Druhé medzinárodné sympózium Drevené cerkvi oblasti Karpát a východného pohraničia

Národné múzeum Przemyślskej krajiny (Muzeum Narodowe Ziemi Przemyskiej) usporiadalo v dňoch 5. a 6. novembra 2021 medzinárodné vedecké sympózium Drevené cerkvi oblasti Karpát a východného pohraničia. Záštitu nad cezhraničným podujatím opäť prevzal Národný inštitút dedičstva (Narodowy Instytut Dziedzictwa – NID), poľský náprotivok Pamiatkového úradu SR, a súčasne aj orgány štátnej a regionálnej správy. Úvodné slovo predniesol riaditeľ múzea Jan Jarosz, oceňujúc zanietenosť k náročnej agende koordinovania domácich účastníkov z Poľska a ďalších z Ukrajiny, Rumunska, Maďarska a Slovenska, ktorej sa tentokrát zhostila pracovníčka múzea mgr Bożena Figiela. V úvode bol zároveň prečítaný pozdravný list účastníkom sympózia, ktorý poslal zástupca riaditeľa NID-u Mariusz Czuba.

Prvý blok odborného programu otvorila rumunská účastníčka Dr. Ana Dumitran, kurátorka Národného múzea zjednotenia v Alba Iulii (Muzeul Național al Unirii). Predstavila cerkvi podliehajúce kláštoru v Poiana Mărulu, ktorý spravovali ruskí mnísi. Umelecká proveniencia ikon z týchto cerkví nie je objasnená, hoci štýl a ikonografia pripomínajú pamiatky z pravoslávneho monastieru Kyjevsko-pečerskej lavry (zapísaný v Zozname svetového dedičstva UNESCO).

Dr inż. Eugeniusz Zawałeń, konzervátor pamiatok gréckokatolíckej arcidiecézy Przemyśl – Varšava (Archidiecezja Przemysko-Warszawska Kościoła Greckokatolickiego) sa zaoberal prestavbami cerkví bojkovského typu, ktoré v 19. a 20. storočí podmienil vplyv západnej cirkvi (latinizácia), resp. moskovského pravoslávia (moskalizácia). Prvý príklad, cerkvu vo vsi Świątkowa Wielka (gmina Krempna), pod vplyvom dispozícii rímskokatolíckych kostolov doplnili o masívnu vežu nad západnou predsieňou. Inú cerkvu, zachovanú v šoltýstve Turzańsk (UNESCO), prebudovali v roku 1936, keď trojicu jej veží zväčšili a zakončili pseudobarokovými hlavicami.

Rozsiahly výskum zameraný na cerkvi huculského typu prezentoval dr inż. arch.Włodzimierz Witkowski. Ešte v minulom ročníku seminára uviedol rozsiahly katalóg týchto pamiatok z Ukrajiny, ktoré každoročne pod vedením autora dokumentujú študenti architektúry a urbanizmu z Polytechniky v Lodži (Politechnika Łódzska). Aktuálne sa zameral na rozbor pôdorysnej dispozície cerkví vybudovaných od 18. do začiatku 20. storočia. Zmeny typológie novostavieb alebo rozširovanie starších objektov boli vyvolané zvyšujúcim sa počtom veriacich. Witkowski dospel k záveru chybnosti tradičného datovania väčšiny huculských pamiatok do staršieho obdobia, nakoľko tomu nezodpovedá ich dimenzia.

Pauzu po prvom bloku prednášok vyplnila slávnostná vernisáž výstavy Zabytki na karpackich bezdrożach. Sprístupňuje malú časť z bohatého archívu fotografii, ktoré v 50. – 70. rokoch nasnímali historici umenia Jerzy Tur (1933 – 2009) a Barbara Tondos (1936 – 2012). Fond etnografickej dokumentácie teraz spracúva ich dcéra Katarzyna Tur-Marciszuk.

Druhý blok sympózia otvoril prednáškou prof. dr hab. Waldemar Deluga (Ostravská univerzita). Venoval sa významným osobnostiam z radov poľských etnografov a historikov umenia, zasluhujúcim sa v období ľudovej demokracie a socializmu o výskum, dokumentáciu a záchranu umeleckých pamiatok východného kresťanstva. Priekopníkmi oboch disciplín v sledovanej epoche boli najmä Roman Reinfuss (1910 – 1998), Janina Kłosińska (1920 – 2007), Marian Kornecki (1924 – 2001), Tadeusz Chrzanowski (1926 – 2006), alebo Ryszard Brykowski (1931 – 2017), ktorý sa tiež podujal zostaviť prehľad pamiatok drevenej sakrálnej architektúry v širšom rámci oboch strán Karpát (Łemkowska drewniana architektura cerkiewna: w Polsce, na Słowacji i Rusi Zakarpackiej, 1986). Viacero pamiatok v karpatských obciach, odkiaľ po určení poľsko-sovietskej štátnej hranice zo 16. augusta 1945 vysídlili rusínske obyvateľstvo, zostalo zachovaných vďaka ustanoveniu kňazov do novozriadených farností rímskokatolíckych diecéz Krakov a Tarnov.

Slovenská účastníčka, absolventka katedry dejín umenia a kultúrneho dedičstva Ostravskej univerzity Mgr. Lucia Janečková sa venovala dejinám pamiatkovej ochrany lemkovských drevených cerkví v Československu medzi rokmi 1918 a 1989. Prvé významné akcie záchrany ohrozených pamiatok sa uskutočnili v obciach Ladomirová (obnova in situ),Kožuchovce a Mikulášová (transfery na nové miesto). Pozornosť zamerala tiež na vlastné osudy etnického spoločenstva Lemkov (Rusínov). Vyzdvihla historické fotografie jestvujúcich i zaniknutých cerkví a ďalšie archívne dokumenty, uložené v archíve Pamiatkového úradu SR.

Dr hab. Jan Kurek (Krakowska Akademia im A. F. Modrzewskiego) priblížil Casus Miękisz – prípad drevenej cerkvi, ktorá ešte v roku 1989 bola zaradená do štátneho plánu obnovy s finančným zabezpečením. Autor sa vtedy podieľal na príprave ďalej neuskutočneného projektu. Momentálne je cerkva v Starom Miękiszi v dezolátnom stave a vyžaduje urgentné zabezpečenie. Aktuálne prebieha statický prieskum, ako najvhodnejšie podoprieť kupolu a zabrániť jej zrúteniu. Kurek sa pýta, či vôbec možno cerkvu ešte zachrániť.

Príspevok o poľskej legislatíve ochrany pamiatkových (historických) cintorínov podala mgr Anna Mazurek, doktorandka z vysokej školy práva a administratívy v Rešove (WSPiA Rzeszowska Szkoła Wyższa).

Tretí blok sympózia otvoril mgr Andrzej Żygadło(Społeczny Ośrodek Dokumentacji Zabytków przy Stowarzyszeniu Ruska Bursa w Gorlicach), ktorý podobne ako dr inż. arch. Witkowski nadviazal na predchádzajúci ročník. Vtedy skúmal popisy cerkví Jarosławského dekanátu, ako ich zachovali kanonické vizitácie z druhej polovice 18. storočia. Teraz výskum obohatil o ďalšie údaje k typológii a dispozíciám zaniknutých drevených cerkví. Časti jednej z nich, rozobratej v roku 1956, autor objavil v istej chalupe postavenej z pôvodného objektu, pričom v jej interiéri sa zachovala polychrómia na dreve.

Latinizáciou drevených cerkví, liturgie a cirkevných obradov z dekanátu Pruchnik sa zaoberal inż. Paweł Romanik (Stowarzyszenie Miłośników Ziemi Pruchnickiej). Na vybraných príkladoch ukázal premenu (zjednodušovanie) miestnych cerkví, najevidentnejšie v nahrádzaní kupolového zastrešenia bežným sedlovým typom.

Dr. Vasiľ Slobodian/Василь Слободян (Špecializovaný vedecko-reštaurátorský inštitút „Ukrzachidprojektrestavracija“, Ľvov/Львів) prednášal na diaľku o staviteľoch cerkví vo východnej Haliči v 18. a 19. storočí. Jedným z nich bol tesársky majster Mychajlo Byleń/Михайло Билень (1768 – 1844), pochádzajúci z obce Chitar/Хітар. V karpatskej časti dnešnej Ľvovskej oblasti postavil aspoň desať cerkví. Z nich sa dodnes zachovala iba štvorica, navyše pozmenená neskoršími úpravami, vrátane cerkvi v susednej obci Kaľne/Кальне, kde Byleń zanechal nápis so svojim menom.

Andrzej Żygadło a jeho kolega mgr Damian Nowak (Muzeum Ziemi Bieckiej w Bieczu) skúmali dejiny a architektúru niekdajšej cerkvi bojkovského typu v šoltýstve Wetlina, nachádzajúcom sa v juhovýchodnom cípe Poľska. Vďaka dispozícii na pôdoryse kríža a zaklenutiu piatimi kupolami dostala označenie ako „najväčšia cerkva v Karpatoch“. Pri nej vystavali v roku 1913 nový murovaný objekt v štýle ukrajinského historizmu, ktorý navrhol ľvovský architekt Jakub Rudnický/Яків Рудницький (1865 – po 1939). Podľa dokumentácie v rokoch prvej svetovej vojny stáli obe cerkvi povedľa seba, ale boli poškodené počas bojových operácií rakúskej a ruskej armády. Fotografia z roku 1927 ukazuje drevenú cerkvu pod lešením a podrobovanú rekonštrukcii. Opravovali tiež murovaný kostol, hoci nie podľa pôvodných architektonických plánov. Pamiatky zanikli spolu s osídlením, ktoré násilne prerušili (vysťahovali) v období rokov 1945 – 1960.

Sled prednášok sa opäť prerušil na obhliadku stálej expozície sakrálneho umenia Credo na dwa głosy, kde podala odborný výklad jej kurátorka dr Marta Trojanowska.

Prof. Dr. Bernadett Puskásotvorila na diaľku štvrtú časť sympózia. Autorka pôsobí v inštitúte výtvarného umenia pri univerzite v Níreďháze (Nyíregyházi Egyetem), metropole maďarskej gréckokatolíckej cirkvi. V príspevku sa zamerala na problém obojstranne maľovaných ikon z dielní v meste Sudova Vyšňa/Судова Вишня, západne od Ľvova. Umelecky nenáročné, ľudové produkty oslovovali najmä vidiecke farnosti v oblasti haličských Karpát, ale odberateľov získavali i na ich druhej (uhorskej) strane v okolí Mukačeva.

O problematickom „reštaurovaní“ ikon prednášal prof. dr hab. Mirosław Piotr Kruk (Uniwersytet Gdański / Muzeum Narodowe w Krakowie) a jeho študentka mgr Nadia Wywiórska (Muzeum Etnograficzne w Krakowie). Na príklade pamiatok pochádzajúcich z cerkvi vo vsi Czarna (obec Uście Gorlickie) demonštrovali nevhodný zásah z roku 2001, keď barokové ikony prakticky premaľovali v pseudobyzantskom štýle. Pri akcii chýbal odborný pamiatkový dohľad, posúdenie a kontrola.

Ďalšia rumunská účastníčka Dr. Dumitrita DanielaFilip (Muzeul Național al Unirii) skúmala vzťahy Kyjeva k umeleckej výzdobe trojice drevených cerkví z 18. storočia v regióne Marmaroš (UNESCO). Autorka uvažovala o možných spôsoboch prenosu a recepcie duchovného, umeleckého a kultúrneho milieu do vzdialenej oblasti Karpát. Umeleckým sprostredkovateľom mohol byť produktívny maliar ikon Alexander Ponehalski (činný 1751 – 1782); jeho diela sa zachovali v cerkvách Budeşti (1762) a Ieud Deal (1782). Ďalší smer výskumu uvažuje o možnosti kontinuálneho vplyvu Kyjevskej akadémie (Collegium Kijovense Mohileanum; zal. metropolita Peter Mohyla, 1615), keď mu podliehali najmä stavitelia cerkvi v Poienile Izei. Kultúrny a umelecký transfer však mohli sprostredkovať knihy s ilustráciami, vydávané v Kyjeve i Ľvove, ktoré mohli poznať miestni maliari ikon.

Doc. Roksolana Kosiv/Роксолана Косівz Národnej akadémie umenia v Ľvove predstavila osemnásť ikon z niekdajšej drevenej cerkve v šoltýstve Torki (gmina Medyka, powiat Przemyśl). Jestvovala možno už počas 16. storočia, najneskôr 1671, ale rozobrali ju v roku 1926. Ikony sa dostali do národného múzea v Ľvove, prvú z nich (Posledný súd) zakúpili ešte v roku 1909. Ďalšie možno nájsť v národných múzeách vo Varšave a v Krakove.

Mgr Renata Grzebuła z usporiadateľskej organizácie sa vrátila k drevenej cerkvi Światkowa Wielka. Prezentovala jej interiérovú výmaľbu ako ukážku ľudového umenia Lemkov (Rusínov).

V piatom, večernom bloku sympózia odzneli nemenej zaujímavé príspevky. Kňaz dr Piotr Pasek (Kuria Diecezialna w Tarnowie), diecézny konzervátor a kurátor cirkevného múzea v Tarnove, predstavil poslanie svojej inštitúcie, pôsobiacej od roku 1888. Ďalšie kolekcie sakrálneho umenia utvorilo dvadsať farností, z nich vyzdvihol farské múzeum v meste Grybów (powiat Nowy Sącz).

Zdanlivo z tematiky sympózia sa odkláňala prednáška, ktorú podal dr Andrzej Laskowski (Uniwersytet Ekonomiczny w Krakowie). Jeho téma – rozvoj umenia vitráže v Haliči – získavala popularitu od 19. storočia a boom nastal s príchodom secesie. Tvorcovia vitráží čerpali inšpiráciu a zobrazovali tiež motívy z ľudového umenia, napr. poľský pavilón na svetovej výstave v Paríži (1900) zdobil huculský motív zhotovený z farebného skla. Vitrážam sa nebránila ani gréckokatolícka cirkev, Laskowski zistil ich použitie v cerkvi v šoltýstve Tuchla (1906).

Mgr Piotr Jamski (Insytut Sztuki Polskiej Akademii Nauk) pripomenul dielo, ktoré od tridsiatych rokov utvoril historik Franciszek Strzałko (1904 – 1993). Predmetom jeho dokumentovania boli drevené cerkvi a kostoly Haliče, ale i východoslovenského Šariša (Nižný Mirošov, Nižný Orlík, Krajná Bystrá, Nová Polianka, Petejovce). Strzałkov archív obsahuje viac ako dvetisíc fotografií. Po druhej svetovej vojne emigroval do Veľkej Británie a zomrel v Londýne – to azda zdôvodňuje ťažšiu prístupnosť a stálu objavnosť tohto výnimočného prameňa.

Finálny príspevok sympózia podala jeho organizátorka mgr Bożena Figiela. V krátkosti predstavila obrazové materiály k dreveným cerkvám v Haliči (na terajšom aj bývalom území Poľska), zachované v zbierkach przemyślskeho múzea.

Druhý deň sympózia, 6. novembra 2021, vyplnila tradičná exkurzia do štyroch lokalít s pamiatkami dreveného sakrálneho staviteľstva, tentokrát v severovýchodnej časti Podkarpatského vojvodstva. Úvodná zastávka v šoltýstve Chotyniec sa zamerala na Cerkvu Narodenia presvätej Bohorodičky, postavenú okolo roku 1600 (písomné zmienky k roku 1671). V interiéri sa zachovala nástenná maľba Posledného súdu z roku 1735. Cerkva je od roku 2013 súčasťou poľsko-ukrajinského zápisu v Zozname svetového dedičstva UNESCO. Trasa exkurzie dosiahla najsevernejšie miesto vo vsi Gorajec – tamojšia Cerkva Narodenia najsvätejšej Panny Márie pochádza z roku 1586, ide teda o jednu z najstarších v Poľsku. Ostatnú obnovu uskutočnili v dekáde rokov 1991 – 2001 a odvtedy je súčasťou Cesty drevenej architektúry (Szlak Architektury Drewnianej). Neďaleké šoltýstvo Nowe Brusno uchováva gréckokatolícku drevenú Cerkvu sv. Paraskevy (post. 1713). Pamiatka mala byť na začiatku osemdesiatych rokov rozobratá. Jej čiastková obnova v rokoch 1991 – 1994 ostala nedokončená kvôli nevyjasneniu koncepčných otázok. Terajší stav zodpovedá zásadnej obnove z rokov 2014 – 2019. Vyžadovala už rozsiahle náhrady stavebných článkov, ktorými sa znižuje materiálová autenticita. Posledná zastávka, šoltýstvo Radruż, v neveľkej vzdialenosti (400 m) od poľsko-ukrajinskej štátnej hranice, uchováva Cerkvu sv. Paraskevy (1583). Napriek obnove v polovici šesťdesiatych rokov jej havarijný stav s odstupom polstoročia (2012) viedol k dočasnému zaradeniu medzi najohrozenejšie pamiatky sveta (World Monuments Fund); medzitým cerkvu prevzali do múzejnej správy (2010) a súčasne je zapísaná v Zozname svetového dedičstva UNESCO (2013).

Aktuálne sympózium úspešne naviazalo na ciele prvého ročníka o previazanie a prepojenie bádateľov a spoločných výskumných tém. Fenomén drevenej karpatskej architektúry sa tak pomaly, ale isto, darí nahliadať v potrebnom medzinárodnom kontexte.

Spracovali: Mgr. Lucia Janečková (Bratislava) – Mgr. Tomáš Kowalski (PÚ SR – Odbor NKP a pamiatkových území)

Odkazy:

Program sympózia 2021: