Uhorská dočasná pamiatková komisia a Štátna pamiatková komisia 1872 – 1903

Prvým predsedom Uhorskej dočasnej pamiatkovej komisie bol akademik Augustín Szalay (1872 – 1877), druhým gr. Jenö Zichy (1877 – 1906), od roku 1906 barón Gyula Forster. Odbornými referentmi boli postupne dr. Imrich Henszlmann (1873 – 1888), Béla Czobor (1889 – 1904), od roku 1904 László Éber. Staviteľom – architektom, ktorý rozhodoval o projekčných otázkach a o vlastných reštauračných zásahoch po celý čas existencie pamiatkovej komisie bol Fridrich Schulek (1872 – 1919). Od roku 1881 mala komisia aj miesto 2. staviteľa, v roku1881 – 1890 ním bol gr. Antal Khüen, roku 1890 - 1894 Istvan Möller a od r. 1894 Otto Sztehlo.

Prvoradou úlohou Uhorskej dočasnej pamiatkovej komisie bolo vytvorenie súpisu jestvujúceho pamiatkového fondu. Na zvládnutie tak náročnej úlohy však komisia musela použiť externých spolupracovníkov, ktorí sa mali riadiť komisiou vypracovaným dotazníkom s ôsmimi bodmi. S ochotou spolupracovať sa z územia dnešného Slovenska vyjadrili nasledujúce osobnosti: František V. Sasinek, tajomník Matice slovenskej v Martine, dr. Jozef Nagy, župný lekár v Nitre Béla Majláth, statkár a podžupan Liptovskej župy v Ondrašovej, Jozef Valentovich, rím. – kat. farár v Hronskom Beňadiku, Pavol Jedlicska, rím. – kat. farár v Štefanovej pri Modre, neskorší regionálny historik, dr. Pavo Still, prepošt a rím. – kat. farár v Levoči, Juraj Adamík, býv. hlavný notár Nitrianskej župy v Prievidzi, Jozef Könyöki – Ellenbogen, prof. reálky v Bratislave, Ede Ivánfi, riaditeľ piaristického gymnázia v Novom meste pod Šiatrom, Viktor Myskovszky, profesor v reálke v Košiciach, dr. Ján Vajdovský, prof. teológie v seminári v Spišskej Kapitule a farár v Spišských Vlachoch, Gábor Paulik, rím – kat. farár v Palárikove, Ján Kachelman, mestský radca v Banskej Štiavnici, historik stredoslovenských banských miest, Jenö Nyáry , statkár v kostolnej Bašte v Gemeri, František Drahotuszky, prefekt biskupského sirotinca v Žiline. V rokoch 1874 – 1875 sa k spolupráci prihlásili ešte Viliam Pauliny – Tóth, podpredseda Matice slovenskej v Martine a Vojtech Pisch, rím. – kat. farár v Spišskej Sobote a vo Veľkej.

Osoby, ktoré prejavili v nasledujúcich dvoch, troch rokoch najväčšiu aktivitu, zvolila si Uhorská dočasná pamiatková komisia, podľa vzoru viedenskej Central – Comision, za trvalých spolupracovníkov – korešpondentov. Menovanie korešpondentom malo trvalú platnosť, zanikalo smrťou. Od roku 1902, kedy bol vydaný štatút komisie, korešpondenti, podobne ako vnútorní členovia komisie, boli volení len na päťročné obdobie. V roku 1904 popri starých korešpondentoch boli za korešpondentov menovaní tieto osobnosti zo Slovenska: Michal Matunák, rím.- kat. farár v Brezne, známy historik, Koloman Demkó, riaditeľ reálky v Levoči, Teodor Lehoczky, advokát v Mukačeve, Ľudovít Kamenný ml., archivár mesta Košice a Alojz Jeszenszky, opát - kanonik v Bánovciach nad Bebravou. V roku 1910 boli menovaní noví korešpondenti zo Slovenska: Augustín Helmar, prepošt - kanonik v Bratislave, Jozef Janicsek, profesor gymnázia v Prešove a statkár Artur Odescalchi v Kremnici. V roku 1912 bol menovaný za korešpondenta novinár zo Šamorína Ladislav Reininger. Posledným korešpondentom zo Slovenska, ktorý bol menovaný roku 1917, bol Gejza Žebracký, rím. - kat. farár v Bardejove známy muzeálny pracovník.

Hlavnou náplňou činnosti Uhorskej dočasnej pamiatkovej komisie i jej nástupkyni Štátnej pamiatkovej komisie bol výskum, dokumentovanie a záchrana pamiatok. Výskum pamiatok, podobne ako v ňom začlenené vyhotovenie súpisu či zoznamu pamiatok neboli silnou stránkou pamiatkovej aktivity v rokoch 1872 - 1912. Do roku 1918 nebol v Uhorsku vydaný záväzný úradný zoznam deklarovaných pamiatok, vyšli len jeho návrhy (1916, 1918). Podobne do roku 1918 nevykázal väčšie úspechy ani regionálny výskum pamiatok. Oveľa väčšej pozornosti venovali obe pamiatkárske inštitúcie dokumentácii pamiatok. Keďže fotografia sa len rozvíjala, išlo o grafickú- kresbovú dokumentáciu. Z dotazníkovej akcie, prebiehajúcej v júli 1872, vznikol cenný fond evidenčných pamiatkových listov. Osobitná pozornosť sa venovala i vyhotoveniu kópií nástenných malieb, na tejto práci sa zúčastnili reštaurátori – maliari ako František Storno st. a ml., Štefan Groh, Jozef Huszka, P. J. Kern ai.

Najväčší dôraz však obe pamiatkové komisie kládli na praktickú, výkonnú pamiatkovú starostlivosť. Neboli síce investormi, ale len schvaľovateľmi a odbornými dozorcami a kontrolórmi pamiatkových akcií, predsa však dosť podstatne vplývali na záchranu pamiatok. Obidve pamiatkové komisie najviac pozornosti venovali sakrálnej architektúre. Tá predstavovala najstaršie a umelecko – historicky najcennejšie pamiatky. Okrem toho cirkvi, najmä katolíckej, boli aj ochotnými investormi. Už v 19. storočí však dochádzalo i k reštaurovaniu svetskej architektúry (Bojnice, Zvolen, Vígľaš, Banská Bystrica). Počet a význam svetských pamiatok, ktoré boli v pozornosti pamiatkovej komisie, rástol najmä od začiatku 20. storočia. Tak sa postupne do záujmovej sféry Štátnej pamiatkovej komisie dostala i mestská architektúra – meštianske domy (naďalej v malom meradle), hradby, bašty, veže a mestské brány. V otázke záchrany mestských brán však komisia nie veľmi uspela, borili ich pred jej očami (Banská Štiavnica 1879, Krupina a Pukanec 1898, Levoča 1891).

O vidiecku svetskú architektúru ešte nebolo treba sa viacej zaujímať, nakoľko vyššia či nižšia šľachta si dostatočne opatrovala svoje sídla. Veľa úsilia vynaložila Štátna pamiatková komisia na objavenie a záchranu nástenných malieb. Z mnohých nástenných malieb dala komisia vyhotoviť akvarelové kópie, ktoré sa dodnes zachovali v zbierkach dnešného maďarského pamiatkového úradu.

V priebehu 20. storočia komisii pripadla starostlivosť o stavbu milenárnych pomníkov – na Slovensku na Devíne a na Zobore. Pripadla jej aj rozhodujúca úloha pri budovaní Rákócziho a Thökölyho mauzólea v košickom dóme resp. pri ev. a. v. kostole v Kežmarku. Ľudová architektúra sa v činnosti komisie nevyskytla.

Prevažná väčšina prostriedkov na pamiatkové akcie neplynula len z rozpočtu Ministerstva kultúry a vyučovania a jeho výkonného orgánu Štátnej pamiatkovej komisie. Riadna dotácia pamiatkovej komisie, z ktorej sa kryla osoba, vecná a prevádzková réžia komisie sa pohybovala od 20 000 forintov v roku 1872 do 29 580 forintov v roku 1901. Mimoriadne dotácie sa v tom istom časovom období menili od 10 000 forintov na 80 208 forintov. Priemerne štát ročne vydal na pamiatky 37 500 forintov. Výdatnejším zdrojom financií pre pamiatky bol Náboženský fond a Štátna pamiatková základina uvádzaná už v paragrafe 6 uhorského pamiatkového zákona čís. XXXIX/1881 M Trt, uvedená v platnosť však až roku 1886.

Tento prehľad vývoja pôvodu fondu sme prevzali zo štúdie Vendelína Jankoviča Dejiny pamiatkovej starostlivosti na Slovensku v rokoch 1850 – 1950. ( In: Tutela 10, 1973, s. 5 – 82.)

Rozbor a charakteristika zbierky

Celý spisový materiál Uhorskej dočasnej pamiatkovej komisie i jej nástupkyne Štátnej pamiatkovej komisie je dnes uložený v Štátnom úrade pamiatkovej ochrany v Budapešti (Országos müemlékvédelmi hivatal, ďalej OMH Budapešť) v dokumentačnom odbore (Dísztér 4 – 5). Tu je uložený v rámci archívnych fondov právnych predchodcov tohto úradu (1872 – 1950). Bádanie v tomto spisovom materiáli v OMH Budapešť umožňujú elenchy, údaje z nich v súčasnej dobe prepisujú na lístkový katalóg.

Je nesporne na škodu veci, že predstavitelia prvého pamiatkového orgánu v novovzniknutom Československu – Vládneho komisariátu na ochranu pamiatok na Slovensku (1919 - 1922) nezískali od svojho právneho predchodcu uhorskej Štátnej pamiatkovej komisie všetok archívny materiál týkajúci sa pamiatok na Slovensku. Tento materiál sa nestal súčasťou archívneho fondu Vládneho komisariátu a tým ani žiadnej ďalšej právnej nástupkyne tejto pamiatkovej organizácie vrátane súčasného Pamiatkového ústavu. Išlo nie len o spisový, ale aj grafický materiál, t. j. kresbový a plánový, ktorý v archíve Štátnej pamiatkovej komisie bol zastúpený viac ako tretinou.

Hoci grafický materiál odborní pracovníci hlavnej pamiatkovej organizácie na Slovensku ojedinele využívali už od 50. rokov, nebol z ich strany vytvorený ani len jeho zoznam slúžiaci ako základná evidencia či sprievodca po tomto materiáli. Väčšej pozornosti sa dostalo spisovému materiálu zásluhou dr. Vendelína Jankoviča, ktorý z pôvodného spisového materiálu Uhorských pamiatkových komisii vyčlenil všetky spisy týkajúce sa slovenských pamiatok a tieto dal nafilmovať v oddelení filmotéky v MOL Budapešti. Tak sa tento cenný historický materiál v 60. a 70. rokoch dostal na vtedajší SÚPSOP v Bratislave. Zrejme ešte v 60. rokoch došlo k vyvolaniu časti týchto filmov na dokument papier a k jeho knižnému zviazaniu. Vzniklo tak 26 zväzkov spisového materiálu z obdobia rokov 1872 - 1903, 1 zväzok z roku 1906 a 9 zväzkov z rokov 1912 – 1913. Pri prefilmovávaní spisov bol dodržaný ich pôvodný spôsob uloženia – chronologicko–numerický systém. Žiaľ, o vyvolanie filmov z ostatných rokov, už na ústave nevznikol viacej žiaden záujem. Tieto filmy, ktoré dr. Jankovič doniesol na ústav v 70. rokoch, sa spracovávajú až v súčasnom období.

K spisom z rokov 1906 a 1912 - 1913 bol vypracovaný, dnes už nevedno v ktorom roku a kým, zoznam spisov nazvaných Spisový archív rok 1906, 1912, 1913 (signatúra v Archíve PÚ T 483/37). Ide čo do obšírnosti o veľmi strohé inventárne záznamy, ktoré autor nevypracoval ku každému spisu osobitne, ale podľa vlastného výberu. Vznikol tak akýsi výber spisov, v praxi v podstate nepoužiteľný.

Podobne i k spisom z rokov 1872 – 1903 bol vypracovaný, dnes už nevedno kedy, tzv. Zoznam súpisov z archívu býv. Müemlékek Országos Bizottsága. Nezachoval sa originál, len jeho kópia, bez signatúrneho označenia. Zoznam obsahuje inventárne záznamy provenienčne usporiadaných spisov, no keďže nebol k nemu vypracovaný žiaden register, stal sa takisto neupotrebiteľný. Zoznam sa nám stal podkladom pre vypracovanie tohto inventára. Každý inventárny záznam Zoznamu bol prekontrolovaný, opravený, chýbajúci doplnený. K záznamom bol vypracovaný menný a miestny register, do miestneho registra boli zaradené i niektoré údaje vecného registra. Pre ľahšiu orientáciu v spisovnom materiáli uvádzame prehľad všetkých slovenských lokalít uvedených v spisoch, pričom pri slovenských názvoch uvádzame ich preklad do maďarčiny - ide o úradný maďarský názov užívaný v rokoch 1872- 1903. Všetky spisy, ktoré inventár obsahuje, možno v pôvodnom uložení u svojho pôvodcu nájsť pod inv. čís. 50226.

Spisový materiál pozostáva predovšetkým z rôznych rozhodnutí, stanovísk a návrhov uhorskej pamiatkovej komisie a ministerstva kultu a vyučovania ako aj ich vyjadrení k rôznym subvenciám viažucim sa na pamiatkovú starostlivosť a pod. Z obsahového hľadiska ide o záchranu či reštaurovanie predovšetkým sakrálnej architektúry (kostoly, kaplnky a i.) ako aj objavenie a reštaurovanie a prekreslenie nástenných malieb interiéru tejto architektúry. Významné sú však i dokumenty týkajúce sa hradov (najmä Zvolen, Banská Štiavnica, Kežmarok a. i.), mestských radníc, meštianskych domov , mestských hradieb, brán a bášt ako aj spisy týkajúce sa úpravy terénu v ktorom je pamiatka situovaná. Dôležité sú i dokumenty týkajúce sa vývozu našich pamiatok do Budapešti (napr. oltáre zo Sabinova). Spisy pamiatkovej komisie hovoria i o nadväzovaní spolupráce členov Uhorskej dočasnej pamiatkovej komisie so svojimi dopisovateľmi zo Slovenska, o riadnych či mimoriadnych zasadnutiach členov pamiatkovej komisie, o ročnom vyúčtovaní, prezentujú i zoznamy členov pamiatkových komisií a ich dopisovateľov a pod.

Vzhľadom na skutočnosť, že filmy so spisovým materiálom Štátnej pamiatkovej komisie z rokov 1904 – 1911 sa v súčasnosti postupne vyvolávajú, v nadväznosti na čo by malo dôjsť k archívnemu spracovaniu tohto písomného materiálu, vydávame Inventár spisov Uhorskej dočasnej pamiatkovej komisie a Štátnej pamiatkovej komisie ako 1. zväzok. Časové obdobie rokov 1872 - 1903, ktorými sú spisy v 1. zväzku zastúpené, neznamená výrazné administratívne či štrukturálne zmeny v dejinách uhorskej pamiatkovej komisie, ide len o vymedzenie rokov, v rámci ktorých boli spisy v chronologicko–numerickom poradí vybraté na prefilmovanie .

Inventár spracovala v mesiacoch november 1993 - január 1994 PhDr. Katarína Pachanská.