Pamiatkový úrad SR zastúpený na medzinárodnej konferencii v Poľsku
Národné múzeum Przemyślskej krajiny – Muzeum Narodowe Ziemi Przemyskiej usporiadalo v dňoch 24. a 25. októbra 2019 medzinárodnú vedeckú konferenciu Drevené kostoly oblasti Karpát a východného pohraničia. Mesto a tamojšia inštitúcia majú všetky predpoklady na hosťovanie podujatia tohto druhu: jednak pomenovanie odkazuje na niekdajšiu administratívnu jednotku z čias I. poľskej Rzeczpospolity (1434 – 1772), ktorá tu mala svoje centrum, jednak vôbec poloha mesta na karpatskom predhorí vysvetľuje epiteton severnej „Brány Karpát“. Podujatie s „karpatským“ zameraním osnoval jeho koordinátor mgr Marcin Marynowski tak, aby účastníci zastupovali všetky krajiny, zásadnou mierou patriace do karpatského rámca a uchovávajúce dedičstvo drevenej sakrálnej architektúry.
Prívet účastníkom a hosťom predniesol riaditeľ múzea Jan Jarosz, súčasne uvádzajúci základné teritoriálne a ideové východiská. Čestnú záštitu prepožičali hlavy Podkarpatska, vojvodkyňa Ewa Leniart a maršálek Władysław Zenon Ortyl, za celoštátnu odbornú organizáciu potom Národný inštitút kultúrneho dedičstva (Narodowy Instytut Dziedzictwa – NID).
Odborný program začal prednáškou, ktorú podal Mariusz Czuba, zástupca riaditeľa NID a v rokoch 1999 – 2008 konzervátor Podkarpatského vojvodstva. Rekapituloval pamiatky drevenej kresťanskej architektúry, zapísané v Zozname svetového kultúrneho dedičstva (SKD) UNESCO, ako predchádzali ostatnému zápisu nominácie Drevené cerkvi karpatského regiónu v Poľsku a na Ukrajine (Wooden Tserkvas of the Carpathian Region in Poland and Ukraine, 21. jún 2013, spolu 16 lokalít). Do prestížnej kategórie svetového dedičstva už patria súbory Drevené kostoly v oblasti Maramureş (Rumunsko, 1999, 8 lokalít), Drevené kostoly v južnom Malopoľsku (2003, 6 lokalít) a Drevené chrámy v slovenskej časti karpatského oblúka (2013, 8 lokalít). Pokiaľ náš zápis je viackonfesionálny (kostoly rímskokatolícke, chrámy evanjelické, cerkvi gréckokatolícke), malopoľský pokryl najstaršie drevené pamiatky latinského obradu a najnovší poľsko-ukrajinský vybral popredné pamiatky východného kresťanského rítu. Czuba rozpomínal zrod nominácie do SKD, jej medzištátnu prípravu a uplatňovanie. Rozhodujúcu myšlienku znamenala téza o zvýšenej ochrane pre všetky dochované pamiatky, pričom tie svetom ocenené sú akýmsi „kľúčom“ k ostatným.
Kňaz Dr. Florin Aurel Ţuscanu z pravoslávnej arcidiecézy Roman a Bacau (Rumunsko) skúmal výzdobu karpatských drevených chrámov. Početné motívy ornamentálne, geometrické, rastlinné, animálne či antropomorfné, používané v dôležitých detailoch alebo na významných súčastiach architektúry, majú starý byzantský, arménsky alebo arabský pôvod. V žiadnom prípade nejde o prejavy neuvedomelého vidieckeho (ľudového) prostredia a tvorcu; cestu k porozumeniu poskytuje ikonológia.
Prednášateľom z Varšavy bol taktiež dr hab. Robert Kunkel, mimoriadny profesor tamojšej Technickej univerzity (Politechnika Warszawska). Predstavil archívny fond kresbovej a fotografickej dokumentácie tzv. huculskej architektúry. Na severnej strane Karpát, v Ivanofrankivskej oblasti dnešnej Ukrajiny ju zakresľovali viaceré generácie budúcich technikov. Hoci v zbierke prevažuje profánne staviteľstvo (obytné domy, úžitkové stavby), miestami sprostredkúva nejeden fyzicky zaniknutý sakrálny objekt.
Dr hab. Jan Kurek z Krakova (Akademia im. A. F. Modrzewskiego; Polska Akademia Nauk) hovoril o príkladoch z poľského juhovýchodného pohraničia. Priblížil najstaršie výskumy, zanikanie drevených pamiatok, ale tiež budovanie nových cerkví. Na činnostiach sa podieľali napríklad ľvovskí architekti Gustaw Bisanz (1848 –1925) alebo Tadeusz Antoni Obmiński (1874 – 1932). Zosumarizoval súčasný stav a akcie podnikané na záchranu drevenej architektúry v poľskom Podkarpatsku, napr. Kotów, Cewków, Miękisz Stary, Radruż, Gorajec, Chotyniec, Piątkowa. Autor poukázal na problémy ochrany a zachovania autenticity, najmä ak obnova vyžaduje výmenu značného percenta konštrukčných prvkov. Pochyboval o zmysluplnosti terénneho pripomínania zaniknutej cerkvi (napr. vynášaním pôdorysu), ktoré vyplýva len z trvajúcej posviacky príslušného pozemku (cerkwisko).
K jednej z predchádzajúcich lokalít – Miękiszu – sa vrátil mgr. Andrzej Żygadło (Cyfrowe Archiwum Jerzego Tura i Barbary Tondos). Kanonické vizitácie Jarosławského dekanátu podrobne popisujú typológiu a dispozíciu zaniknutých drevených kostolov. Možno ich teda pomerne celistvo spodobniť a vizualizovať. Mladý autor je spolupracovníkom v projekte digitalizácie a sprístupňovania pamiatkovej dokumentácie, ktorú od päťdesiatych rokov zhromažďoval konzervátor a iniciátor budovania skanzenu v Sanoku Jerzy Tur (1933 – 2009) a jeho manželka Barbara Tondos (1936 – 2012).
Krzysztof Zieliński pôsobí v združení Pro Carpathia, sídliacom v centre Podkarpatského vojvodstva Rešove/Rzeszów. Organizácia rozvíjajúca viaceré regionálne projekty sa venuje od roku 2005 takisto popularizácii témy drevených kostolov a cerkví. S týmto účelom zostavili lexikón pamiatok drevenej sakrálnej architektúry tejto časti Karpát, počítajúci 256 objektov. Od širšieho obdobia prelomu 19. a 20. storočia na rýchle zanikanie tamojších pamiatok – popri zvyšovaní počtu obyvateľstva, negatívnom vnímaní cez prizmu chudoby a biedy – pôsobil naftársky priemysel (ťažba nafty), prinášajúci hospodársky progres. Vybrané príklady drevených kostolov ilustrujú predkladaný referát.
Ostatné vystúpenie s nábožensko-historickým zameraním, predchádzajúce kurátorskému výkladu v stálej múzejnej expozícii Krédo pre dva hlasy (Credo na dwa głosy), pripravil ks. płk Jerzy Mokrauz, prepošt pravoslávnej vojenskej farnosti a Konkatedrály Usnutia Bohorodičky v Przemyśli. Zbierku ikon a katolíckeho sakrálneho umenia potom priamo v novej inštalácii komentovala dr Marta Trojanowska.
Kurátorky starého ukrajinského umenia Národného múzea v Ľvove Marija Gelitobič/Марія Гелитобич a doc. Roksolana Kosib/Роксолана Косіб spravujú ikonopisné pamiatky s provenienciou Potylicz/Потелич, Radruż, Drohobycz/Дрогобич (16. a začiatok 17. storočia) a v rybotyczskej škole (koniec 17. a prvá polovica 18. stor.). Doc. Kosib uviedla do druhej (mladšej) skupiny naše ikony zachované v Ruskej Bystrej, Dobroslave, Ladomirovej, Uličskom Krivom, Novej Sedlici (skanzen Humenné), Ruskom Potoku a Korejovciach. Ikony ľvovského múzea tvoria štvortisícovú kolekciu.
Fotograf Kamil Paluszek z Muszyny/PL ukázal výsledky svojich ciest za drevenými kostolmi severovýchodného Slovenska, využívajúc dopravu bicyklom. Doktorandka Vyššej školy práva a administrácie v Rešove Anna Mazurek rekapitulovala poľské zákonodarstvo ochrany pamiatok a starostlivosti o pamiatky, niektoré procesné špecifiká a zdroje financovania z úrovne štátu. Súčasný predpis prijal Sejm 23. júla 2003 a nahradil prechádzajúci zákon z roku 1962. Prvú národnú normu o pamiatkach, obsahujúcu 35 článkov, vydala Kráľovská regentská rada vo Varšave 31. októbra 1918, ešte pred vznikom II. Republiky.
Galina Flikop-Svita/Галіна Флікоп-Світа, výskumná pracovníčka Národnej akadémie vied Bieloruska v Minsku sa zaoberala tamojšími pamiatkami z čias Poľsko-litovskej únie (vytvorená 1569). Politika federácie zaviedla gréckokatolícke vyznanie so špecifickým formovaním liturgie. Tretie delenie Poľska (1795) a územné zisky Ruského cárstva priniesli zánik štátnej i cirkevnej únie, nová dominancia moskovského pravoslávia (ortodoxie) sa prejavila tiež premenami v usporiadaní chrámového zariadenia. Bádateľka za účelom komparatívneho kontextu pre ikonostasy v Bielorusku z obdobia gréckokatolíckej konfesie skúmala rusínske pamiatky na Slovensku, konkrétne v Jedlinke (1763), Bodružale (1658), Miroli, Ladomirovej (1742), Dobroslave alebo Tročanoch.
Súčasný výskum huculských pamiatok na severnom predhorí Karpát predstavil dr inż. Włodzimierz Witkowski. Mnohoročný organizátor praxí študentov architektúry a urbanizmu Polytechniky v Lodži/Łódź prezentoval rozsiahly katalóg pamiatok Ukrajiny, osobitých na základe centralizujúceho rozvrhnutia priestoru a zastrešenia kupolami. Výskum sa sústreďuje na podrobnú dokumentáciu vrátane vymerania konštrukcií a umožňuje detailnú komparáciu jednotlivých pamiatok. Pri návratoch sa stretli s neriadenými zmenami na pamiatkach, najmä oplechovaním drevených cerkví (v budúcnosti pravdepodobne prinesie skazu konštrukcií) i s požiarom takto „upraveného“ objektu.
Azda najpoprednejší znalec sakrálnych pamiatok, historik umenia a pamiatkar Vasiľ Slobodian/Василь Слободян (Špecializovaný vedecko-reštaurátorský inštitút „Ukrzachidprojektrestavracija“, Ľvov/Львів) venoval svoju pozornosť zaniknutým dreveným cerkvám z horného Šariša a Zemplína v území Prešovského kraja. Jeden z prvých indexových údajov pochádza z doby panovania Jozefa II. (1784), keď jestvovalo viac ako 220 objektov. Odborný záujem v časoch Uhorska položil a rozvíjal Viktor Miškovský (1838 – 1909), prípadne jeho syn, historik umenia Edmund (1870 – ?) a neskôr od začiatku 20. storočia Kornel Divald (1872 – 1921). Autor spomedzi bádateľov a pamiatkarov počas česko-slovenskej etapy pripomenul mená Florián Zapletal, Rudolf Hůlka, Zdeněk Wirth, Vladimir Zalozecki/Володимир Залозецкій, Vladimir Sičinśkyj/Володимир Січинський, Imrich Puškár a Blanka Kovačovičová-Puškárová (súborná publikácia, 1971). Vďaka hĺbkovému rešeršovaniu archívnych fondov, dobových periodík a takisto cezhraničnej spolupráci autor zozbieral obrazové doklady o desiatkach zaniknutých pamiatok. Mnohé ďalšie sa však nestali cieľom odborného ani náhodného fotoobjektívu a preto jediný doklad ich existencie podávajú nevizuálne písomné údaje.
Tomáš Kowalski (Pamiatkový úrad SR) vstúpil do programu konferencie príspevkom o vzťahu Vládneho komisariátu/Štátneho referátu na ochranu pamiatok v Bratislave k samosprávnemu územiu Podkarpatskej Rusi (1919 – 1939). Pamiatkový orgán na Slovensku ako najbližšia špecializovaná ustanovizeň v niekoľkých prípadoch vykonával agendu z podkarpatsko-ruského územia, resp. ako zainteresovaný činiteľ podnecoval prácu školského referátu pri Civilnej správe/Цивильна управa, od roku 1928 Krajinskom úrade/Земскій урядъ v Užhorode. Kvalita vzťahu trpela na vzdialenosť Bratislavy a Podkarpatskej Rusi. Problém malo vyriešiť utvorenie štátneho pamiatkového úradu. Zámer ale nebol uskutočnený počas dvadsiatich rokov prináležitosti do česko-slovenského štátu kvôli legislatívnej, personálnej, ale najmä finančnej nedostatočnosti rezortu školstva a národnej osvety v Prahe. Slovenský účastník zároveň spropagoval najnovšie výstupy z výskumu v podmienkach Pamiatkového úradu SR a krajských pamiatkových úradov, ako sú zhrnuté v časopise Monument revue 1/2018.
Celodenný program uzavrel mgr Marynowski, referujúci o drevených kostoloch v južnej časti Marmarošu/Maramureş (rumunská časť bývalej župy Uhorska). Autor sa intenzívnejšie orientuje v dejinách a pamiatkach tejto oblasti, a práve tam smeroval svoj dvojtýždňový pracovný výjazd po ukončení opisovaného podujatia.
Organizátor zvolil ako cieľ konferenčnej exkurzie 25. októbra 2019 dve pamiatky dreveného sakrálneho staviteľstva, situované v povodí Osławy, rieky tečúcej spod Lupkovského priesmyku (územný náprotivok na slovenskej strane je okres Medzilaborce). Pravoslávna cerkev sv. Michala Archanjela v šoltýstve Turzańsk pochádza z rokov 1801 – 1803 a patrí medzi zapísané do zoznamu SKD UNESCO. Ďalšia, s ňou súčasná cerkev v strediskovej obci Komańcza dňa 13. septembra 2006 podľahla ohňu, ale medzičasom ju obnovili podľa dokumentovaného stavu.
Konferenciu v Przemyśli možno ponímať ako mimoriadne hodnotnú a inšpiratívnu. Význam spočíva takisto v úsilí zvolať bádateľov a expertov na špecifický typ architektúry, ktorý je zachovaný vo všetkých štátoch Karpát. Pritom treba vytknúť neuskutočnenie takmer polovice ohlásených bodov programu, takéto výpadky spravidla robia vrásky usporiadateľom podujatí. Napriek tomu možno tematický rozsah konferencie označiť za bezmála vyčerpávajúci.
Odstránenie politických, ideologických a administratívnych zábran v roku 1989 ešte neviedlo k skutočne cezhraničnému náhľadu na fenomén karpatskej drevenej architektúry. Prístup k téme nateraz sprevádza určitý izolacionizmus a uzavretosť do národno-teritoriálnych medzí. Veľká nádej na zmenu tejto situácie jestvuje vďaka podujatiu ako przemyślské, zaangažovanosti bádateľov a snáď aj spoločnému presvedčeniu. Cieľom môže byť otvorenie a komplexnosť rozhľadu ponad horizont vrchovín Karpát.
Tomáš Kowalski
