Krajina pretvorená stredovekou ťažbou zlata pri Malinovej na hornej Nitre

Baníctvo, najmä ťažba kovov, bolo v minulosti významnou zložkou hospodárstva územia Slovenska. S ním súviselo premiestňovanie obrovského množstva pôdy, hornín a sedimentov a pretváranie krajiny. Jeden z najrozsiahlejších areálov spojený s ryžovaním zlata na Slovensku sa nachádza pri obci Malinová na hornej Nitre. Kvôli získavaniu zlata sa odkrajovalo zo svahov v údolí zlatonosného potoka, budovali sa vodné kanály a preplavovali sa tony štrku, piesku a ílov. Hoci táto kedysi priemyselná krajina je dnes už husto zalesnená, fascinujúce stopy po rozsiahlej niekoľko storočnej banskej činnosti zreteľne vidieť na digitálnom 3D modeli terénu, ktorý pre verejnosť pripravil Pamiatkový úrad SR.

Človek svojimi aktivitami spôsobuje zmeny v krajine. Čím intenzívnejšia je jeho činnosť, tým výraznejšie stopy v nej zanecháva. Slovensko s jeho nerastným bohatstvom bolo už od praveku oblasťou intenzívnej ťažby kovov, čo vyvrcholilo v období stredoveku a včasného novoveku. S tým súviselo premiestňovanie obrovského množstva pôdy, hornín a sedimentov a pretváranie krajiny. Fascinujúce stopy tejto činnosti sú v krajine viditeľné dodnes. Jedným z veľmi zaujímavých príkladov je rozsiahly areál na dobývanie zlata v katastroch obcí Malinová a Nitrianske Pravno (okr. Prievidza).

Obec Malinová, do roku 1945 známa ako Cach (nem. Zeche), sa nachádza v severnom výbežku Hornonitrianskej kotliny v doline zlatonosného potoka Chvojnica, prameniaceho v pohorí Malá Magura (súčasť Strážovských vrchov). Založená bola v období „zlatej horúčky“ prvej polovice 14. storočia, presnejšie v rozmedzí rokov 1321 až 1339 („Czach“) nemeckými kolonistami, prevažne baníkmi, v blízkosti slovenskej osady Požeha. Na území severnej časti Hornonitrianskej kotliny sa zlato začalo získavať len krátko predtým, začiatkom 14. storočia, najskôr v piesočných naplaveninách potoka Tužina. Prvou obcou založenou v tejto oblasti v súvislosti s ťažbou zlata na základe nemeckého práva je veľmi pravdepodobne Nemecké (dnes Nitrianske) Pravno. Práve rozvoj ťažby zlata podnietil aj nemeckú kolonizáciu tohto regiónu v 14. storočí. Nemecké Pravno sa stalo strediskom ťažby zlata a obchodu s ním, čo dokazuje jeho označenie v 15. storočí ako Zlaté Pravno. Ryžoviská zlata Nemeckého Pravna sa podľa zmienky z roku 1485 nachádzali v juhozápadnej časti chotára na potoku Chvojnica smerom od Cachu a Lazian. Zlato bolo v tomto období dobývané vo viacerých dolinách v jeho okolí, no najvýraznejšie stopy zanechali práve dobývky v údolí potoka Chvojnica severne od dnešnej obce Malinová. Najstaršie písomné zmienky o ryžovaní zlata v Malinovej/Cachu pochádzajú až zo začiatku 17. storočia, keď sa na jej území ťažilo už plné tri storočia. O intenzívnej ťažbe na tomto mieste svedčia aj staré chotárne názvy, ktoré obsahovali slová -stollen, -halden či -seifen (z nem. Stollen = štôlne, Halden = haldy/odvaly, Seifen = ryžovisko), z ktorých sa dodnes zachovala len časť (Roboty, Štôlne). Odhaduje sa, že v tomto priestore bolo celkovo premiestnených 5 až 12 miliónov m3 materiálu, z ktorého sa mohlo vyryžovať okolo 500 alebo 800 až 2 000 kg zlata. Postupom času sa ložiská vyčerpali, obsah zlata v piesku a v nánosoch bol taký nízky, že sa jeho ťažba už neoplatila a začiatkom 18. storočia skončila. Od polovice 17. storočia sa ťažba presunula na hlbinnú ťažbu v horách v oblasti Chvojnice, no nepriniesla očakávaný výsledok.

Zlato sa získavalo jednak ryžovaním, teda premývaním štrkov, piesku a bahna z naplavenín potoka Chvojnica. Miesto vhodné na ryžovanie zlata vzniklo postupnou akumuláciou týchto alúvií na styku pohoria s dnom kotliny a následným vyzdvihnutím pohoria Malá Magura, čím sa potok Chvojnica zarezal hlbšie do svojich zlatonosných naplavenín, ktorých časť odkryl. Sústava ryžovísk v katastri Malinovej s príznačným názvom Roboty a v katastri Nitrianskeho Pravna (poloha Smrečiny) je jedna z najväčších na Slovensku. V súčasnosti sú na ploche cca 207 ha viditeľné dlhé valy okruhliakov, zvláštne strmé kopce, početné preliačiny po prieskumných pingách, „kamenné moria“ a hustá sieť dnes už suchých kanálov. To všetko je pozostatkom intenzívnej niekoľko storočnej činnosti baníkov – zlatokopov.

Prví zlatokopi postupovali premývaním naplavenín pozdĺž koryta potoka (klasické ryžovanie sedimentov) a neskôr smerom do strán údolia postupným otváraním povrchových dobývok. Kvôli získavaniu zlata sa odkrajovalo zo svahov, ťažili sa zlatonosné uloženiny ílov a štrkov, ktorých hrúbka bola 5 až 12 metrov, pričom na zlato bohatý štrk sa nachádzal len v úzkych, do 0,5 m hrubých vrstvách. Na preplavenie ton štrku a ílu nachádzajúcich sa vo svahu aj niekoľko sto metrov od potoka sa využívala technika tzv. ílovania (z českého termínu „jílování“), teda rozplavovania terénu so zlatonosnými sedimentmi prúdom vody. Na ryžoviskách pri Malinovej ide jednoznačne o najpoužívanejší spôsob ťažby. Voda bola privedená z hôr kanálmi po vrchu pahorku k hornému okraju dobývky a jej spádom po profile dobývky bol terén rozplavovaný. Na dne sa vytvorila menšia plošina s vodou, v ktorej sa hromadili ťažké minerály so zlatom, ktorý sa ďalej preplavoval cez ryžovacie splavy a misky, na ktorých sa usadzovali ťažšie zrniečka zlata. Jemný materiál (piesok, bahno) odplavila voda kanálom od ryžoviska smerom k potoku, zatiaľ čo väčšie okruhliaky a balvany ľudia ukladali na okraj plošiny a na kopy pozdĺž ryžoviska, čím vznikli masívne kamenné valy. Množstvo kamenia odtiaľ bolo sekundárne použitého aj na stavebné účely a dokonca v neskoršom období na vydláždenie námestia v Nemeckom Pravne. V súčasnosti majú vrstvy odloženého kamenia na ryžovisku v Malinovej mocnosť 15 až 20 metrov. V niektorých častiach terénu bol zistený len nízky obsah zlata, preto boli ponechané nevyťažené, takže sa v dobývacom priestore prejavujú ako „piliere“, dnes vyzerajúce ako strmé vŕšky. V súčasnej dobe je v areáli ryžoviska sprístupnený náučný chodník.

V Malinovej sa zlato získavalo aj hlbinnou ťažbou. Nižšie po prúde potoka Chvojnica sa totiž zlatonosné štrky ponárali do hĺbky, pod niekoľko metrov hrubú vrstvu ílov. Vyťažený štrk sa nosil k potoku na preryžovanie. Šachty a štôlne sa nachádzali v okolí obce (do dnes sa zachoval chotárny názov Štôlne) a pod dnešnou obcou. Koncom 19. a v 20. storočí jej obyvatelia pomerne často natrafili pri výkopových prácach na svojich pozemkoch na štôlne alebo šachty, niekedy aj s dobre zachovanou výdrevou.