Posledná košická Rimanka ...

Celoživotná pocta archeologičke Márii Lamiovej-Schmiedlovej   

Pamiatkový úrad SR udelil dňa 26. apríla 2023 v Trnave pri slávnostnej príležitosti Cenu Alžbety Güntherovej-Mayerovej za celoživotný prínos v oblasti kultúrneho dedičstva klasickej archeologičke Dr. Márii Lamiovej-Schmiedlovej. Radi by sme verejným predstavením jej príbehu vzdali úprimnú vďaku za jej požehnaný život i pôsobenie medzi nami. Tešíme sa, že nám je dopriate zdieľať jeho bohatstvo a dobrodružstvo, ktoré by vystačilo na niekoľko hollywoodskych filmov. Chceme sa podeliť aspoň s vybranými obrázkami jej života, aj pomocou živých spomienok a osobného rozhovoru s laureátkou.

„Bohom ďakujem za to, že som mal dobrých dedov, dobrých rodičov, dobrú sestru, dobrých učiteľov, dobrých druhov, príbuzných i priateľov, skoro všetkých dobrých.“Marcus Aurelius (Myšlienky k sebe)

Zrodenie „košickej Popelky“

Narodila sa v starobylej rodine Schmiedlovcov a Fröhlichovcov v Košiciach 5. mája 1935 - v roku nájdenia slávneho Košického zlatého pokladu, ktorý symbolicky akoby predznačil jej bohaté putovania. Roky detstva boli poznačené vojnou i atmosférou Košíc ako multikultúrneho mesta na ďalekom Východe v Československej republike, a o tri roky už v Maďarsku, hoci ani nevykročila z domu. Maďarské i slovenské školy, divadlo, folklórna tanečná skupina, plávanie a dokonca basketbal, v ktorom ako 18-ročná vyhrala s kamarátkami majstrovstvá republiky nad Pražáčkami. Objavné návštevy galérií v gymnaziálnych rokoch i prázdninové návštevy ateliéru známej maliarky Márie Medveckej na Orave ju priviedli jedného dňa k nenáhodnému stretnutiu s historikom umenia, a tiež archeológom Jánom Fabínim, s jeho radami i knihami. A to bol pre ňu zrejme ten prvý silný moment, zrodenie myšlienky - študovať to, čo on. Priťahovala ju nevšednosť archeológie, a mala šťastie na skvelých učiteľov i kolegov. Dr. Ján Pásztor z košického múzea, a či jej náhodne prepašovaná účasť cez Ladislava Bánesza na konferencii československých archeológov doma, i prvá neuskutočnená exkurzia na slovansko-avarskom pohrebisku v Barci pri Košiciach, ktorá sa jej neskôr ako lokalita stala v dobrom osudovou, a v rôznych etapách života sa s ňou spájajú jej výskumy, ľudské i odborné stretnutia, blízke vzťahy a križovatky dejín kultúrnych i osobných.

A tak v Bratislave na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského absolvovala s nadšením klasickú archeológiu a zvučné mená veľkých osobností ako Štefan Janšák, akademik Ján Dekan, Bohuslav Chropovský, či prof. Varsík, prof. Bohuslav Novotný, Dr. Ľudmila Kraskovská, Doc. Točík, prof. Okál, doc. Pelikán, prof. Filip i Prof. Piffl a ďalší sa ako jej učitelia i blízki zapísali navždy aj do jej rukopisu poctivej archeologičky „klasickej školy“, slovenskej vedkyne a neskôr aj láskavej učiteľky mladších generácií. Obdivuhodne a s nesmiernym nadšením odovzdáva svoje poznanie celé desaťročia všetkým generáciám a stavom, počnúc škôlkarmi a malými školákmi, až po univerzity tretieho veku. Ukazuje nám, aký nesmierny význam stále má osobné nadšené inšpirovanie iných ľudských bytostí, počínajúce naozaj už v múdrom útlom veku. Na pamiatkovom fóre je krásne spomenúť aj jej stretnutie s pamiatkarskou legendou, prof. Pifflom, ktorý sa ju pri dejinách architektúry snažil naučiť aj kresliť, v čom vraj veľmi nevynikala. V tom čase pracoval na rekonštrukcii Bratislavského hradu, kde mali študenti záverečnú skúšku, a usadiac ich v drevenej búdke - pracovni, vzal indexy a  každému zapísal jednotku so slovami - „či som Vás niečo naučil, to ukáže život“. A ukázalo sa - všetci spolužiaci  ostali pri archeológii. Spomeňme tiež jej letné výskumné praxe, napr. opäť v Barci, kde si práve vyslúžila prezývku „košická Popelka“, keď niekoľko dní vyberala praveké zuhoľnatené obilné zrnká z veľkej zásobnej jamy, naplniac nimi tri 5-litrové fľaše, čo bol jeden z najväčších nálezov svojho druhu v Československu. Na výskume v Terni – Lysej zas stretla inú archeologickú legendu Slovenska, ktorá silno ovplyvnila jej príbeh – asketického disidenta prof. Vojtecha Budinského-Kričku. Plánovala sa venovať dunajskému Limes-u, ale život jej priniesol iné témy, aj keď jej boli ešte v 50-tych rokoch napokon dopriate významné výskumy v Šarovciach, v rímskej osade v Milanovciach či v rímskom kasteli v Iži - Leányvári.

Nemožno nespomenúť jej celoživotné priateľstvo aj s ďalšou legendou slovenskej archeológie - s Táňou Štefanovičovou, s ktorou, samozrejme popri archeológii, hrávali spolu - ako inak – basketbal, či na údajne falošné abonentky chodievali na koncerty do filharmónie. Jej spolužiaci a súpútnici ako Zoja Benkovská – Pivovarová, Darina Bialeková, Marie Steklá, Eva Čujanová – Jílková, Igor Keller, Stano Šiška, Adrián Vallášek a Jozef Vladár by isto vedeli rozprávať mnohé príbehy z dejín odboru, ktoré tak spolu tvorili. Aj zakladateľ slovenskej archeológie Prof. Jan Eisner ako podporovateľ študentov zo Slovenska mladej budúcej archeologičke Márii pomáhal pri diplomovke, a ona si dodnes veľmi váži jeho vplyv, ktorý zanechal, i jeho list, kde jej k promócii zaprial životné šťastie.

Dobrodružstvá archeológie na Východe

Archeológia sa stala pre ňu celoživotnou prácou i záľubou zároveň – jej šťastím. Po skončení štúdií sa vrátila krátko cez Nitru navždy do Košíc, a nastúpila tu do svojho nového – pre ňu prvého a kľúčového – pracoviska, a to až do nedávnych čias – do Archeologického ústavu SAV s pracoviskom v Košiciach, do kolektívu s blízkym prof. Vojtechom Budinským-Kričkom a ďalšími skvelými kolegyňami a kolegami. Už ako mladá archeologička nás reprezentovala v Prahe na svetovom kongrese archeológie v roku 1966. A medzitým stíhala založiť aj svoju rodinu, v ktorej nachádza dodnes skvelé rozvetvené zázemie i pochopenie, a kde jej dve deti s ňou zažívali neuveriteľné prázdniny na letných výskumoch.

Spomeňme aspoň tie kľúčové, ktoré sa zapísali do dejín archeológie východného Slovenska: lokality v Barci, Šebastovciach, Seni, Kechneci, Péderi, eneolitické mohyly a osídlenie v obci Zemplín, väčšie výskumy pri výstavbách Východoslovenských železiarní, ropovodu Družba, i kultivácii Východoslovenskej nížiny, a tiež lokality z doby rímskej, záchranné výskumy, pohrebisko z doby bronzovej v Zádielskych Dvorníkoch - Včelároch, rozsiahle sídlisko s početnými obydliami, hrnčiarskou a železiarskou dielňou v Ostrovanoch, známych svojimi kniežacími hrobmi, a mnohé iné. Vďaka unikátnym fotografiám ju máme „v pamäti“ na služobnej motorke Jave 250 či z rozprávaní aj na služobnom terénnom obojživelnom džípe ešte z čias 2. svetovej vojny, ktorými aj s Dr. Zlaticou Čilinskou ako mladé „brázdili“ lokality a výskumy. Je známy zážitok, keď sa raz tento džíp – „čln na kolesách“ pokazil uprostred Košíc a dve spomínané mladé archeologičky s pobavením vzbudili všeobecný rozruch mestskej verejnosti, keď z neho v úzkych sukniach vystupovali ako z tanku.

Jej vystúpenie na poli kultúrneho dedičstva, vedy a archeológie bolo rovnako obdivuhodné. Svoj profesijný život spojila predovšetkým s dôležitým výskumom doby rímskej a doby sťahovania národov, s témami osídlenia, etnickej príslušnosti, kontaktov s rímskymi provinciami, a najmä s keramikou a železiarskou výrobou. Jednou z jej prvých veľkých prác, čerpajúcich z diplomovky, s nadčasovými výsledkami dodnes, je štúdia o sponách z doby rímskej na Slovensku. Napokon autorka získala i vznešenú prezývku – „posledná košická Rimanka.“   Prácami v odbore často položila základy pre bádanie v danej oblasti. Od roku 1974 rozprávkových 7 rokov stála na čele Výskumného pracovného strediska AÚ SAV v  Košiciach, kde sa aj vďaka jej pôsobeniu pracovisko personálne i výskumami rozrástlo. Veľkým jej darom pre spoločnosť bola už spomenutá neúnavná popularizácia archeológie, ako súčasti nášho kultúrneho dedičstva, i priam priekopnícke kooperovanie s médiami, ale aj budovanie kolegiálnych odborných vzťahov s početnými múzeami, s pamiatkarmi, a s ďalšími inštitúciami, ale aj s obcami či so zahraničím. Stala sa o. i. čestnou občiankou obce Zemplín, (odkiaľ pochádza známy nález staromaďarského kniežacieho hrobu, pripisovaného s diskusiami vodcovi Álmošovi), kde v prvej polovici 70-tych rokov realizovala rozsiahly výskum, z nálezov pomohla zriadiť miestne múzeum, a v roku 1993 vydala obľúbenú monografiu „Zemplín – obec s bohatou minulosťou“. A medzi Duklou a Zemplínom sa odohrávala aj najvzrušujúcejšia akcia experimentálnej archeológie u nás, ktorej bola pani Mária za slovenskú stranu súčasťou, keď po riekach východného Slovenska v roku 1985 prechádzala s drevenou vikingskou loďou, „ťahanou skupinou mužov v trenírkach“, pod vedením prof. E. Nyléna v rámci švédskej experimentálnej expedície expertov na trase Švédsko – Istanbul.

Usmiatym slovom a písmom ...

V jej vedecko-výskumnej i odborno-popularizačnej publikačnej činnosti s takmer 300 položkami v domácej i zahraničnej tlači spomenieme aspoň zásadnú kolektívnu prácu zo 60-tych rokov – vôbec s prvým prehľadom najstarších dejín - s názvom „Pravek východného Slovenska“. Tiež radi vyzdvihneme aj jej populárnu knihu „Keramika dvoch tisícročí“ (1982). Z pamiatkarského pohľadu zas svojimi bádateľskými príspevkami „urobila raz a navždy konečne jasno“ napr. aj v poznávaní dvoch národných kultúrnych pamiatok – „záhadného“ hradu na Hradovej nad Košicami a hradu Sokoľ, ktoré si odborníci dovtedy mylne zamieňali. Stala sa tiež zakladateľkou vedeckého zborníka „Východoslovenský pravek“ (od roku 1970), a od roku 1991 aj organizátorkou výročných stretnutí východoslovenských archeológov, a to s cieľom dať možnosť archeológom, pôsobiacim v menších múzeách a iných inštitúciách, vzájomne sa poznať a informovať o nových výskumoch a literatúre. Opäť nám tak jej život ukazuje príklad, aké potrebné a prirodzené je zdieľať objavy, poznania a skúsenosti (nielen) medzi odborníkmi, spolupracovať, komunikovať. Ako jedna z mála slovenských archeológov a archeologičiek sa venuje dodnes aj dejinám bádania osobností z tohto odboru, čím pre nás i budúce generácie zachováva ich odkazy, a učí nás hlavne takto vážiť si staršie generácie našich predchodcov. Spolu s Dr. Miroššayovou ešte na začiatku 90-tych rokov pripravili a vydali „Archeologickú topografiu Košíc“. Je doteraz podstatným prameňom pre poznanie prehistorického a historického osídlenia mesta s priľahlými okresmi, a čo je rovnako dôležité – aj pre stanovenie podmienok ochrany pamiatkového fondu a archeologických nálezísk. Žiaľ, s nástupom detektorizmu sa u nás utlmili vydávania podobných prameňov. Stala sa autorkou viacerých múzejných výstav a expozícií, medzi nimi bola ako spoluautorská asi najznámejšia v košickom Východoslovenskom múzeu, nazvaná „Ľud tvorca trvalých hodnôt“ z roku 1980, či trebišovská expozícia pravekého poľnohospodárstva. Jej výstavu v Sárospataku (v Maďarsku) o praveku Zemplína navštívilo v roku 1997 za pár mesiacov rekordných viac ako 100 000 ľudí. Je známe, že svoj život zasvätila tiež popularizačnej činnosti cez početné prednášky v školách, ale i v obciach a mestách, a robila to skvelo – už pri prvom verejnom vystúpení pre pacientov Bardejovských kúpeľov (v roku 1959) nasledovala po archeologickej prednáške tanečná zábava.

Jej vzácnym darom je aj hlboko ľudský, osobný, láskavý a veľmi povzbudivý prístup ku kolegom, a osobitne k mladšej generácii, ktorá ju vníma ako svoju patrónku či starostlivú mamu v odbore - a niekedy aj v osobnom živote. Ako to vyjadril jeden z mladších kolegov „... jej úsmev je súčasťou všetkých stretnutí s ňou. Ten úsmev je ako magnet. Je v ňom niečo dievčensky šibalské a zároveň veľmi milé a dobrotivé. Pri takom človeku sa jednoducho chcete pristaviť a prehodiť aspoň pár slov. Sila príbehov Vás vťahuje do hĺbky“. Vieme, že s týmto úsmevom a optimizmom dodnes sleduje všetko odborné dianie, a v jednom rozhovore zhrnula akoby svoj odkaz slovami - „....že tak dnes, ako aj kedysi, sú medzi mladými takí, čo majú úprimný záujem o archeológiu. Tí, snáď už obohatení o nové poznatky a pracovné metódy, budú pokračovať v našej práci, a aj našich predchodcov, a isto dosiahnu pozoruhodné výsledky.“

Epilóg (od cisára na Hrone)

V závere chceme zhrnúť dôvod celoživotného ocenenia Dr. Márie Lamiovej-Schmiedlovej pamiatkarmi: vďaka jej výskumom, celoživotnému pôsobeniu, prácam i spoluprácam cez všetky skúmané i prezentované archeologické lokality a starobylé kultúry sa jej úspešne darilo pre širokú odbornú a laickú, domácu i medzinárodnú verejnosť neustále upozorňovať na autentický fenomén nášho kultúrneho dedičstva v európskom význame, i v regionálnej pestrosti. Podarilo sa jej dlhodobo budovať celospoločenskú pozornosť i poznanie tohto dedičstva, aj s jeho medzinárodným zviditeľňovaním, aj vďaka kontaktom v Nemecku, Maďarsku, Poľsku, Česku, aj inde vo svete. Budovanie slovensko-maďarských spoluprác a dobrých vzťahov patrilo k tej časti jej aktivít, kde sme dlhé roky spolupracovali. Spoločné slovensko-maďarské pamiatkarsko-archeologické konferencie pri príležitosti jubileí pamiatkarských legiend Imricha Henszlmanna či Viktora Myskovszkého patria medzi nezabudnuteľné. Prispela svojimi príspevkami aj k programom Letnej pamiatkarskej univerzity v Jágri (Eger) v Maďarsku, a poskytovala nám cenné rady a skúsenosti pri všetkých našich výskumoch v zemplínskom regióne. Celé roky s nami spolupracovala aj v rámci odbornej rady Krajského pamiatkového úradu Košice. Touto „medzirezortnou“ spoluprácou stierala rozpory a vytvárala profesijné dobré vzťahy celých generácií východoslovenských archeológov a pamiatkarov so spoločným cieľom: zachovať a prezentovať naše kultúrne dedičstvo. Aj preto Pamiatkový úrad SR verejne ocenil jej bohatý životný príbeh s jeho odborným prínosom pre ochranu pamiatkového fondu. Je pre nás mnohých inšpirujúci a podnecujúci k nasledovaniu: k pokračovaniu ňou začatej línie aj do budúcnosti. Mária Lamiová-Schmiedlová je medzi nami ako prvá ocenená Košičanka. Veľmi sa z toho tešíme!

Dovoľte, prosím, ukončiť rozprávanie s prianím zdravia a Božieho požehnania laureátke – klasickej archeologičke slovami jej obľúbeného rímskeho klasika – rímskeho cisára a filozofa Marka Aurélia. On si na brehoch rieky Hron, niekde na polceste medzi Trnavou a Košicami, múdro poznamenal:

„... A napokon som bohom vďačný za to, že keď som zatúžil po filozofii, nepadol som na úroveň nejakého sofistu a nemárnil čas lúštením hádaniek a sylogizmov, či hĺbaním o hvezdárskych záhadách. Lebo všetky tieto veci vyžadujú pomoc bohov a priazeň osudu.“

.....a my dodáme už len: Omnia ad maiorem Dei Gloriam – Všetko na väčšiu Božiu slávu !

Autor: Juraj Gembický, KPÚ Košice
Foto: archív rod. Lamiovej; archív KPÚ Košice a AÚ SAV Košice (A. Marková); Iveta Vaculová - Komendová