Cena Pamiatkového úradu SR 2010

17.11.2011Cena Pamiatkového úradu SR

Cena Alžbery Güntherovej-Mayerovej 2010

Pri príležitosti Medzinárodného dňa pamiatok a historických sídiel bola 24. apríla 2010 v Červenom Kláštore po tretíkrát slávnostne udelená cena Pamiatkového úradu SR za celoživotné dielo a mimoriadny prínos v oblasti ochrany pamiatkového fondu Slovenskej republiky – Cena Alžbety Güntherovej-Mayerovej 2010.

Tohtoročnými laureátmi ceny sa stali Ing. arch. Stanislav Dúbravec, CSc., Mgr. Alojz Jursa a František Markuš in memoriam, ktorí stáli pri zrode dnešných krajských pamiatkových úradov v Banskej Bystrici, Bratislave a Prešove pred 50 rokmi. Ceny odovzdala generálna riaditeľka Pamiatkového úradu Slovenskej republiky PhDr. Katarína Kosová.

Na podujatí organizovanom Pamiatkovým úradom SR v Kostole sv. Antona Pustovníka v areáli národnej kultúrnej pamiatky – kartuziánskeho kláštora v Červenom Kláštore sa zúčastnili zástupcovia Sekcie pamiatkového dedičstva Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, riaditelia slovenských kultúrnych inštitúcií, pracovníci Pamiatkového úradu SR a krajských pamiatkových úradov, ale aj širšia odborná a laická verejnosť.

Ing. arch. Stanislav Dúbravec, CSc. sa narodil 4. októbra 1928 v Liptovskej Teplej. Po absolvovaní gymnázia v Ružomberku študoval na Fakulte architektúry Slovenskej vysokej školy technickej, ktorú ukončil v roku 1952. V roku 1973 získal titul kandidáta vied za prácu Záchrana ľudovej architektúry metódou premiestňovania so zameraním na región Liptova. Je nositeľom titulov Zaslúžilý pracovník kultúry a zaslúžilý člen Zväzu slovenských architektov.
Svoju profesionálnu dráhu začínal ako inžinier-urbanista na odbore výstavby Krajského národného výboru v Banskej Bystrici, kde pracoval v rokoch 1952 – 1959. Nasledujúci rok pôsobil v Krajskom múzeu v Banskej Bystrici a od roku 1960 do roku 1977 bol riaditeľom tamojšieho Krajského strediska štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody. V rokoch 1969 – 1988 zastával rovnakú funkciu v banskobystrickom stredisku Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody, ktoré sa v roku 1983 vrátilo k názvu Krajské stredisko štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody a v roku 1984 premenovalo na Krajský ústav štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody Banská Bystrica.
Ako pamiatkar pôsobil v oblasti výskumu a metodiky pamiatkovej starostlivosti, ale aj praktickej ochrany pamiatok na Slovensku. Vypracoval množstvo študijných projektov pre nové kultúrno-spoločenské využitie pamiatkových objektov najmä v Banskej Bystrici. Je autorom štúdie sprístupnenia hradu Šomoška, Koncepcie záchrany ľudovej architektúry na strednom Slovensku, najmä urbanisticko-architektonického riešenia výstavby Múzea liptovskej dediny v Pribyline, ale aj Múzea novohradskej dediny v Haliči. Zdokumentoval viaceré pamiatky ľudovej architektúry pre múzeá v prírode v Martine a Štiavnických Baniach. Ako architekt spolupracoval na výtvarnom riešení obnovených pamiatkových objektov v Kremnici, Svätom Jure, Lučenci, Brezne, Banskej Štiavnici a Trstenej. Významná je aj jeho prednášková, publikačná a expertízna činnosť v odborných komisiách. V rokoch 1970 – 1988 bol členom československého výboru ICOMOS. Je členom Spolku architektov Slovenska.

Mgr. Alojz Jursa - Historik umenia Alojz Jursa sa narodil v Trnave 11. januára 1931. Od roku 1953 pracoval v Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody, neskôr v krajskom stredisku Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody Bratislava, kde pôsobil ako vedúci oddelenia výskumu a pamiatkovej metodiky. 25. apríla 1970 bol vymenovaný za riaditeľa bratislavského strediska pamiatkovej starostlivosti.
V tomto období už patril medzi najskúsenejších pracovníkov v oblasti ochrany pamiatok na Slovensku. Bratislavské Krajské stredisko štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody malo v tom čase problémy s počtom a kvalitou odborných pracovníkov, zásluhou Alojza Jursu ich však prekonalo a dokázalo vyriešiť najaktuálnejšie potreby praktickej ochrany pamiatok a prírody a odborno-metodicky usmerňovať pamiatkovú starostlivosť a ochranu prírody v bývalom Západoslovenskom kraji.
Vo funkcii riaditeľa ostal Alojz Jursa aj po roku 1982, keď došlo k premene strediska na Krajský ústav štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody Bratislava pod priamym riadením Krajského národného výboru. Vo funkcii zotrval až do revolučných premien v systéme ochrany pamiatok na Slovensku, ktoré nastali po roku 1990.
Bol členom sekcie teoretikov výtvarného umenia pri Zväze slovenských výtvarných umelcov, členom komisie pre architektonickú tvorbu pri podniku Dielo, podpredsedom komisie pre posudzovanie výtvarných diel pri Západoslovenskom Krajskom národnom výbore. V roku 1975 dostal čestné uznanie za výstavbu Bratislavy.
Alojz Jursa bol aj publikačne činný. Spočiatku sa venoval problematike mestských pamiatkových rezervácií, z nich najmä Trnave. Počas riadenia Krajského ústavu štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody Bratislava sa zaoberal aj dejinami pamiatkovej starostlivosti a jeho články a štúdie sa uplatnili najmä v špecializovanom zborníku Ochrana pamiatok a prírody v Západoslovenskom kraji.

František Markuš (1929 – 2009) sa narodil v Prešove-Nižnej Šebastovej 16. augusta 1929. Maturoval na Druhom štátnom gymnáziu v Prešove. Po vojenskej službe v Michalovciach, kde sa zoznámil so svojou manželkou Annou, ktorá bola učiteľkou, aj on pôsobil niekoľko rokov ako učiteľ na základnej škole v Hrabkove. S manželkou mali spolu 5 detí.
František Markuš bol ako inšpektor odboru kultúry Krajského národného výboru v Prešove pri zriadení novej inštitúcie – Krajského strediska štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody, 1. júla 1960 sa stal jej prvým riaditeľom. Tým začala éra „prešovských pamiatkarov“, čo bolo dosť výnimočné, lebo napriek tomu, že sa vedenie Východoslovenského kraja presunulo do Košíc, pamiatkari ostali sídliť v Prešove.
František Markuš viedol inštitúciu v rokoch 1960 – 1985. Z aktívneho pracovného života ho vyradila ťažká choroba. Zomrel 7. februára 2000 v Prešove.
Svoj život pamiatkara žil s veľkou znalosťou a entuziazmom. Dokázal vytvoriť priestor zamestnancom na profesijný rast a sebarealizáciu. Keďže súčasťou náplne pamiatkarov v tomto období bola aj investorská činnosť, nemalú pozornosť venoval vytváraniu čo najvhodnejších podmienok pre kvalitné obnovy pamiatok. Za 25 rokov aktívneho pamiatkarského života sa pozitívne podpísal pod všetky významné obnovy. Boli to záchrany pamiatkových území – pamiatkové rezervácie, z ktorých viaceré sú aj vďaka prvej etape záchrany v predchádzajúcich rokoch dnes zaradené do prestížneho Zoznamu svetového dedičstva UNESCO – či už ide o Bardejov a Levoču, solitéry hradov – Spišský, Kežmarský, Ľubovniansky, Šarišský, alebo kláštory v Jasove, Lelese, Prešove-Nižnej Šebastovej či sakrálne pamiatky, akými sú Dóm sv.Alžbety v Košiciach, Bazilika sv. Egídia v Bardejove, Kostol sv. Egídia v Poprade, Katedrála sv. Martina v Spišskej Kapitule a Kostol sv. Jakuba v Levoči. Nesmieme zabudnúť ani na primárnu záchranu súboru drevených kostolíkov na východnom Slovensku a mnoho iných pamiatkových objektov a predmetov. V neposlednom rade spomeniem obnovu areálu kláštora v Červenom Kláštore, ktorý nás dnes hostí vo svojom už opäť dokonalejšom šate.
Najlepšie by o svojej práci vedel povedať laureát sám. On by najlepšie vedel, aké nebezpečné kroky musel urobiť pri záchrane skvostov sakrálneho umenia! Bol majstrom slova, miloval poéziu, hudbu, svoju prácu a bol človekom dobrého srdca – skutočný filantrop a polyhistor.