Vyhlásenie zamestnancov Pamiatkového úradu Slovenskej republiky k znižovaniu počtu pracovných miest a ďalším avizovaným plánovaným krokom Ministerstva kultúry Slovenskej republiky
Pamiatkový zákon, ktorý platí už 22 rokov (s viacerými novelizáciami), nadviazal na pomaly sa upevňujúce povedomie o kultúrnych pamiatkach a národnom dedičstve, ktoré sa buduje v tejto krajine po veľmi malých krokoch už 80 rokov. V roku 2002 sa pamiatkari pretransformovali na Pamiatkový úrad SR a za týchto okolností sa mohla účinnejšie rozvinúť inštitucionalizovaná pamiatková ochrana s reálnejším dosahom na osud pamiatok, ktoré boli v časových horizontoch – najmä povojnového obdobia – predmetom barbarského ničenia, po roku 1989 zase predmetom špekulácií v neprehľadnej privatizácii štátneho a obecného majetku.
Pamiatkový úrad SR ako správny orgán a odborné centrum pamiatkovej ochrany definoval ochranu kultúrnych pamiatok za 22 rokov v aktívnom zmysle a jeho jednotlivé zložky – centrum pamiatkového úradu a krajské pamiatkové úrady – spolupracovali, aby ochránili kultúrne dedičstvo štátu, ktoré patrí nielen všetkým občanom Slovenskej republiky, ale je zároveň súčasťou svetového kultúrneho dedičstva, za ktoré zodpovedáme ako spoločnosť.
Nedeliteľnou súčasťou Pamiatkového úradu sú špecializované odborné pracoviská, pretože okrem náročnej práce na ochrane pamiatok je nevyhnutne potrebná odborná informačná báza, z ktorej vychádza systematizované poznanie o našich kultúrnych hodnotách.
Za ostatných 22 rokov neveľký počet zamestnancov pamiatkového úradu každoročne predkladal odpočet svojej práce, a priamo v teréne chránil s osobným nasadením naše kultúrne dedičstvo – pamiatkový fond Slovenskej republiky (prevažne vyhlásený už v 60. a 70. rokoch 20. storočia) – okolo 10 000 nehnuteľných pamiatok, viac ako 15 000 hnuteľných pamiatok (pričom jednotlivých pamiatkových objektov je oveľa viac). Za tento čas ochraňoval 28 pamiatkových rezervácií, 82 pamiatkových zón a stovky archeologických nálezísk. Pamiatkový úrad bezodplatne odborne pomáhal vlastníkom kultúrnych pamiatok, samosprávam, cirkvám všetkých vierovyznaní, poskytoval odborný servis, aký nevyhnutne potrebujú a svojou činnosťou podnietil aj budovanie základne s historickou tradíciou úzko súvisiacich profesií špecialistov: architektov, inžinierov, projektantov. Aktívne podporoval návrat remeselníkov (štukatérov, tesárov, stolárov), dával impulzy k vzniku dosiaľ (na Slovensku) takmer neexistujúcich profesií či špecializovaných pamiatkových výskumníkov.
Poddimenzovaný počet pamiatkarov vykonávalo okrem tejto činnosti ďalšie špecializované činnosti – publikačnú, edukačnú, propagačnú, či informačnú. S osobným nasadením a vierou v spoločenskú dôležitosť svojej práce budovali povedomie o pamiatkových hodnotách nášho pamiatkového fondu, ktorý bol dlhé desaťročia na samom okraji záujmu.
Prirodzenou snahou štátu, ktorý je povinný chrániť kultúrne hodnoty tak, ako to je zakotvené v základnom zákone štátu – v Ústave SR – má byť silnou motiváciou podporovať odborníkov, špecialistov – pamiatkarov a nadväzujúce profesie, nie redukovať už i tak poddimenzovaný počet zamestnancov. Štát by mal mať snahu chrániť architektonické, stavebné a hnuteľné kultúrne pamiatky a ich spektrum dopĺňať a nie redukovať. Často len fakt, že ide o kultúrnu pamiatku, je jedinou zábranou pred definitívnym zničením a zánikom, jedinou zábranou pred komerčne formulovanými záujmami jednotlivcov alebo skupín. Z personálneho hľadiska je Slovenská republika v ochrane pamiatkového fondu v obrovskom nepomere a zaostávaní za susednou Českou republikou, rovnako ako aj v kultúrnom povedomí o národnej identite, ktorú pamiatky vytvárajú a definujú (pre porovnanie: Národní památkový ústav ČR eviduje skoro cca 80 000 hnuteľných a nehnuteľných kultúrnych pamiatok, 600 pamiatkových rezervácií a pamiatkových zón).
Dobrá pamiatková ochrana kultúrnych pamiatok, pamiatkových území, ako aj kultúrnej krajiny, prináša dlhodobé benefity v podobe trvalo udržateľného rozvoja obcí, miest, vidieka, rozvoja turizmu a kultúrneho priemyslu. Kultúrne dedičstvo nie sú len vybrané počty hradov či výberových pamiatok, ale je to životný priestor, ktorý formuje prirodzené kultúrne prostredie a sebavedomie jej obyvateľov, pretože sme krajinou s bohatou históriou. Chceme v súlade s hospodárskymi záujmami tohto štátu zachovať tieto hmatateľné doklady kultúrnej pamäte národa aj pre ďalšie generácie v ich bohatosti, rôznorodosti a pôvodnosti. Pamiatky nemajú svojich advokátov, nevedia sa brániť samé pred barbarským ničením, z nich môže pri ľahostajnom alebo výlučnom (výberovom) prístupe už len ubúdať.
Naša pamiatková prax ukázala za 22 rokov existencie pamiatkového úradu posun v nazeraní na pamiatky, a síce, že väčšinová spoločenská atmosféra je už dnes naklonená inštitucionalizovanej ochrane pamiatok, a je kritická voči jej nedostatočnému vykonávaniu, (ktoré nie je možné zodpovedne zabezpečiť pri redukovanom počte pracovníkov). Výsledky práce zatiaľ neveľkej skupiny pracovníkov – odborníkov sú však už v našich mestách a vidieku, či v krajine viditeľné a pomenovateľné.
Žiadame na základe vyššie uvedeného o možnosť kontinuálneho rozvoja osvedčenej štruktúry Pamiatkového úradu SR, sme proti redukcii počtu jej zamestnancov v centre, i v krajských pamiatkových úradoch, sme proti deštrukcii štruktúry Pamiatkového úradu SR. Chceme pokračovať v systematickej práci na ochrane pamiatkového fondu, ktorý patrí občanom tohto štátu, ale to sa nedá bez personálneho, materiálneho posilnenia či potrebného finančného zabezpečenia zamestnancov. Žiadame zachovanie pamiatkového fondu a jeho garanta: pamiatkového úradu. Chceme v tejto práci pokračovať slobodne a dôstojne, s podporou štátu, ktorý svoj záujem chrániť kultúrne dedičstvo opakovane a dlhodobo deklaruje v rámci medzinárodných konvencií a dohôd.
Zamestnanci Pamiatkového úradu Slovenskej republiky