Opálové bane v Červenici – Dubníku
V severnej časti Slanských vrchov, v katastri obce Červenica sa v lokalite Dubník nachádzajú známe a svojou minulosťou jedinečné opálové bane. Slovenské opály z lokality Červenica – Dubník vynikajú nielen svojou originalitou v rámci Európy, no súčasne sú na svetových trhoch vysoko cenené pre svoju opalescenciu, čiže dokonalú optickú hru farieb.
Začiatky systematickej ťažby drahého opálu v Červenici – Dubníku nachádzame v 90. rokoch 16. storočia, kedy sa cisár Rudolf II. rozhodol iniciovať prospekciu drahokamov v Uhorsku. Keďže prieskum odhalil perspektívu možnej ťažby, cisár v r. 1597 poveril Alberta Magnusa z Vratislavi (Wrocław) zhromažďovať opály a iné druhy drahokamov v tejto lokalite. Práca Alberta Magnusa bola zrejme úspešná, keďže cisár Rudolf II. sa na prelome storočí zasadil o vznik protoprevádzky priamo v lokalite, ktorej vedením poveril úradníka Baltazára Kluega z Boce. V tom čase už boli drahokamy z Dubníka predmetom intenzívneho ilegálneho obchodu, pochopiteľne spojeného s početnými konfliktami na rôznych úrovniach, ktoré sa nevyhli ani spomínanému Baltazárovi Kluegovi, ktorého dvakrát prepadli zbojníci. Odľahlosť lokality, chýbajúca infraštruktúra a ťažké podmienky dobývania znemožňovali realizáciu plnohodnotnej ťažby, ako aj skutočnosť, že perspektívne pozemky boli v rámci feudálneho domínia Lipovec vlastníctvom Kecerovcov z rodu Aba, ktorí už v 15. storočí participovali na ťažbe ortuťovej rudy – rumelky, ktorej ložisko sa nachádza v susedstve hory Libanka.
V období 17. storočia, ktoré bolo v našom priestore poznačené povstaniami uhorských stavov proti Habsburgovcom, záujem o ťažbu drahého opálu všeobecne ustrnul, avšak neprestal pútať zvedavosť jednotlivcov. V roku 1669 sa v Prešove usadil lekár Johann Paterson Hain, ktorý v jednom zo svojich vedeckých pozorovaní skúmal dubnický opál a jeho prekrásne farby. V tomto období vykonával istú prospektorskú činnosť prešovský lekárnik Juraj Scholz, pravdepodobne s cieľom nájsť veľké a krásne drahokamy.
K celkovej zmene situácie dochádza po potlačení stavovského povstania Imricha Tököliho v roku 1687, kedy sa medzi údajnými kolaborantami ocitli aj Andrej a Gabriel Kecerovci, ktorí boli počas tzv. Caraffovho súdu v Prešove (Prešovské jatky) odsúdení, sťatí a ich majetky boli skonfiškované. Perspektívne opálonosné pozemky, ktoré boli pôvodne vlastníctvom Kecerovcov sa tak stali súčasťou komorského panstva Pekľany. V tom čase mal však významné hospodárske postavenie v regióne Šariša závod na výrobu soli pri Prešove (Solivar), kam sa prioritne sústredil aj záujem eráru. Tu sa 70. rokoch 16. storočia popri zužitkovaní soľanky zo studní začalo v lokalite Soľná Baňa aj s hlbinnou ťažbou kamennej soli, ktorá si vyžiadala značné množstvo baníkov. Keď neskôr, v roku 1752 došlo k intenzívnemu prívalu soľanky do banských diel, ktorý vyústil do zastavenia ťažby kamennej soli, bolo nepriamo rozhodnuté. Množstvo baníkov, ktorí náhle prišli o svoje živobytie, sa tak vybralo proti prúdu potoka Delňa do priestoru dnešnej Zlatej Bane, kde sa predmetom ich záujmu stali rudy obsahujúce drahé kovy. Zvýšená prospektorská aktivita v tejto oblasti neostala nepovšimnutá erárnými zložkami, no zvýšený výskyt opálu si len ťažko získaval záujem štátu, ktorý naďalej vnímal ako strategické suroviny predovšetkým drahé kovy a soľ. Budúcnosť lokality v Dubníku v roku 1775 predznamenal nález najväčšieho európskeho opálu na dne potoka v Červenici. Opál menom Harlekýn vážiaci 594 g je dnes uložený v prírodovedeckom múzeu vo Viedni.
V roku 1777 vznikol prvý komplexnejší vedecký príspevok o opáloch z Dubníka, ktorého autorom bol banský inžinier a profesor Krištof Traugott Delius. Záujem o drahokamy z Červenice naďalej narastal a približne v polovici 80. rokov 18. storočia sa okrem Libanky začalo kopať aj v priestore budúcej bane Šimonka. Zvyšujúci sa objem drahokamov v obehu bol pravdepodobne spúšťačom prieskumu opálonosných pozemkov v roku 1785, ktorým komorská správa poverila protokolistu Antona Schwarza, a ktorý opätovne realizovala aj v nasledujúcich dvoch rokoch. Vzhľadom na výsledky prechádzajúcich prieskumov bol v r. 1788 poverený vypracovať štúdiu uskutočniteľnosti ťažby opálov banský radca a profesor chémie Leopold Anton Ruprecht. Práca profesora Ruprechta zhŕňala všetky aspekty problematiky vrátane širších súvislosti, no erár aj napriek tomu vyhodnotil prípadnú ťažbu ako príliš nákladnú a rizikovú.
V závere 18. storočia postupne došlo k zmene postoja komorskej správy, ktorá pristúpila k prenájmu perspektívnych pozemkov súkromným investorom. Hĺbková ťažby drahého opálu však zostávala naďalej značne nákladnou záležitosťou, a tak ťažba na začiatku 19. storočia prebiehala zväčša formou nahodilého rozrývania terénu. Celkovú efektívnosť súčasne komplikovali aj podmienky stanovené pre ťažbu a postupné zvyšovanie nájomného zo strany komorskej správy (z 300 až na 4500 zlatých ročne), ktoré vyústili v roku 1823 (po skončení nájmu Mareka Szentiványiho) k prerušeniu ťažby. Hoci bol začiatok 19. storočia pre bane v Dubníku pomerne komplikovaný, záujem európskej nobility o drahý opál iste narastal, o čom svedčí aj skutočnosť že vlastníčkou azda najznámejšieho a podnes tajomstvom zahaleného opálového šperku „Oheň trójsky“ bola v tom čase prvá manželka cisára Napoleona – Jozefína de Beauharnais.
K obnoveniu dobývania opálu došlo až v r. 1830, kedy bolo právo ťažby erárom poskytnuté za podstatne atraktívnejších podmienok Gabrielovi Fejérvárymu (jeho ročné nájomné činilo 1025 zlatých). Gabriel Fejérváry, ktorý v lokalite pôsobil nasledujúcich 15 rokov (1830 – 1845), vytvoril spolu s podnikateľom židovského pôvodu Michaelom Lazarom Biedermannom pomerne úspešné konzorcium, ktoré vyťažené drahokamy vyvážalo do významných európskych metropol ako napr. Frankfurt, Hamburg, Paríž či Londýn. Mimo to, bolo obdobie nájmu Gabriela Fejerváryho pre opálové bane kľúčové aj rozšírením plochy dobývania, teda vyrazením štôlne Jozef či šachty Fedö.
V roku 1845, kedy už boli drahokamy tohto jedinečného závodu v povedomí európskej nobility etablované, sa stal novým nájomcom ťažobného práva viedenský klenotník Šalamún Ján Nepomuk Goldschmidt. Výška nájomného v tom čase činila úctyhodných 10 650 zlatých ročne. V roku 1855 po smrti Šalamúna Goldschmidta podnikanie prevzala vdova Emília Goldschmidtová (†1871), ktorej sa v r. 1861 podarilo predĺžiť pôvodnú zmluvu s erárom o ďalších 10 rokov. V období rokov 1870 – 1880 banské nájomné už činilo 13 282 zlatých ročne. V tom čase stál na čele banského podnikania Ľudovít Goldschmidt, najstarší syn Šalamúna a Emílie Goldschmidtovcov, žijúci striedavo v Londýne a Paríži.
Obdobie nájmu rodiny Goldschmidtovcov (1845 – 1880), ktorá mala vo významných európskych mestách svoje obchodné sídla, bolo pre drahokamy z Červenice - Dubníka iste zenitom slávy. Goldschmidtovci, ponúkajúci v rámci Európy nielen drahokamy aj ďalšie služby ako ich brúsenie či výrobu šperkov, prezentovali drahý opál z Dubníka azda na každej v tom čase konanej svetovej výstave. Bane v Dubníku v tomto období dosahovali svoje produkčné maximum a hoci sa na svetových výstavách už objavovali aj opály z Austrálie, Hondurasu či Mexika, v podstate nemali vážnejšiu konkurenciu.
V roku 1880 získali právo ťažby v opálových baniach bratia Eggerovci a Jozef Banó, pričom v tom čase už ročné nájomné predstavovalo 22 300 forintov. Jozef Banó, ktorý bol viac politik a podnikateľ, v r. 1886 podnikateľské konzorcium opustil a ťažba dubnického opálu sa tak opäť stala rodinnou záležitosťou. Bratia Eggerovci (Samuel, Jakub, Henrich, Dávid a Vojtech) obchodujúci so starožitnosťami a vyrábajúci šperky, firemne sídlili v Budapešti a vo Viedni, čím sa nepriamo zaslúžili o komerčné prinavrátenie dubnického opálu na domáci trh. Nezanevreli však ani na medzinárodný obchod, pričom ich azda najväčším úspechom bola prezentácia unikátneho 200 kg vážiaceho hniezda drahého opálu na svetovej výstave v Paríži v roku 1889. V závere 19. storočia však už opálové bane v Dubníku rapídne strácali svoj výnosný potenciál a Eggerovci sa začali angažovať predovšetkým v elektrotechnickom priemysle.
Od roku 1896 prebiehala ťažba drahého opálu v správe eráru a to len v bani Libanka. Dobývanie sa obmedzovalo na spodné časti ložiska, nakoľko horné časti boli už v tom čase vyťažené. Takmer všetky vydobyté drahokamy boli brúsené v osade Dubník, odkiaľ zväčša putovali do trezorov ministerstva financií v Budapešti, keďže erárna správa nedokázala sprostredkovať opál zákazníkom, tak ako predchádzajúci vlastníci. Okrem toho, situáciu drahokamov z Dubníka na trhu na začiatku 20. storočia výrazne oslabila narastajúca produkcia opálu v Austrálii a Mexiku.
Po vzniku Československej republiky prešli opálové bane v Červenici – Dubníku do správy novovzniknutého štátu, ktorý ich v roku 1922 prenajal bretónskej obchodnej komore so sídlom v Loriente zastúpenej konzorciom Bittner-Belangenay. Nový nájomca uzavrel zmluvu o prenájme na 10 rokov s ročným nájomným vo výške 50 000 korún, avšak už o pár mesiacov od zmluvy odstúpil. Mladá Československá republika čeliaca okrem iného mnohým ekonomickým problémom v banskom sektore nedokázala udržať závod v Dubníku v činnosti a preto bol ešte v tom istom roku zatvorený. V priebehu 20. storočia začal areál opálového závodu výrazne chátrať, pričom samotné bane sa stali lákadlom rôznych zväčša ziskuchtivých dobrodruhov.
Vďaka iniciatíve rôznych odborníkov, spomedzi ktorých je potrebné zmieniť predovšetkým historika a muzeológa Dr. Štefana Butkoviča, CSc. bola v roku 1979 vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku štôlňa Jozef (č. ÚZPF 2035/1) nachádzajúca s v priestore Libanky. O päť rokov neskôr (1984) bola za národnú kultúrnu pamiatku vyhlásená aj šachta Fedö (č. ÚZPF 4234/1), ktorá je v podzemí so štôlňou Jozef priamo prepojená. Obe pamiatky sú svojím charakterom jedinečné nielen v rámci ich spoločensko-kultúrnej hodnoty, ale aj v rámci pamiatkového fondu.
Opálové bane v Dubníku a teda aj obe národné kultúrne pamiatky v súčasnosti spravuje spoločnosť Slovenské opálové bane, ktorá okrem iného sprostredkováva expozíciu štôlne Jozef verejnosti. Záverom je potrebné dodať, že v neďalekej blízkosti portálu štôlne Jozef sa nachádza ďalšia významná pamiatka – pomník venovaný Emme D. Goldschmidtovej (č. UZPF 2036/1), ktorý bol postavený z iniciatívy zamestnancov opálového závodu, a to ani nie natoľko jej samej, ako pamiatke rodiny Goldschmidtovej, ktorá mala podstatný podiel na rozvoji opálového bohatstva i prosperite baní v Červenici – Dubníku.
Spracoval: Mgr. Matej Tatarka, KPÚ Prešov
