V roku 2025 si pripomíname 120. výročie narodenia Václava Mencla
V roku 2025 si pripomíname 120. výročie narodenia Václava Mencla
Kalendár v ochrane pamiatok 16. januára ohlasuje deň narodenia Václava Mencla (Plzeň, 1905). Pri príležitosti stodvadsiateho výročia by sme si radi pripomenuli tohto pamiatkara a historika architektúry a jeho vzťah k pamiatkam na Slovensku.
Začiatok Menclovej cesty sa aspoň nakrátko prekryl so životom Aloisa Riegla (1858 – 1905). V poslednej etape pôsobenia identifikoval zásadné významy pamiatok a sformuloval zmysel ich ochrany. Rieglovský odkaz rozvíjal Max Dvořák (1874 – 1921), pričinil sa o ukotvenie odboru v sústave štátnej moci a pozdvihnutie medzi verejné záujmy modernej spoločnosti. A v tomto zmysle plzenský purkmistr – starosta JUDr. Václav Peták „slušně žádal za zaslání výtisku instrukcí pro c. k. konzervátory, vydaných sl. ústřední komissí pro zachování uměleckých a historických památek ve Vídni. Instrukce potřebujeme pro úřední potřebu“ (9. 2. 1906). Záujem možno podnietilo stavebné oddelenie magistrátu, kde už dlhšie pracoval výpomocný inžinier, neskôr riaditeľ Václav Mencl (1874 – 1967). Pracovná agenda, azda prinášaná i domov, mohla vplývať na budúce profilovanie malého syna.
Náš Václav dodržal rodinnú tradíciu, ktorú založil ešte jeho rovnomenný starý otec <s>Václav</s> (1843 – 1931), a síce, že vždy najstarší potomok mal nadobudnúť technické vzdelanie a pôsobiť v tomto odbore. Maturita z českej reálky (1923) mu otvorila bránu na vysokú školu architektúry a pozemného staviteľstva pri Českom vysokom učení technickom v Prahe. Vedúci profesor Antonín Engel (1879 – 1958) učil o problémoch budovania miest, ktorými sa dávnejšie zaoberal ako úradník magistrátu, samostatný architekt a aktuálny člen štátnej regulačnej komisie pre Veľkú Prahu. Niekdajší člen mestskej komisie na súpis pamiatok, architekt Rudolf Kříženecký (1861 – 1939), zase prednášal starovekú architektoniku. Samotné dejiny umenia budúcim architektom sprostredkúval Josef Cibulka (1886 – 1968). Mencl i jeho konškolák Jan Sokol (1904 – 1987) ale vyhľadávali aj hodiny na Karlovej univerzite, ktoré viedol Vojtěch Birnbaum (1877 – 1934). Zaiste ako aktuálny predseda Klubu Za starú Prahu v roku 1923/24 voviedol žiakov do blízkosti tohto združenia a neformálneho koordinátora ochrany pamiatok. Mencl mohol byť účastný dopytu, prerokovaného v Domácej rade 17. 10. 1923: bližšie nemenovaní „akademikové plzeňští účastnili by se rádi klubových vycházek“. Záujemcov uvítali a rozhodli o znížení poplatku ako pre riadnych členov. Tento status dosiahol Mencl napokon rozhodnutím Domácej rady zo 7. 5. 1924, keď akceptovala odporúčanie skôr prijatého člena Jana Sokola.
Zrejme v klubovom prostredí získal Mencl kontakt s dominantnou osobnosťou českej ochrany pamiatok – odborovým prednostom na ministerstve školstva a národnej osvety – Zdeňkom Wirthom (1878 – 1961), ktorý akceptoval kandidáta architektúry snáď ako najmladšieho člena v užšom okruhu svojich favoritov a stúpencov. Dvadsaťročný poslucháč – 1. štátnu skúšku absolvoval 1. 7. 1925 – bol pričinením Wirtha počas nasledujúcich prázdnin pridelený na výskumnú cestu za drevenými kostolmi (cerkvami) Karpát na východnom Slovensku a v Podkarpatskej Rusi, ktorú viedol docent ukrajinskej exilovej univerzity Vladimir Zaloziecki (1896 – 1959). Študent zameriaval pôdorysy, kreslil stavebné detaily a samostatne ich zaradil do výslednej monografie (1926). Takto sa plzenský rodák dostal prvýkrát na Slovensko a jeho vtedajšia rôznorodosť a odlišnosť voči poznanému svetu Čiech znamenala jednoducho „zážitok podobný zázraku“.
Alma mater poskytla Menclovi prvé honorované miesto, keď bol od 1. 7. 1927 do 31. 7. 1928 zaradený v ústave stredovekej architektoniky ako výpomocný asistent. Dovolenka s kolegami v roku 1927 viedla na stredné Slovensko. Druhá štátna skúška a inžiniersky titul (1928) zadosťučinili rodinnej tradícii. Potom sa nevyhol odvodu k brannej moci: hoci sekčný šéf Wirth loboval za vojenskú službu v Prahe, povolávací rozkaz určil bratislavskú delostreleckú posádku a letecký pluk v Piešťanoch. Napriek diaľke poskytoval mladý architekt Wirthovi konzultácie k stavebným problémom českých pamiatok (napr. rekonštrukcia starej radnice v Nymburku); prípady však odchádzal vybavovať priamo na miesta v zastúpení štátneho pamiatkového úradu.
Absencia kvalifikovaného technika (architekta) sužovala najmä Štátny referát na ochranu pamiatok na Slovensku. Jeho vedúci referent Jan Hofman (1883 – 1945) ešte začiatkom 20. rokov žiadal o výpomoc zamestnancov štátnej stavebnej správy v referáte verejných prác (napr. Josef Marek), po osamostatnení však mohli byť angažovaní len príležitostným spôsobom. Študentská prax sa využívala iba mimo vyučovania (František Faulhammer – Zvolenský zámok, Čičmany; Oldřich Stefan). Agilnosť Menclovi otvárala životnú perspektívu, i keď v prostredí vzdialenom a odlišnom voči rodným Čechám. Jeho „pravidelné technické práce“, ktoré za mesačnú paušálnu odmenu v štátnom pamiatkovom referáte povolilo ministerstvo od 1. 11. 1929, ho napokon priviedli do správnej osvetovej služby od 1. 4. 1930 ako čakateľa s úradným titulom „koncipient“. Na pracovisku stretol služobne a generačne staršieho kolegu Vladimíra Wagnera (1900 – 1955), s ktorým tvorili slovenskú ochranu pamiatok nasledujúcej dekády. Zakrátko, 6. 4. 1930, si Mencl vzal za manželku Dobroslavu Vavrouškovú (1904 – 1978), poslucháčku architektúry na brnianskej technike.
Slovensko našli ako krajinu druhého domova s architektonickým dedičstvom, ktorému dovtedy chýbal sústavnejší výskum a zhodnotenie. Menclova každodenná úradná práca spočívala vo vybavovaní požiadaviek vlastníkov nielen stavebných pamiatok, podávaní návrhov na udelenie štátnej a krajinskej subvencie, predovšetkým ale vyžadovala cesty na úradné komisie a kolaudácie obnov (titul „komisár“ dosiahol v roku 1933). Spravidla počas letných dovoleniek sa venoval prieskumu stredovekej architektúry s úradným cieľom zostaviť jej kataster a súpis (Spiš, 1932). Zúčastňoval sa dôležitých výskumov tohto obdobia, najmä na Nitrianskom hrade (1933) a Devíne (1935). Aktuálne príspevky v časopisoch a verejné prednášky svedčia o jeho záujme o pamiatky na Slovensku. S pamiatkami mladších období, kresliarskymi prácami a miestami aj projektovými návrhmi, vypomáhala Dobroslava Menclová. Ich spoločným výsledkom je monografia Bratislava: Stavební obraz města a hradu (1936) a podiel na príprave rozsiahlej výstavy Staré umění na Slovensku: odkaz země a lidu (1937). Ani nasledujúce desaťročia neznížili základný význam korpusu Stredoveká architektúra na Slovensku: Od najstarších čias do konca doby románskej (1937) a urbanistických rozborov Středověká města na Slovensku (1938). Túto prácu obhájil na pražskej ČVUT pre doktorát technických vied (Dr. tech.), stredoveká architektúra bola zase podkladom habilitácie za súkromného docenta (venia docendi) v odbore dejín výtvarného umenia; na jej udelení sa uzniesol profesorský zbor Filozofickej fakulty v Bratislave 13. 6. 1938 – zamietajúc rovnakú žiadosť Vladimíra Wagnera.
Nástup akademickej dráhy však skomplikovali politické okolnosti: v septembri 1938 rukoval v rámci vojenskej mobilizácie, pomery na Slovensku zmenilo októbrové vyhlásenie autonómie a nezanedbateľný vplyv zanechala Viedenská arbitráž s odstúpením častí slovenského územia v prospech Maďarska, vrátane významných pamiatok Menclovho záujmu (napr. Diakovce, Bíňa, Varšany – Kalinčiakovo). Dohoda autonómnej slovenskej vlády a ústrednej pražskej vlády z 12. 12. 1938 o prevzatí štátnych zamestnancov českej národnosti sa nedotkla personálu v pamiatkovom referáte, kde ich zastihlo vyhlásenie samostatnosti Slovenského štátu. Dekrét o prepustení Mencla z jeho služieb vydalo ministerstvo školstva k 30. 4. 1939, keď už predtým vláda zrušila štátny pamiatkový referát a všetku agendu i zamestnancov presunula na ministerstvo. Situáciu životnej neistoty prehĺbila nedostupnosť peňažných prostriedkov, uložených v Pražskej sporiteľni. Menclovci uvažovali o Brne alebo Prahe ako o miestach, kde mohli nájsť rodinné zázemie a pracovné uplatnenie. V zmysle slovenského dekrétu požiadal pražské ministerstvo o prevzatie do služby a určenie pôsobiska, rovnako tamojšiu fakultu žiadal o prenesenie bratislavskej docentúry, ktoré profesorský zbor odporúčal schváliť 15. 6. 1939.
Trvalým odchodom do Prahy začala nová etapa Menclovho života. Novembrové zatvorenie českých vysokých škôl však zmarilo jeho univerzitné pôsobenie a ocitol sa ako „politicky podezřelý v německé vyšetřovací vazbě v pankrácké věznici několik měsíců na přelomu let 1939 a 1940“. Pracovať v pamiatkovom oddelení protektorátneho ministerstva školstva a osvety mohol od jari 1940: „Vystupoval po celou dobu jako národně uvědomělý Čech a nebylo proti němu nikdy výtek po stránce jeho občanské nebo politické bezúhonnosti.“ Kvôli vojnovým pomerom sa nevyhol zaradeniu do priemyselnej výroby, prelom rokov 1943 a 1944 strávil v plzenskom závode Škoda.
Mencl po máji 1945 zotrval v Ministerstve školstva a osvety (školstva, vied a umení). Nové štátne pomery uznali spravovanie záležitostí Slovenska jeho vlastnými orgánmi; preto 10. 7. 1945 inicioval nadviazanie spolupráce s náprotivným orgánom v Bratislave, žiadal oznámiť vojnové škody na pamiatkach a ponúkol možnosť publikovať v obnovenom periodiku Zprávy památkové péče. Nebývalý úspech treba vidieť v pláne štátnej pamiatkovej starostlivosti na prvé dve päťročnice, s programom zriadenia a obnovy mestských pamiatkových rezervácií, ktorý navrhol Mencl a vláda s ním súhlasila 10. 6. 1950. Docentské pôsobenie na filozofickej fakulte v Prahe ukončila kritika veľkej monografie Česká architektura doby lucemburské (1948). Dochádzal však prednášať do Bratislavy, kde ovplyvnil ročníky povojnových absolventov. Z poverenia Slovenského pamiatkového ústavu v prvej polovici 50. rokov podnikal regionálne výskumy ľudovej architektúry a v roku 1975 ich zhromaždil do monumentálnej práce Lidová architektura v Československu (1980). Pripravil novú monografiu o Bratislave (1961), zúčastnil sa študijnej exkurzie venovanej stredovekým omietkam (1962) a vydal cyklus príspevkov o stredovekej architektúre slovenských regiónov (1965 – 1969). Čestné uznanie za prácu a starostlivosť v prospech záchrany kultúrnych pamiatok Slovenska mu udelilo Povereníctvo kultúry a SÚPSOP na Mikulášskej konferencii v júni 1968, absolvoval aj kratšie exkurzie v rokoch 1971, 1972 (Spiš a Bardejov, s Jaroslavom Homolkom) a rodinnú exkurziu v roku 1973. Učiteľstvo architektúry na pražských fakultách filmu a divadla viedlo Mencla k účastiam na cestách dokumentaristov po európskom juhu a západe, najmä však na expedícii do krajín Malej Ázie, Blízkeho východu a Perzie (dnes Irán, apríl – jún 1973). Tamojšie pamiatky starovekej Mezopotámie považoval za „orientálne“ východisko pre staviteľstvo antického Grécka, Rímskej ríše a Byzancie, a otvoril nimi svoje dejiny európskej architektúry. Práca, podobne ako viacero ďalších tém, ostala rukopisom a len od roku 2019 ju ako poctu autorovi vydáva Národný pamiatkový ústav (Praha) v spolupráci s Pamiatkovým úradom Slovenskej republiky.
V dôchodku si manželia Menclovci prenajímali časť zámočku v obci Nemilkov (okr. Klatovy). Odtiaľ 27. 7. 1978 vyšli i na osudnú cestu, keď sa stali účastníkmi nezavinenej automobilovej nehody; jej následkom Václav podľahol v rovnaký deň a Dobroslava 19. 11. 1978. Skončila tak ich nepretržitá systematická práca v oblasti ochrany a výskumu pamiatok, ktorej venovali podstatnú časť svojho života.
Mgr. Tomáš Kowalski, PÚ SR
Tagy
Viac aj na:
https://www.pamiatky.sk/vaclav-mencl
https://www.pamiatky.sk/aktuality/detail/vaclav-mencl-odporucana-literatura
