanými tieňmi ešte viac dramatizuje výjavy Kristovho utrpenia. Práve na nich je najviac poznať, ako si mladý sochár v rámci realistického zobrazovania hľadal vlastné autorské riešenia. Niektoré zo zastavení sú oproti iným vytvorené precíznejšie a s väčšou autorskou sebaistotou. Spravidla ide o najkľúčovejšie a tak aj častejšie umelecky stvárňované výjavy s tradičnou ikonografiou, pri ktorých mal sochár možnosť študovať viacero dostupných predlôh. V nich obdivuhodne zvládol výstavbu expresívnych výrazov tvárí, nahého ľudského tela aj bohato nariasených rúch. Samotná tvár Krista sa pri jednotlivých zastaveniach môže javiť odlišne, takmer, ako by ju vytvárali viacerí autori. V prípade zobrazenia z profilu má blízko k rukopisu Karla Pokorného (napr. v porovnaní s reliéfmi Útok, Obrana, Umieranie a Smrť a obeta v interiéri Národného pamätníka V Prahe na Vítkove, 1936 – 1938). V Kristovej smrti na kríži, teda vrcholnom výjave celých pašií, sa zase sochár podľa všetkého inšpiroval otcovou prácou, Ukrižovaným na náhrobku prepošta Štefana Kondora na Mestskom cintoríne v Nitre (1935). V celej Krížovej ceste je citeľný aj Bartfayov neskrývaný obdiv ku klasickému antickému sochárstvu a dielu renesančného sochára Michelangela (napr. v XIII. zastavení, ktoré je vlastne parafrázou známej Michelangelovej Piety).

Popri Ježišovi z hlavného oltára a vybraných výjavoch z Krížovej cesty patrí k vrcholným momentom celého súboru aj trojmetrový reliéf Snímania z kríža z oltára v bočnej kaplnke po pravej strane svätyne. Reliéf sa nachádza nad menzou s Božím hrobom, do ktorého Bartfay taktiež vytvoril plastiku Krista v životnej veľkosti s obdivuhodne zvládnutým posmrtným výrazom. Reliéf so scénou Snímania z kríža, ktorý mu tematicky predchádza, prezrádza inšpirácie renesančným a sčasti snáď aj stredoeurópskym neskorogotickým sochárstvom. Rozsiahlejšia kompozícia, v ktorej sú okrem Panny Márie, Márie Magdalény a evanjelistu Jána prítomní aj člen židovskej veľrady Jozef z Arimatie a farizej Nikodém, dokladá dôsledné naštudovanie a premyslený ikonografický program celého sochárskeho dotvorenia, za ktorým pravdepodobne ako ideový konceptor mohol stáť intelektuálne založený správca farnosti Matej Zaťko, známy aj svojim vzťahom k výtvarnému umeniu.

Dôkazom, že sa mladý sochár s náročnou objednávkou vyrovnal na vysokej úrovni bolo aj to, že za spomínaný reliéf Veronika podáva Kristovi šatku získal v roku 1948 na výročnej výstave Akadémie výtvarných umení v Prahe čestné uznanie odbornej komisie.
 

Werich v ateliéri 

Počas štúdií v Prahe sa Tibor Bartfay zoznámil aj so známym československým hercom Janom Werichom: „Na svojich potulkách nočnou Prahou som veľmi často zablúdil do hereckých a filmárskych partií, nebol teda problém sa tu s ním stretnúť. Neviem prečo, ale Werich si ma obľúbil, niekoľkokrát si dal so mnou v oných putikách rande, dokonca ma dva či tri razy pozval aj na obed. (...) Keď som v Nitre dokončil prvé reliéfy pre kostol v Partizánskom, dovolil som si ho pozvať do Nitry. (...) Prišiel s najpopulárnejším spevákom tých čias – Rudolfom Cortézom. Tri dni bol v Nitre. V tých dňoch sa tam totiž konal Filmový festival pracujúcich, začínala sa práve veľká tradícia, a usporiadatelia nemohli ani snívať, akú vzácnu návštevu dostanú.“

Otcov nitriansky ateliér, ktorý dnes, žiaľ, už nestojí, bol najmä v medzivojnovom období miestom stretnutí významných osobností z rôznych sfér umeleckého života a tichým svedkom ich intelektuálnych debát. Werich sa k týmto osobnostiam pridal pravdepodobne v roku 1949, keď sa v Nitre konal prvý ročník spomenutého filmového festivalu. Mladého Bartfaya motivoval v pravej chvíli: „... Uznanie od Jana Wericha, keď si pozrel moje práce pre Partizánske, bolo užitočným dopingom v pravej chvíli. Už sa mi z tej presily plastík a reliéfov motala hlava.“
 

V tieni politických zmien
Ocenenie za ročníkovú prácu prišlo v čase, keď moc v Prahe a teda aj v celej republike prevzala komunistická strana s jasne vytýčenou ideológiou. Spomína si na zvláštne napätie a odvahu členov poroty, ktorá ocenila práve jeho prácu s náboženským obsahom. Predsedom poroty bol rešpektovaný český historik umenia, profesor Václav Vilém Štech.

„Pán profesor po niekoľkých slovách úvodu oznámil, že porota udeľuje prvú cenu... a zostal ticho. Ako v antickom divadle sa pomaly pohol k stolu, slávnostným gestom vzal diplom pre víťaza a bez slova ho položil pred moju robotu. Ani len nespomenul meno. Ani len nepovedal názov práce. (...) Až oveľa neskôr som si uvedomil, koľko ľudskej statočnosti bolo v tých starých pánoch, koľko pohŕdania nezmyselnými príkazmi režimu, koľko nadhľadu."

Tibor, ktorý bol zdatný aktívny športovec, si počas prác v Partizánskom našiel odreagovanie v miestnom športovom klube. Nových kamarátov, s ktorými boxoval, požiadal aj o nevyhnutnú pomoc pri zdvíhaní a osádzaní ťažkých diel v kostole. Jedným z nich bol aj Július Torma, ktorý ešte v roku 1948 získal zlatú medailu v ľahkej strednej váhe na Olympijských hrách v Londýne. Práve on si všimol, že ho kvôli výpomoci v kostole sleduje Štátna bezpečnosť a prezradil to aj Tiborovi Bartfayovi. Zakrátko sa situácia zhoršila. V auguste roku 1950 zaistili Mateja Zaťka, odviedli ho do sústreďovacieho tábora v Močenku pri Nitre a po odsúdení ho uväznili v Bratislave. Problémy a ohrozené profesorské miesto na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave mal podľa spomienok sochára aj architekt Vladimír Karfík.

„... postihlo to aj mňa tak trochu. Mňa nezatvorili, ale mal som štyri výsluchy, postupne náväzne. Tri v Partizánskom a jeden výsluch v Nitre a nejak som sa z toho dostal. Ale tá doba bola tak ťažká, že až potom som si uvedomil, že čo ma mohlo stihnúť.“

Halina Bártfayová, dcéra sochára, si z rozprávania svojho otca pamätá, že najdlhší výsluch mal trvať desať hodín. V interview, ktoré s nim urobila, jej vysvetlil, čo ho napriek problémom držalo pri práci: „Ale keď máš necelých tridsať, je v tebe toľko elánu a síl, že ťa nemôžu zastrašiť ani vypočúvania na polícii. Nebudem zo seba robiť hrdinu, ale bol som ako rozbehnutý vagón a na začiatku tvorivého rozletu, okrem toho čerstvo ženatý.“

A problémy mal pre realizáciu v Partizánskom aj po rokoch: „Neskôr, počas rokov normalizácie, mi bolo to Partizánske toľkokrát súdruhmi vytýkané, ale kostol ostal stáť v plnej kráse a oni sa neopovážili naň siahnuť a moje dielo zničiť.“
 

Bartfaya odsudzujú tí, ktorí o ňom vedia málo
Po prevrate v novembri 1989 sa mnohí horúčkovito pokúšali zúčtovať s tými, ktorí sa akokoľvek spájali so zvrhnutým totalitným režimom komunistickej strany. Vo veľmi ťažkej pozícii sa v oblasti výtvarného umenia ocitli najmä sochári, ktorí sa špecializovali na tvorbu veľkých exteriérových diel. Keďže bol uplynulých štyridsať rokov jediným objednávateľom takýchto diel štát, ak vôbec chceli tvoriť, nevyhli sa popri pomníkoch oslobodenia a SNP aj objednávkam na monumentálne portréty predstaviteľov totalitného režimu. A práve preto boli neraz nespravodlivo odsudzovaní a označovaní za kolaborantov či komunistických sochárov. Podobným nezaslúženým označeniam sa nevyhol ani Tibor Bartfay. Ideologickým obsahom zaťažené diela, na ktoré sa aj dnes mnohí pozerajú cez prsty, však boli pre Tibora Bartfaya a niektorých ďalší sochárov povinnosťou a priepustkou, vďaka ktorej mohli pracovať a tvoriť vo verejnom priestore aj iné umelecké diela, pri ktorých bola prípustná väčšia voľnosť v sochárskom stvárnení, ojedinele aj istá voľnosť pri voľby témy.

Tibor Bartfay sa napriek zložitej a nespravodlivej dobe usiloval žiť slušne a orientovať sa na to dobré, čo sa urobiť dalo. Vyplývalo to z jeho humanistického založenia. Vo vzťahoch k ľuďom bol priamy a priateľský. Dobre si uvedomoval a odsudzoval zlo napáchané vládnucou politickou mocou a v kľúčových životných situáciách prejavil svoj postoj k nej. Napríklad odmietnutím docentúry na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave, podmienenej členstvom v komunistickej strane, po ktorom zo školy úplne odišiel, či zhotovením a riskantným osádzaním pamätných tabúľ zavraždenej Danke Košanovej, Petrovi Legnerovi a kpt. Jánovi Holíkovi na budove Univerzity Komenského na Šafárikovom námestí v Bratislave, obsadenom okupantskými vojskami počas Pražskej jari. Na to sa však akosi zabudlo, podobne ako na fakt, že najrozsiahlejším dielom sochára zostalo výtvarné dotvorenie Kostola Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Partizánskom. Naposledy si ho Tibor Bartfay osobne pozrel v roku 2012, pri príležitosti udelenia titulu čestného občana mesta.

Spracoval: Mgr. Richard E. Pročka, PhD. - KPÚ Nitra
Fotografie: Mgr. Juraj Novák, PhD.
Článok vznikol v spolupráci občianskych združení Nitrianske kultúrne dedičstvo a Fabrika umenia
 

Zdroje:

Bártfayová, Halina. Spomienka na Tibora Bartfaya. Rozhovor otca s dcérou [online]. In: st.city. Publikované 2015-10-05, aktualizované 2015-10-05 [cit. 2021-02-05]. Dostupné na internete: http://www.stcity.sk/spomienka-na-tibora-bartfaya-rozhovor-otca-s-dcerou/

Brendza, Gabriel – Baláž, Zoltán – Lacko, Richard. Blahoslavení prenasledovaní za spravodlivosť. Kňazi banskobystrickej diecézy perzekvovaní totalitným režimom. Banská Bystrica-Badín: Kňazský seminár sv. Františka Xaverského, 2006.

Čomaj, Ján. Tisíc a jedna žena sochára Bartfaya. Bratislava: Perfekt, 2005.

Haviar, Tomáš. Baťovská architektúra na Slovensku. Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2012.

Hmota a čas Tibora Bartfaya [film]. Réžia Miroslav Cimerman. Slovensko: Slovenská televízia, 1996.

The Heard of Jesus in History [film]. Réžia Phil Mullally. Írsko: 4L Communications, Ltd., 2009.

Kostka, Jiří. Tibor Bartfay. In: Kostka, Jiří – Valent, Štefan. Tibor Bartfay Július Bartfay. Jubilejná výstava otca k osemdesiatke a 25 ročnej tvorby syna. Katalóg k výstave. Nitra: Nitrianska galéria, 1968.
 

Spoveď sochárovej dcéry Haliny Bartfayovej: Keď otec tvoril, úplne „vypol“ vnímanie okolia [rozhovor]. In: Život. Publikované 2015-12-24, aktualizované 2015-12-24 [cit. 2021-02-05]. Dostupné na internete: https://zivot.pluska.sk/rozhovory/takto-zil-sochar-tibor-bartfay/