Preskočiť na hlavný obsah
Oficiálna stránka SK

Doména gov.sk je oficálna

Toto je oficiálna webová stránka orgánu verejnej moci Slovenskej republiky. Oficiálne stránky využívajú najmä doménu gov.sk. Odkazy na jednotlivé webové sídla orgánov verejnej moci nájdete na tomto odkaze.

Táto stránka je zabezpečená

Buďte pozorní a vždy sa uistite, že zdieľate informácie iba cez zabezpečenú webovú stránku verejnej správy SR. Zabezpečená stránka vždy začína https:// pred názvom domény webového sídla.

Pamiatkový úrad SR spúšťa do prevádzky nový webový portál, ktorý spĺňa štandardy pre informačné technológie verejnej správy, vrátane dizajnu. Prináša nové integrácie a funkcionality, no s nevyhnutnými úpravami zachováva pôvodné členenie i pôvodný obsah. Webový portál, ktorý je súčasťou informačného systému PAMIS, umožňuje verejnosti a zaregistrovaným užívateľom prostredníctvom privátnej zóny plnú elektronickú komunikáciu s úradom a sledovanie svojej agendy, efektívne vyhľadávanie záujmových entít  pamiatkového fondu, mapový geopriestorový prehľad a ďalšie možnosti. Našich čitateľov a užívateľov prosíme o zasielanie upozornení na možné nezrovnalosti a technické problémy v súvislosti s nasadením nového IS. Za podnety a zlepšovanie nášho nového webového portálu vám vopred ďakujeme. Kontaktovať nás môžete na webmaster@pamiatky.gov.sk alebo na pamis@pamiatky.gov.sk.

Oltár evanjelického kostola v Chyžnom – pričlenenie k tvorbe Jozefa Caucika

Odbor NKP a PÚ
01 - Chyžné, celok evanjelického a. v. kostola. Foto: Archív OPÚ SR (72.761)

Prieskum a revízia pamiatkového fondu umenia baroka, klasicizmu a mladších výtvarných slohov v regióne Gemera dlho ostávali „v úzadí“ záujmu a pozornosti odbornej verejnosti. Sústredený pohľad so zameraním na novovek takmer vždy prináša nové zistenia. Interiér evanjelického kostola v obci Chyžné ukrýva málo známe dielo oltárneho obrazu spišského maliara prvej polovice 19. storočia Jozefa Caucika.

Rímsko-nemecký cisár, rakúsky arcivojvoda a uhorský kráľ Jozef II. (1765/1780 – 1790) zaviedol patentom z 13./25. októbra 1781 legálnosť evanjelického náboženstva, zrušil faktický monopol katolicizmu a tým toleroval všetky kresťanské vierovyznania. Evanjelici v dôsledku liberalizácie podmienok mohli konať bohoslužby vo svojej viere a stavať samostatné kostoly. Čoskoro začali pribúdať tzv. „tolerančné kostoly“, ktoré zriadil takmer každý evanjelický a. v. cirkevný zbor. 

Gemerská župa patrila k regiónom s vysokým podielom evanjelického obyvateľstva. Preto okresy Rimavská Sobota, Revúca a Rožňava dnes predstavujú jednu z oblastí veľkej koncentrácie kultúrneho dedičstva a pamiatkového fondu vo vlastníctve evanjelickej cirkvi.
Obec Chyžné, nachádzajúca sa prakticky uprostred historického Gemera patrí k známejším lokalitám na mape pamiatok Slovenska. Preslávil ju tamojší rímskokatolícky kostol z druhej polovice 13. storočia, vyzdobený nástennými maľbami a začiatkom 16. storočia doplnený oltárom Zvestovania z rezbárskej dielne Pavla z Levoče. Menej známou pamiatkou je evanjelický kostol, nachádzajúci sa uprostred obce, v ktorom zaujme predovšetkým oltár.

Tolerančný patent (1781) umožnil verejný rozvoj i pre chyžnianskych evanjelikov. Kráľovská miestodržiteľská rada na žiadosť obce súhlasila, aby jej cirkevný zbor si pozval farára a učiteľa – predtým, v 16. storočí náležal do farnosti Jelšava, a počas rekatolizácie bol vôbec potláčaný. Nadväzne na povolenie prikročili k výstavbe kostola: základný kameň položili 1. mája 1785, stavbu dokončili a posvätili 6. novembra 1786 (Gallo, Ján. Chyžné. Prešov 1997, s. 44). Kostol v Chyžnom dodržiava ustálenú schému: priestorom je sieň s polkruhovým uzáverom, preklenutá poľami pruských klenieb s plastickým štukovým obrazcom; po stranách lode obiehajú drevené empory. Pôvodne kostol postavili bez veže.

Dominujúci prvok interiéru evanjelického kostola – oltár je „portikového typu z čias okolo roku 1800“. Pred ním je „klasicistické zábradlie zo železných mreží s baníckym odznakom z roku 1825“ (Súpis pamiatok na Slovensku, I., s. 487). Vskutku ide o svojbytnú „architektúru v architektúre“: zo širokej menzy vyrastá štvorica korintských stĺpov, nesúca architráv a trojuholníkový štít, ktorý ukončuje trojica váz. Stredovú plochu oltára vypĺňa obraz, vyžadujúci rozšírenie strohého údaju v Súpise pamiatok. 

Oltárna maľba zobrazuje biblický moment, keď Ježiš vyviedol apoštolov Petra, Jakuba a Jána na vysoký vrch k modlitbe, počas ktorej „sa pred nimi premenil a tvár Mu žiarila sťa slnko a rúcho jeho zbelelo ako svetlo“ (Mt 17, 2). V tejto chvíli sa zjavili proroci Mojžiš a Eliáš, hovoriaci s Ježišom; súčasne ich zastrel oblak a ozýval sa hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo; Jeho poslúchajte.“ Ako učeníci počúvali, padli na tvár a náramne sa báli. Ale Ježiš sa ich dotkol, povzbudil vstať a nebáť sa. Premenenie Pána (transfiguratio) vlastne zjavovalo božskú slávu a krásu Ježiša Krista a zároveň ohlasovalo budúce Vzkriesenie (Mt 17, 9). 

Biblický námet Premenenia Pána vo výtvarnom umení kanonizoval Raffael Santi (1483 – 1520). Spravil tak svojim posledným veľkým dielom, ktoré v decembri 1516 objednal kardinál Július Medici (neskorší pápež Klement VII.) pre katedrálu v Narbonne. Obraz však zotrval v Ríme a dnes ho vystavuje Vatikánska obrazáreň. 

Raffael prepojil výjav Premenenia a nasledujúcu epizódu uzdravenia chlapca z padúcnice (Mt 17, 14-20). Skomponoval tak dvojicu dejových plánov, pričom gestá niektorých postáv z neskoršieho príbehu sa odvolávajú k nebesiam, ktorými je horná časť obrazu.

Maliar striktne obmedzil chyžniansky obraz na Premenenie Pána. Pôvodnú, v podstate kruh opisujúcu kompozíciu prispôsobil vertikálnemu formátu obrazovej plochy. Výjav sa takto člení na horný plán, so vznášajúcim sa Ježišom, v obklopení dvoma prorokmi, a spodný plán, kde vidno trojicu preľaknutých apoštolov, ležiacich na skalisku. Sprievodná vegetácia sa rámcovo zhoduje s predlohou. Obraz v rozsahu dostupnom vizuálnej obhliadke nie je signovaný. Napriek tomu možno ustáliť, že autorom bol Jozef Caucik (Czauczik; 1780 – 1857), levočský rodák a obyvateľ, najznámejší spišský maliar prvej polovice 19. storočia. Umelecké vzdelávanie absolvoval na viedenskej Akadémii, kde bol roku 1804 zapísaný v oddelení historickej kresby podľa predlôh. V Levoči je opäť evidovaný od začiatku druhej dekády 19. storočia. Popri rozsiahlej tvorbe meštianskych portrétov napĺňal hlave cirkevné objednávky. Túto časť produkcie prvýkrát sústredila Anna Petrová-Pleskotová (K počiatkom realizmu v slovenskom maliarstve: Jozef Czauczik a jeho okruh, 1961), novšie sa po stopách Caucika vydala Marta Herucová (Spišské oltáre 19. storočia, Ľubiša 2015; Pamiatky a múzeá, roč. 64, 2015, č. 1, s. 19-26). 

Caucikovu najstaršiu veľkú prácu z roku 1811 predstavuje oltárny obraz pre minoritský kostol v Levoči. Odvtedy kontinuálne až do smrti napĺňal objednávky z obcí a miest Spiša, Gemera, Šariša i z Košíc. Pre gemerských objednávateľov dodal obraz Krista Spasiteľa, umiestnený na veľmi príbuznom edikulovom oltári evanjelického kostola v Tisovci (okolo 1825 – 1830). Ďalšie obrazy z jeho ruky zdobia katolícke oltáre v Rožňave (bisk. katedrála, okolo 1830), Rimavskej Sobote (1834) a evanjelický v Kameňanoch (okr. Revúca, 1840). 

Jozef Caucik v sakrálnej tvorbe spravidla siahal po predlohách starých majstrov, z ktorých sú identifikovaní Michelangelo, Annibale Carracci, Quido Reni, José de Ribera a mladší (Herucová, 2015, s. 24). Oltárny obraz v Chyžnom, doteraz autorsky neidentifikovaný, dopĺňa stále otvorenú topografiu Caucikovej sakrálnej tvorby – významne stimulovanej takisto pribúdaním evanjelických kostolov –, a súčasne obohacuje spektrum jeho umeleckých vzorov z epochy talianskej renesancie. Predlohy poskytovali osvedčené, jasné a zrozumiteľné stvárnenie dôležitých ikonografických námetov. Umelecké „prototypy“ sa popularizovali reprodukciami; s niektorými sa nepochybne oboznámil už počas štúdia vo Viedni, pričom sa tam predpokladajú jeho ďalšie návraty, dosahujúce aj viacmesačné trvanie (Petrová-Pleskotová 1961, s. 35). 

Potolerančný rozvoj evanjelickej farnosti v Chyžnom mal iba miernu pozvoľnosť, ktorú zapríčinili ťažké finančné pomery. Pričlenenie oltárneho obrazu k tvorbe Caucika nevyhnutne odsúva zriadenie oltára ďalej od stavebného vybudovania a posvätenia kostola (1786). Nové rozprúdenie výstavby prišlo v rokoch 1821 – 1823, keď dostavali vežu s „barokovým“ profilovaním omietkovej výzdoby, rímsy a helmice. Podobne v tomto období sa napokon riešila farská budova, od tolerančného patentu umiestnená na nižnom konci obce. Povolenie na stavbu novej fary v blízkosti už jestvujúceho kostola žiadal cirkevný zbor prvýkrát roku 1823. Muránske panstvo schválilo až opakovanú žiadosť z roku 1825, ale samotnú stavbu cirkevný zbor uskutočnil v roku 1833 (Gallo, s. 44, 45). Stavba fary prebehla za pôsobenia Jána Pavla Tomášika (1770 – 1833), po ktorého smrti sa nástupcom stal jeho syn Samuel (1813 – 1887). 

Prijateľnú indíciu pre časové zaradenie oltára poskytujú údaje o stavebnom dobudovaní kostola. Rovnako dôležitú oporu znamená kovaná ohrádka, vyčleňujúca kňazište od ostatného priestoru kostola – roku 1825 ju venoval svetský dozorca miestnej cirkvi Ondrej Clementis (zvolený 1804), resp. jeho vdova. V neposlednom rade sa musí prihliadnuť na spoľahlivé zaradenie príbuzných pamiatok (Tisovec). Objednávku pre Caucika mohol sprostredkovať superintendent Dr. Pavol Jozeffy (1775 – 1848), tisovský farár, ktorý 12. mája 1827 vykonal kanonickú vizitáciu v Chyžnom; gemerské evanjelické zbory však nepochybne mali hlbšie a intenzívnejšie kontakty. 

Tomáš Kowalski – ONKPaPÚ

01 - Chyžné, celok evanjelického a. v. kostola. Foto: Archív OPÚ SR (72.761)
02 – Chyžné (okr. Revúca), evanjelický a. v. kostol. Foto: wikimedia.commons.org
03 – Oltár evanjelického a. v. kostola, okolo 1825. Foto: T. Kowalski
04 – Chyžné, kované zábradlie odčleňujúce kňazište, 1825. Foto: Archív PÚ SR (41.868)
05 – Tisovec (okr. Rimavská Sobota), oltár evanjelického kostola, sochárska časť Štefan Ferenczy, oltárny obraz Jozef Caucik, okolo 1825 – 1830. Foto: Archív PÚ SR (9.772/A)
06 – Kameňany (okr. Revúca), oltár evanjelického a. v. kostola, oltárny obraz Jozef Caucik, 1840. Foto: Archív PÚ SR (6.430/10)
07 – Jozef Caucik – pripísané: Premenenie Pána, oltárny obraz v Chyžnom, okolo 1825 – 1830. Foto: T. Kowalski
08 -  Raffael Santi: Premenenie Pána, 1516 – 1520. Vatikán, Musei vaticani – Pinacoteca vaticana. Zdroj: wikimedia.commons.org


Oltár evanjelického kostola v Chyžnom – pričlenenie k tvorbe Jozefa Caucika

Odbor NKP a PÚ
01 - Chyžné, celok evanjelického a. v. kostola. Foto: Archív OPÚ SR (72.761)

Prieskum a revízia pamiatkového fondu umenia baroka, klasicizmu a mladších výtvarných slohov v regióne Gemera dlho ostávali „v úzadí“ záujmu a pozornosti odbornej verejnosti. Sústredený pohľad so zameraním na novovek takmer vždy prináša nové zistenia. Interiér evanjelického kostola v obci Chyžné ukrýva málo známe dielo oltárneho obrazu spišského maliara prvej polovice 19. storočia Jozefa Caucika.

Rímsko-nemecký cisár, rakúsky arcivojvoda a uhorský kráľ Jozef II. (1765/1780 – 1790) zaviedol patentom z 13./25. októbra 1781 legálnosť evanjelického náboženstva, zrušil faktický monopol katolicizmu a tým toleroval všetky kresťanské vierovyznania. Evanjelici v dôsledku liberalizácie podmienok mohli konať bohoslužby vo svojej viere a stavať samostatné kostoly. Čoskoro začali pribúdať tzv. „tolerančné kostoly“, ktoré zriadil takmer každý evanjelický a. v. cirkevný zbor. 

Gemerská župa patrila k regiónom s vysokým podielom evanjelického obyvateľstva. Preto okresy Rimavská Sobota, Revúca a Rožňava dnes predstavujú jednu z oblastí veľkej koncentrácie kultúrneho dedičstva a pamiatkového fondu vo vlastníctve evanjelickej cirkvi.
Obec Chyžné, nachádzajúca sa prakticky uprostred historického Gemera patrí k známejším lokalitám na mape pamiatok Slovenska. Preslávil ju tamojší rímskokatolícky kostol z druhej polovice 13. storočia, vyzdobený nástennými maľbami a začiatkom 16. storočia doplnený oltárom Zvestovania z rezbárskej dielne Pavla z Levoče. Menej známou pamiatkou je evanjelický kostol, nachádzajúci sa uprostred obce, v ktorom zaujme predovšetkým oltár.

Tolerančný patent (1781) umožnil verejný rozvoj i pre chyžnianskych evanjelikov. Kráľovská miestodržiteľská rada na žiadosť obce súhlasila, aby jej cirkevný zbor si pozval farára a učiteľa – predtým, v 16. storočí náležal do farnosti Jelšava, a počas rekatolizácie bol vôbec potláčaný. Nadväzne na povolenie prikročili k výstavbe kostola: základný kameň položili 1. mája 1785, stavbu dokončili a posvätili 6. novembra 1786 (Gallo, Ján. Chyžné. Prešov 1997, s. 44). Kostol v Chyžnom dodržiava ustálenú schému: priestorom je sieň s polkruhovým uzáverom, preklenutá poľami pruských klenieb s plastickým štukovým obrazcom; po stranách lode obiehajú drevené empory. Pôvodne kostol postavili bez veže.

Dominujúci prvok interiéru evanjelického kostola – oltár je „portikového typu z čias okolo roku 1800“. Pred ním je „klasicistické zábradlie zo železných mreží s baníckym odznakom z roku 1825“ (Súpis pamiatok na Slovensku, I., s. 487). Vskutku ide o svojbytnú „architektúru v architektúre“: zo širokej menzy vyrastá štvorica korintských stĺpov, nesúca architráv a trojuholníkový štít, ktorý ukončuje trojica váz. Stredovú plochu oltára vypĺňa obraz, vyžadujúci rozšírenie strohého údaju v Súpise pamiatok. 

Oltárna maľba zobrazuje biblický moment, keď Ježiš vyviedol apoštolov Petra, Jakuba a Jána na vysoký vrch k modlitbe, počas ktorej „sa pred nimi premenil a tvár Mu žiarila sťa slnko a rúcho jeho zbelelo ako svetlo“ (Mt 17, 2). V tejto chvíli sa zjavili proroci Mojžiš a Eliáš, hovoriaci s Ježišom; súčasne ich zastrel oblak a ozýval sa hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo; Jeho poslúchajte.“ Ako učeníci počúvali, padli na tvár a náramne sa báli. Ale Ježiš sa ich dotkol, povzbudil vstať a nebáť sa. Premenenie Pána (transfiguratio) vlastne zjavovalo božskú slávu a krásu Ježiša Krista a zároveň ohlasovalo budúce Vzkriesenie (Mt 17, 9). 

Biblický námet Premenenia Pána vo výtvarnom umení kanonizoval Raffael Santi (1483 – 1520). Spravil tak svojim posledným veľkým dielom, ktoré v decembri 1516 objednal kardinál Július Medici (neskorší pápež Klement VII.) pre katedrálu v Narbonne. Obraz však zotrval v Ríme a dnes ho vystavuje Vatikánska obrazáreň. 

Raffael prepojil výjav Premenenia a nasledujúcu epizódu uzdravenia chlapca z padúcnice (Mt 17, 14-20). Skomponoval tak dvojicu dejových plánov, pričom gestá niektorých postáv z neskoršieho príbehu sa odvolávajú k nebesiam, ktorými je horná časť obrazu.

Maliar striktne obmedzil chyžniansky obraz na Premenenie Pána. Pôvodnú, v podstate kruh opisujúcu kompozíciu prispôsobil vertikálnemu formátu obrazovej plochy. Výjav sa takto člení na horný plán, so vznášajúcim sa Ježišom, v obklopení dvoma prorokmi, a spodný plán, kde vidno trojicu preľaknutých apoštolov, ležiacich na skalisku. Sprievodná vegetácia sa rámcovo zhoduje s predlohou. Obraz v rozsahu dostupnom vizuálnej obhliadke nie je signovaný. Napriek tomu možno ustáliť, že autorom bol Jozef Caucik (Czauczik; 1780 – 1857), levočský rodák a obyvateľ, najznámejší spišský maliar prvej polovice 19. storočia. Umelecké vzdelávanie absolvoval na viedenskej Akadémii, kde bol roku 1804 zapísaný v oddelení historickej kresby podľa predlôh. V Levoči je opäť evidovaný od začiatku druhej dekády 19. storočia. Popri rozsiahlej tvorbe meštianskych portrétov napĺňal hlave cirkevné objednávky. Túto časť produkcie prvýkrát sústredila Anna Petrová-Pleskotová (K počiatkom realizmu v slovenskom maliarstve: Jozef Czauczik a jeho okruh, 1961), novšie sa po stopách Caucika vydala Marta Herucová (Spišské oltáre 19. storočia, Ľubiša 2015; Pamiatky a múzeá, roč. 64, 2015, č. 1, s. 19-26). 

Caucikovu najstaršiu veľkú prácu z roku 1811 predstavuje oltárny obraz pre minoritský kostol v Levoči. Odvtedy kontinuálne až do smrti napĺňal objednávky z obcí a miest Spiša, Gemera, Šariša i z Košíc. Pre gemerských objednávateľov dodal obraz Krista Spasiteľa, umiestnený na veľmi príbuznom edikulovom oltári evanjelického kostola v Tisovci (okolo 1825 – 1830). Ďalšie obrazy z jeho ruky zdobia katolícke oltáre v Rožňave (bisk. katedrála, okolo 1830), Rimavskej Sobote (1834) a evanjelický v Kameňanoch (okr. Revúca, 1840). 

Jozef Caucik v sakrálnej tvorbe spravidla siahal po predlohách starých majstrov, z ktorých sú identifikovaní Michelangelo, Annibale Carracci, Quido Reni, José de Ribera a mladší (Herucová, 2015, s. 24). Oltárny obraz v Chyžnom, doteraz autorsky neidentifikovaný, dopĺňa stále otvorenú topografiu Caucikovej sakrálnej tvorby – významne stimulovanej takisto pribúdaním evanjelických kostolov –, a súčasne obohacuje spektrum jeho umeleckých vzorov z epochy talianskej renesancie. Predlohy poskytovali osvedčené, jasné a zrozumiteľné stvárnenie dôležitých ikonografických námetov. Umelecké „prototypy“ sa popularizovali reprodukciami; s niektorými sa nepochybne oboznámil už počas štúdia vo Viedni, pričom sa tam predpokladajú jeho ďalšie návraty, dosahujúce aj viacmesačné trvanie (Petrová-Pleskotová 1961, s. 35). 

Potolerančný rozvoj evanjelickej farnosti v Chyžnom mal iba miernu pozvoľnosť, ktorú zapríčinili ťažké finančné pomery. Pričlenenie oltárneho obrazu k tvorbe Caucika nevyhnutne odsúva zriadenie oltára ďalej od stavebného vybudovania a posvätenia kostola (1786). Nové rozprúdenie výstavby prišlo v rokoch 1821 – 1823, keď dostavali vežu s „barokovým“ profilovaním omietkovej výzdoby, rímsy a helmice. Podobne v tomto období sa napokon riešila farská budova, od tolerančného patentu umiestnená na nižnom konci obce. Povolenie na stavbu novej fary v blízkosti už jestvujúceho kostola žiadal cirkevný zbor prvýkrát roku 1823. Muránske panstvo schválilo až opakovanú žiadosť z roku 1825, ale samotnú stavbu cirkevný zbor uskutočnil v roku 1833 (Gallo, s. 44, 45). Stavba fary prebehla za pôsobenia Jána Pavla Tomášika (1770 – 1833), po ktorého smrti sa nástupcom stal jeho syn Samuel (1813 – 1887). 

Prijateľnú indíciu pre časové zaradenie oltára poskytujú údaje o stavebnom dobudovaní kostola. Rovnako dôležitú oporu znamená kovaná ohrádka, vyčleňujúca kňazište od ostatného priestoru kostola – roku 1825 ju venoval svetský dozorca miestnej cirkvi Ondrej Clementis (zvolený 1804), resp. jeho vdova. V neposlednom rade sa musí prihliadnuť na spoľahlivé zaradenie príbuzných pamiatok (Tisovec). Objednávku pre Caucika mohol sprostredkovať superintendent Dr. Pavol Jozeffy (1775 – 1848), tisovský farár, ktorý 12. mája 1827 vykonal kanonickú vizitáciu v Chyžnom; gemerské evanjelické zbory však nepochybne mali hlbšie a intenzívnejšie kontakty. 

Tomáš Kowalski – ONKPaPÚ

01 - Chyžné, celok evanjelického a. v. kostola. Foto: Archív OPÚ SR (72.761)
02 – Chyžné (okr. Revúca), evanjelický a. v. kostol. Foto: wikimedia.commons.org
03 – Oltár evanjelického a. v. kostola, okolo 1825. Foto: T. Kowalski
04 – Chyžné, kované zábradlie odčleňujúce kňazište, 1825. Foto: Archív PÚ SR (41.868)
05 – Tisovec (okr. Rimavská Sobota), oltár evanjelického kostola, sochárska časť Štefan Ferenczy, oltárny obraz Jozef Caucik, okolo 1825 – 1830. Foto: Archív PÚ SR (9.772/A)
06 – Kameňany (okr. Revúca), oltár evanjelického a. v. kostola, oltárny obraz Jozef Caucik, 1840. Foto: Archív PÚ SR (6.430/10)
07 – Jozef Caucik – pripísané: Premenenie Pána, oltárny obraz v Chyžnom, okolo 1825 – 1830. Foto: T. Kowalski
08 -  Raffael Santi: Premenenie Pána, 1516 – 1520. Vatikán, Musei vaticani – Pinacoteca vaticana. Zdroj: wikimedia.commons.org


Najnovšie publikácie

Oltár evanjelického kostola v Chyžnom – pričlenenie k tvorbe Jozefa Caucika

Odbor NKP a PÚ
01 - Chyžné, celok evanjelického a. v. kostola. Foto: Archív OPÚ SR (72.761)

Prieskum a revízia pamiatkového fondu umenia baroka, klasicizmu a mladších výtvarných slohov v regióne Gemera dlho ostávali „v úzadí“ záujmu a pozornosti odbornej verejnosti. Sústredený pohľad so zameraním na novovek takmer vždy prináša nové zistenia. Interiér evanjelického kostola v obci Chyžné ukrýva málo známe dielo oltárneho obrazu spišského maliara prvej polovice 19. storočia Jozefa Caucika.

Rímsko-nemecký cisár, rakúsky arcivojvoda a uhorský kráľ Jozef II. (1765/1780 – 1790) zaviedol patentom z 13./25. októbra 1781 legálnosť evanjelického náboženstva, zrušil faktický monopol katolicizmu a tým toleroval všetky kresťanské vierovyznania. Evanjelici v dôsledku liberalizácie podmienok mohli konať bohoslužby vo svojej viere a stavať samostatné kostoly. Čoskoro začali pribúdať tzv. „tolerančné kostoly“, ktoré zriadil takmer každý evanjelický a. v. cirkevný zbor. 

Gemerská župa patrila k regiónom s vysokým podielom evanjelického obyvateľstva. Preto okresy Rimavská Sobota, Revúca a Rožňava dnes predstavujú jednu z oblastí veľkej koncentrácie kultúrneho dedičstva a pamiatkového fondu vo vlastníctve evanjelickej cirkvi.
Obec Chyžné, nachádzajúca sa prakticky uprostred historického Gemera patrí k známejším lokalitám na mape pamiatok Slovenska. Preslávil ju tamojší rímskokatolícky kostol z druhej polovice 13. storočia, vyzdobený nástennými maľbami a začiatkom 16. storočia doplnený oltárom Zvestovania z rezbárskej dielne Pavla z Levoče. Menej známou pamiatkou je evanjelický kostol, nachádzajúci sa uprostred obce, v ktorom zaujme predovšetkým oltár.

Tolerančný patent (1781) umožnil verejný rozvoj i pre chyžnianskych evanjelikov. Kráľovská miestodržiteľská rada na žiadosť obce súhlasila, aby jej cirkevný zbor si pozval farára a učiteľa – predtým, v 16. storočí náležal do farnosti Jelšava, a počas rekatolizácie bol vôbec potláčaný. Nadväzne na povolenie prikročili k výstavbe kostola: základný kameň položili 1. mája 1785, stavbu dokončili a posvätili 6. novembra 1786 (Gallo, Ján. Chyžné. Prešov 1997, s. 44). Kostol v Chyžnom dodržiava ustálenú schému: priestorom je sieň s polkruhovým uzáverom, preklenutá poľami pruských klenieb s plastickým štukovým obrazcom; po stranách lode obiehajú drevené empory. Pôvodne kostol postavili bez veže.

Dominujúci prvok interiéru evanjelického kostola – oltár je „portikového typu z čias okolo roku 1800“. Pred ním je „klasicistické zábradlie zo železných mreží s baníckym odznakom z roku 1825“ (Súpis pamiatok na Slovensku, I., s. 487). Vskutku ide o svojbytnú „architektúru v architektúre“: zo širokej menzy vyrastá štvorica korintských stĺpov, nesúca architráv a trojuholníkový štít, ktorý ukončuje trojica váz. Stredovú plochu oltára vypĺňa obraz, vyžadujúci rozšírenie strohého údaju v Súpise pamiatok. 

Oltárna maľba zobrazuje biblický moment, keď Ježiš vyviedol apoštolov Petra, Jakuba a Jána na vysoký vrch k modlitbe, počas ktorej „sa pred nimi premenil a tvár Mu žiarila sťa slnko a rúcho jeho zbelelo ako svetlo“ (Mt 17, 2). V tejto chvíli sa zjavili proroci Mojžiš a Eliáš, hovoriaci s Ježišom; súčasne ich zastrel oblak a ozýval sa hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo; Jeho poslúchajte.“ Ako učeníci počúvali, padli na tvár a náramne sa báli. Ale Ježiš sa ich dotkol, povzbudil vstať a nebáť sa. Premenenie Pána (transfiguratio) vlastne zjavovalo božskú slávu a krásu Ježiša Krista a zároveň ohlasovalo budúce Vzkriesenie (Mt 17, 9). 

Biblický námet Premenenia Pána vo výtvarnom umení kanonizoval Raffael Santi (1483 – 1520). Spravil tak svojim posledným veľkým dielom, ktoré v decembri 1516 objednal kardinál Július Medici (neskorší pápež Klement VII.) pre katedrálu v Narbonne. Obraz však zotrval v Ríme a dnes ho vystavuje Vatikánska obrazáreň. 

Raffael prepojil výjav Premenenia a nasledujúcu epizódu uzdravenia chlapca z padúcnice (Mt 17, 14-20). Skomponoval tak dvojicu dejových plánov, pričom gestá niektorých postáv z neskoršieho príbehu sa odvolávajú k nebesiam, ktorými je horná časť obrazu.

Maliar striktne obmedzil chyžniansky obraz na Premenenie Pána. Pôvodnú, v podstate kruh opisujúcu kompozíciu prispôsobil vertikálnemu formátu obrazovej plochy. Výjav sa takto člení na horný plán, so vznášajúcim sa Ježišom, v obklopení dvoma prorokmi, a spodný plán, kde vidno trojicu preľaknutých apoštolov, ležiacich na skalisku. Sprievodná vegetácia sa rámcovo zhoduje s predlohou. Obraz v rozsahu dostupnom vizuálnej obhliadke nie je signovaný. Napriek tomu možno ustáliť, že autorom bol Jozef Caucik (Czauczik; 1780 – 1857), levočský rodák a obyvateľ, najznámejší spišský maliar prvej polovice 19. storočia. Umelecké vzdelávanie absolvoval na viedenskej Akadémii, kde bol roku 1804 zapísaný v oddelení historickej kresby podľa predlôh. V Levoči je opäť evidovaný od začiatku druhej dekády 19. storočia. Popri rozsiahlej tvorbe meštianskych portrétov napĺňal hlave cirkevné objednávky. Túto časť produkcie prvýkrát sústredila Anna Petrová-Pleskotová (K počiatkom realizmu v slovenskom maliarstve: Jozef Czauczik a jeho okruh, 1961), novšie sa po stopách Caucika vydala Marta Herucová (Spišské oltáre 19. storočia, Ľubiša 2015; Pamiatky a múzeá, roč. 64, 2015, č. 1, s. 19-26). 

Caucikovu najstaršiu veľkú prácu z roku 1811 predstavuje oltárny obraz pre minoritský kostol v Levoči. Odvtedy kontinuálne až do smrti napĺňal objednávky z obcí a miest Spiša, Gemera, Šariša i z Košíc. Pre gemerských objednávateľov dodal obraz Krista Spasiteľa, umiestnený na veľmi príbuznom edikulovom oltári evanjelického kostola v Tisovci (okolo 1825 – 1830). Ďalšie obrazy z jeho ruky zdobia katolícke oltáre v Rožňave (bisk. katedrála, okolo 1830), Rimavskej Sobote (1834) a evanjelický v Kameňanoch (okr. Revúca, 1840). 

Jozef Caucik v sakrálnej tvorbe spravidla siahal po predlohách starých majstrov, z ktorých sú identifikovaní Michelangelo, Annibale Carracci, Quido Reni, José de Ribera a mladší (Herucová, 2015, s. 24). Oltárny obraz v Chyžnom, doteraz autorsky neidentifikovaný, dopĺňa stále otvorenú topografiu Caucikovej sakrálnej tvorby – významne stimulovanej takisto pribúdaním evanjelických kostolov –, a súčasne obohacuje spektrum jeho umeleckých vzorov z epochy talianskej renesancie. Predlohy poskytovali osvedčené, jasné a zrozumiteľné stvárnenie dôležitých ikonografických námetov. Umelecké „prototypy“ sa popularizovali reprodukciami; s niektorými sa nepochybne oboznámil už počas štúdia vo Viedni, pričom sa tam predpokladajú jeho ďalšie návraty, dosahujúce aj viacmesačné trvanie (Petrová-Pleskotová 1961, s. 35). 

Potolerančný rozvoj evanjelickej farnosti v Chyžnom mal iba miernu pozvoľnosť, ktorú zapríčinili ťažké finančné pomery. Pričlenenie oltárneho obrazu k tvorbe Caucika nevyhnutne odsúva zriadenie oltára ďalej od stavebného vybudovania a posvätenia kostola (1786). Nové rozprúdenie výstavby prišlo v rokoch 1821 – 1823, keď dostavali vežu s „barokovým“ profilovaním omietkovej výzdoby, rímsy a helmice. Podobne v tomto období sa napokon riešila farská budova, od tolerančného patentu umiestnená na nižnom konci obce. Povolenie na stavbu novej fary v blízkosti už jestvujúceho kostola žiadal cirkevný zbor prvýkrát roku 1823. Muránske panstvo schválilo až opakovanú žiadosť z roku 1825, ale samotnú stavbu cirkevný zbor uskutočnil v roku 1833 (Gallo, s. 44, 45). Stavba fary prebehla za pôsobenia Jána Pavla Tomášika (1770 – 1833), po ktorého smrti sa nástupcom stal jeho syn Samuel (1813 – 1887). 

Prijateľnú indíciu pre časové zaradenie oltára poskytujú údaje o stavebnom dobudovaní kostola. Rovnako dôležitú oporu znamená kovaná ohrádka, vyčleňujúca kňazište od ostatného priestoru kostola – roku 1825 ju venoval svetský dozorca miestnej cirkvi Ondrej Clementis (zvolený 1804), resp. jeho vdova. V neposlednom rade sa musí prihliadnuť na spoľahlivé zaradenie príbuzných pamiatok (Tisovec). Objednávku pre Caucika mohol sprostredkovať superintendent Dr. Pavol Jozeffy (1775 – 1848), tisovský farár, ktorý 12. mája 1827 vykonal kanonickú vizitáciu v Chyžnom; gemerské evanjelické zbory však nepochybne mali hlbšie a intenzívnejšie kontakty. 

Tomáš Kowalski – ONKPaPÚ

01 - Chyžné, celok evanjelického a. v. kostola. Foto: Archív OPÚ SR (72.761)
02 – Chyžné (okr. Revúca), evanjelický a. v. kostol. Foto: wikimedia.commons.org
03 – Oltár evanjelického a. v. kostola, okolo 1825. Foto: T. Kowalski
04 – Chyžné, kované zábradlie odčleňujúce kňazište, 1825. Foto: Archív PÚ SR (41.868)
05 – Tisovec (okr. Rimavská Sobota), oltár evanjelického kostola, sochárska časť Štefan Ferenczy, oltárny obraz Jozef Caucik, okolo 1825 – 1830. Foto: Archív PÚ SR (9.772/A)
06 – Kameňany (okr. Revúca), oltár evanjelického a. v. kostola, oltárny obraz Jozef Caucik, 1840. Foto: Archív PÚ SR (6.430/10)
07 – Jozef Caucik – pripísané: Premenenie Pána, oltárny obraz v Chyžnom, okolo 1825 – 1830. Foto: T. Kowalski
08 -  Raffael Santi: Premenenie Pána, 1516 – 1520. Vatikán, Musei vaticani – Pinacoteca vaticana. Zdroj: wikimedia.commons.org