KPÚ Banská Bystica - Plošný nedeštruktívny prieskum územia UNESCO Banská Štiavnica a technické pamiatky okolia
Územie Banskej Štiavnice a technických pamiatkami v jej okolí je lokalitou UNESCO už takmer tri desaťročia. Spolu s Okrem pamiatkových území PR Banská Štiavnica, PR Štiavnické Bane a PZ Banská Hodruša sem patria aj viaceré solitérne národné kultúrne pamiatky. Zápis do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva však mimo existujúcich pamiatkových území neochraňuje samotnú banskú krajinu. Už z povrchného pohľadu na krajinu okolo Banskej Štiavnice je zrejmé, že sa tu nachádza množstvo zachovaných, vzájomne prepojených krajinných prvkov, súvisiacich s využívaním krajiny, ktoré si zaslúžia ochranu a prezentáciu verejnosti.
Z tohto poznania sa zrodila myšlienka o vyhlásení pamiatkovej zóny, ktorá by umožnila celistvú ochranu práve týchto krajinných prvkov. Tie sú pritom najzraniteľnejšie a to vzhľadom na rastúci rozvoj cestovného ruchu so všetkou svojou infraštruktúrou, ale aj rôzne druhy hospodárskych činností.
Prvým krokom k naplneniu myšlienky krajinnej pamiatkovej zóny bolo exaktné zhodnotenie výskytu pamiatkovo cenných prvkov v krajine metódou tzv. krajinnej archeológie. Ide o nedeštruktívnu metódu povrchového archeologického prieskumu, kde sú dokumentované viditeľné zvyšky rôznych krajinných štruktúr a zbierané vzorky hnuteľných archeologických nálezov, ktoré môžu pomôcť k datovaniu jednotlivých prvkov. Pre prípravu na prieskum ako aj pre potrebu územného vyhodnotenia výsledkov bol vytvorený GISový projekt. Jeho zásadnými súčasťami bola historická mapa zobrazujúca krajinu v období po polovici 19. storočia vytvorená na základe kompilácie a georeferencovania jednotlivých mapových listov jozefínskeho katastra (obr. 02) ako aj reliéfny model krajiny vytvorený leteckým laserovým snímkovaním terénu (tzv. LiDAR) poskytnutý Národným lesníckym centrom, či mapa starých banských diel vedená Štátnym geologickým ústavom Dionýza Štúra. Porovnaním vektorizovaných prvkov z mapy jozefínskeho katastra so súčasnou situáciou bolo napríklad možné zistiť rozsah zachovaných urbanistických štruktúr, či polohu rôznych dnes už zaniknutých objektov (obr. 03). Samotný terénny prieskum priniesol dôležité informácie o využívaní krajiny v minulosti. Bolo zistených množstvo doteraz neevidovaných pozostatkov samotných banských diel vo forme štôlní, šácht, háld, pingových polí či vetracích komínov (obr.04-06) aj v oblastiach, kde sa ťažba nepredpokladala. Napríklad v katastri Banského Studenca. Okrem toho však boli zistené doteraz nezmapované úseky tzv. banských jarkov (obr. 07-10) – vodovodných systémov slúžiacich na pohon banskej a hutníckej techniky a s nimi súvisiace doteraz neznáme vodné nádrže – tajchy (obr.11). S hutníctvom súviselo aj uhliarstvo, ktoré produkovalo drevené uhlie na tepelné spracovanie rudy. Terénnym prieskumom sa podarilo zistiť množstvo zvyškov uhliarskych milierov (obr.12)a zadefinovať časti krajiny využívané pre toto odvetvie. Zaujímavosťou je, že výsledky prieskumu naznačujú, že drevo určené na pálenie uhlia nebolo získavané holorubom ako to predpokladá súčasné povedomie, ale pollardovaním – odrezkovým spôsobom ťažby. Zaujímavým poznaním je pozorovanie postupnej premeny horskej krajiny z banskej na agrárnu. Najstaršie zistené relikty potravinárskej produkcie v Štiavnických vrchoch snáď súvisia s kolonizáciou na valašskom práve , čo dokladajú aj písomné pramene na šášovskom panstve, ale aj relikty kamenných košiarov napríklad v katastri Banského Studenca, ktorý do tohto panstva patril. Hlavná premena krajiny sa však začala s postupným útlmom baníctva koncom 19. storočia, kedy pozorujeme postupnú premenu aj pomerne extrémnych častí krajiny (rôzne skalné výbežky, staré banské haldy) na polia, ktoré dnes už pohltil les (obr.13). S touto etapou vývoja súvisí aj zánik niektorých banských osád a naopak vznik lazníckeho osídlenia. Prieskumom boli zistené zvyšky viacerých zaniknutých a zanikajúcich lazníckych usadlostí. Zároveň prebehol pokus o identifikáciu z písomných prameňov doložených zaniknutých stredovekých banských osád. V súčasnom stave výskumu môžeme hovoriť len o čiastočnom úspechu. V oblasti, kde býva tradične predpokladaná zaniknutá osada Kerling pri Banskej Hodruši sa po meraní georadarom síce nepotvrdila lokalizácia osady pri dnes stojacej kaplnke, v jej širšom okolí sa však podarilo zistiť stredovekú keramiku ako aj dva zvyšky zatiaľ nedatovaných kamenných stavieb(obr.14). Veľmi zaujímavým a v porovnaní s inými oblasťami Slovenska unikátne zachovaným prvkom, ktorý bol zmapovaný sú historické cesty (obr.15-17). Ojedinelé hnuteľné nálezy získané z úvozov niektorých ciest poukazujú na ich minimálne stredoveký pôvod. Príkladom je relikt pravdepodobne veľmi významnej cesty popod Sitno , vzhľadom na množstvo paralelných úvozov a alternatívnych trás, z ktorých sa skladá. Relikty tejto cesty sú dobre zdokumentované až od Zvolena po tajch Počúvadlo a zdá sa, že jej pokračovanie je zachované aj ďalej smerom na juhovýchod. Zaujímavosťou tejto cesty je, že tu bol zistený aj zvyšok prícestného hostinca, v historických mapách zaznamenaného pod názvom „Na Vozarovom“ (obr. 18). Hostinec bol pri tejto významnej historickej trase postavený najneskôr v prvej polovici 16. storočia, čo dokladá nález zlomku polychrómne glazovanej reliéfnej kachlice. Nálezy eneolitickej keramiky v trase jedného zadokumentovaného úseku historickej cesty v katastri Banského Studenca by mohli naznačovať, že tadiaľto pochádzala jedna z najstarších zachovaných ciest v regióne. S industrializáciou v 19. storočí súvisí aj relikt násypu prvej železnice, pri ktorom sú zachované aj niektoré míľniky a chátrajúca budova strážneho domčeka (obr. 19, 20).
Prieskum bude vo vybraných lokalitách pokračovať za účelom získanie hnuteľných archeologických nálezov pre interpretáciu a datovanie zistených krajinných prvkov.
Martin Miňo, KPÚ Banská Bystrica
