Blanka Kovačovičová - Puškárová

prom. hist., CSc. (*1926 - †1999)

Blanka Kovačovičová-Puškárová patrí k zakladajúcim osobnostiam moderných dejín ochrany pamiatok na Slovensku. Naše kultúrne dedičstvo ju naplňovalo nielen pracovne, ale bolo zmyslom celého jej života.

Narodila sa v Bratislave 10. 7. 1926. Po maturite na gymnáziu pracovala v rokoch 1942 – 1949 ako úradníčka najprv v súkromnej spoločnosti Dr. Beznák a spol., neskôr v úrade hlavného mešťanostu, resp. v Ústrednom národnom výbore v Bratislave. Náklonnosť ku kultúre a umeniu bola dôvodom jej rozhodnutia študovať odbor dejiny umenia a národopis na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity (neskôr Univerzity Komenského). Už po roku štúdia sa na polovičný úväzok zamestnala na Povereníctve školstva, vied a umení – odbore umenia, múzeí a pamiatok. Jej orientáciu ovplyvnili významné osobnosti dejín umenia a pamiatkarstva na Slovensku A. Güntherová-Mayerová, V. Wagner a V. Mencl,. Po zriadení Pamiatkového ústavu, resp. Slovenského pamiatkového ústavu pracovala v novej inštitúcii od 1. 5. 1951 do 1. 8. 1953 na polovičný úväzok, no po skončení štúdia (1953) už na plný úväzok ako referentka pre výskum stavebných pamiatok. V roku 1951 sa vo výskumnej skupine vedenej V. Menclom zúčastnila výskumu drevenej ľudovej architektúry na strednom, severnom a východnom Slovensku. Dreveným kostolom zostala verná aj v ďalších rokoch.

Jej hlavnou špecializáciou boli pamiatkové výskumy zamerané najmä na sakrálnu ranostredovekú (veľkomoravskú a románsku) architektúru, drevené kostoly a zvonice. Podieľala sa na výbere objektov pre nové expozície Šarišského múzea v Bardejovských kúpeľoch a Ukrajinského múzea v Krásnom Brode. Spolupracovala pri budovaní skanzenu SNM v Martine, skúmala ľudovú architektúru v Žilinskom kraji a v okolí Košíc.

V 60. rokoch sa už naplno zamerala na sakrálnu architektúru. Tejto téme sa venovala aj vo svojej dizertačnej práci Románska architektúra na Slovensku a jej pamiatková ochrana, ktorú r. 1969 obhájila v Ústave teórie a dejín umenia SAV. Ako významná odborníčka bola členkou autorského kolektívu, ktorý v rokoch 1967 – 1969 vydal Súpis pamiatok na Slovensku I. – III. a za ktorý jej autori získali v roku 1970 Cenu Dušana Jurkoviča.

Bádateľskej práci v oblasti sakrálnej architektúry by sa bola rada venovala aj na pôde SAV, kde r. 1972 vyhrala konkurz na miesto vedeckého pracovníka pre dejiny stredovekej architektúry, no vedenie SÚPSOP jej neumožnilo odísť. Zostala pracovať v pamiatkovom ústave a podieľala sa na výskumoch Mestskej pamiatkovej rezervácie Bratislava, Dómu sv. Alžbety v Košiciach, kostola a kláštora v Hronskom Beňadiku, mestského hradu s areálom v Kremnici, kaštieľa s areálom v Strážkach a ďalších mestských pamiatkových rezervácií na východnom Slovensku, za čo získala viaceré ocenenia.

Okrem výskumov sa podieľala aj na projektovej dokumentácii k vyhláseniu objektov za kultúrne pamiatky a na vypracovaní zásad a programov pamiatkových úprav. V rámci spolupráce s Umelecko-reštaurátorskou komisiou pri SFVU vykonala umeleckohistorické analýzy objektov v Hlohovci, Trnave a Bratislave. Pracovala vo vedeckej a metodickej komisii pamiatkového ústavu a pre štvrtý diel Súpisu pamiatok na Slovensku (1978) spracovala časť o románskych, barokových a klasicistických pamiatkach. V roku 1981 jej udelili štátne vyznamenanie Vzorný pracovník v kultúre.

V roku 1984 odišla do dôchodku, no naďalej intenzívne spolupracovala so svojím pracoviskom – vypracovala metodiku a harmonogram revízie Súpisu pamiatok na Slovensku podľa územných celkov, podieľala sa na príprave výkladového terminologického slovníka pamiatkovej starostlivosti a vypracovaní syláb pre ďalšie vzdelávanie pamiatkarov. Koncom 80. rokov tiež spolupracovala s Archeologickým ústavom SAV na výskume horného kostola a Pribinovej kaplnky v Nitre a na výskume nástenných malieb v Lesnom. Zároveň prednášala dejiny pamiatkovej starostlivosti a viedla praktický seminár o výskume a obnove kultúrnych pamiatok na Fakulte architektúry SVŠT.

Väčšina jej výskumných prác sa odrazila aj na bohatej publikačnej činnosti. Napísala viac ako 70 odborných štúdií a článkov, vydala 10 publikácií (často v spoluautorstve so svojím manželom Ing, arch. Imrichom Puškárom), z ktorých zaujmú najmä monografie venované mestským pamiatkovým rezerváciám (Bratislava, Bardejov, Kežmarok, Spišská Sobota, Spišská Kapitula) a dielo o drevených kostoloch východného obradu, ktoré vyšlo v ukrajinskom jazyku.

Svojím životom a prácou odkázala súčasným i budúcim generáciám pamiatkarov, že ochrana pamiatok si vyžaduje srdce a dušu človeka, nie je len prácou, ale najmä plnohodnotným poslaním.