Osemročná Rebeka objavila v Košolnej pravekú kamennú sekerku

Objaviť ojedinelý archeologický nález alebo i celé archeologické nálezisko sa aj v súčasnosti môže podariť takmer hocikomu, dokonca i pred dosiahnutím dospelosti. Ak sa tak stane, zvyčajne pomôže náhoda a najmä pozorné oči. A práve to sa nedávno podarilo 8-ročnej Rebeke v Košolnej, keď si počas venčenia psa všimla na ornici hladký kameň pravidelného tvaru, ktorý jej pripomínal archeologické predmety, aké už videla v múzeu či doma v knihe o archeológii. Privolala preto otca, ktorý ako nadšenec archeológie v kameni hneď spoznal pravekú sekerku. Spolu na mieste nález nafotili, zaznamenali jeho súradnice a informovali Krajský pamiatkový úrad Trnava, čo je správny postup , vďaka ktorému sa detský či dospelý nálezca môže stať súčasťou objavovania cenného archeologického dedičstva.  

Sekerka má z bočného pohľadu zaoblený lichobežníkový tvar. Jej dĺžka je 6,1 cm, šírka 3,9 cm, výška 1,6 cm, hmotnosť 65 gramov a je vyrobená zo zelenej bridlice (metamorfovaná hornina). Takéto hladké sekerky sa vyrábali štiepaním kameňa vhodného tvaru iným kameňom (otĺkačom) do polotovaru, ktorý sa ďalej brúsil o kamenné podložky až do vytvorenia požadovaného tvaru. Otĺkače a podložky museli byť aspoň z rovnako tvrdej horniny ako kameň, z ktorého sa vyrábala sekerka. Takto vyrobeným sekerkám hovoríme brúsené a spolu s inými brúsenými nástrojmi sú súčasťou brúsenej industrie. Sekerka bývala vsadená do drevenej alebo parohovej násady (poriska) a pripevnená šnúrou z rastlinných vlákien alebo zvieracích šliach. Používala sa najmä na stínanie a opracovávanie dreva.

Brúsená industria je typická pre mladšiu kamennú dobu (neolit, cca 5 000 – 4 400 pred n. l.) a neskorú kamennú dobu (eneolit, cca 4 400 – 2 200 pred n. l.). Nález z Košolnej podľa tvaru pochádza najskôr z rozvinutého neolitu (5. tisícročie pred n. l.).

Rodičia Rebeky požiadali o nálezné pre dcéru a v spolupráci s Krajským pamiatkovým úradom Trnava získala aj bezplatný vstup do Západoslovenského múzea v Trnave, kde ju po archeologickej expozícii prevedie archeológ. Do tohto múzea bude prevedená aj Rebekina praveká sekerka.

Trnavských archeológov z KPÚ Trnava Rebekin nález veľmi potešil, v rámci možností sú totiž aktívni aj v medzi deťmi z materských a základných škôl,ktorým ochotne radi priblížia archeológiu. Zaujímavosťou je, že archeologické nálezy sa môžu podariť dokonca aj priamo v areáli materskej či základnej školy, ako napríklad praveký hrob pod materskou školou v Brestovanoch . 

Minulý rok KPÚ Trnava informoval verejnosť o náleze kamenného hrotu so staršej kamennej doby starého 40- až 50-tisíc rokov.

Nálezy, ktoré sa podarili deťom a študentom

V roku 2016 kopali piataci Juraj a René v lese pod Tatrami jamu na bunker a natrafili na časti keramickej nádoby. Nález ukázali učiteľovi dejepisu, ktorý tušil, že ide o archeologický predmet a jeho nájdenie oznámil archeologičke múzea v Kežmarku. Tá nádobu datovala do obdobia krátko pred naším letopočtom, čiže je stará vyše dvetisíc rokov. Múzeum žiakom udelilo doživotný bezplatný vstup do ich výstavných priestorov.

V roku 2020 našiel sedemročný Damián počas turistickej prechádzky s rodičmi pri Ružomberku železný hrot kopije/oštepu pravdepodobne zo stredoveku alebo včasného novoveku (6. až 17. storočie n. l.). Žilinskí pamiatkari ho oboznámili so svojou prácou a ďalšími nálezmi.

V roku 2017 si čerstvý maturant Dávid počas opekačky pri Váhu všimol neobyčajný kovový predmet trčiaci zo štrku. Zobral ho domov, ukázal ho mame, ktorá na internete zistila, že by to mohol byť archeologický predmet a nález preto ohlásila KPÚ Trnava. Archeológovia v náleze spoznali veľmi zriedkavý artefakt, dýku typu Stabdolch zo staršej bronzovej doby, starú takmer štyritisíc rokov, akých sa na Slovensku dovtedy našli len štyri exempláre. Za ohlásenie nálezu Pamiatkový úrad Slovenskej republiky vyplatil Dávidovi nálezné.

Azda najväčší detský archeologický objav sa podaril ešte v počiatkoch archeológie na Pyrenejskom polostrove. V roku 1868 objavil lovec v severnom Španielsku jaskyňu. Neskôr sa o nej dozvedel miestny šľachtic Marcelino Sanz de Sautuola, ktorý sa zaujímal o archeológiu. V roku 1879 zobral do jaskyne svoju osemročnú dcéru Maríu, ktorá si ako prvá všimla maľby zvieraťa na strope jaskyne. Myslela si, že sú to voly, ale v skutočnosti to boli v Európe už vymreté bizóny. Po objave tejto maľby našli v jaskyni aj ďalšie. Zobrazovali rôzne zvieratá i ľudí. Trvalo dlho, kým ich odborná verejnosť uznala za pravé. Pod názvom Altamira sa jaskyňa stala svetoznámou a považuje sa za Sixtínsku kaplnku jaskynného umenia. Nástenné maľby boli namaľované pred 11- až 19-tisíc rokmi.

Matúš Sládok, KPÚ Trnava

Podklady: Jana Mellnerová Šuteková (Múzeum mesta Bratislavy), Miloš Gregor