Odišla archeologička – pamiatkarka Štefánia Tóthová (1941 – 2024)

Pred pár dňami prišla od príbuzných z Nemecka smutná správa o úmrtí Mgr. Štefánie Tóthovej, ktorá hlboko zasiahla našu pamiatkarskú obec. Štefka Tóthová sa do dejín pamiatkovej starostlivosti nezmazateľne zapísala ako uznávaná odborníčka na archeologické dedičstvo. Jeho poznávaniu, ochrane a prezentácii venovala celý svoj profesijný život.   

Naša zosnulá kolegyňa sa narodila 28. júna 1941 v Bratislave ako Štefánia Schisslerová. Po maturite sa rozhodla študovať archeológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Ešte počas štúdia sa vydala a v januári 1963 sa jej narodila dcéra Beatrix Schönweitzová. V rámci študentských praxí na archeologických výskumoch v Dolnom Kubíne a na moravskom Pohansku sa stretla s nálezmi z 11. – 13. storočia. Stredovek jej učaroval a chcela sa mu naďalej venovať. Druhú polovicu roka 1964 strávila pri dokumentovaní výskumu Bratislavského hradu v Archeologickom ústave SAV, ktorý tu mal detašované pracovisko. V areáli hradu zároveň sídlil Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody (SÚPSOP), v ktorom sa práve vytvorila nová archeologická skupina v oddelení výskumu, teórie a metodiky. Od 20. januára 1965 sa stala členkou a zamestnankyňou SÚPSOP ako odborná asistentka. Tak sa začala jej celoživotná dráha archeologičky – pamiatkarky. 

Šikovná mladá výskumníčka bola okamžite hodená do vody. Ústav v tom čase vstupoval do éry veľkých, multidisciplinárnych pamiatkových výskumov, no zároveň na viacerých lokalitách realizoval rýchle zisťovacie a záchranné výskumy za veľmi ťažkých podmienok. Jej nadriadeným v oddelení bol Adrián Vallašek, ktorý rýchlo rozpoznal kvality novej posily pri výskume Academie Istropolitany. Vynikala nielen odbornými znalosťami, čo oceňovali hodnotiace komisie, ale aj mimoriadnymi organizačnými schopnosťami, nevyhnutnými pri výskumoch vo výnimočne sťažených podmienkach ďaleko od bydliska a s množstvom pomocného personálu. Ešte pred tridsiatkou samostatne viedla výskumy na objektoch Zvolenského a Beckovského hradu, Komorského dvora a Starého zámku v Banskej Štiavnici, Sobášneho paláca v Bytči, kostola v Kalinove, Rotundy sv. Juraja v Skalici, počas študijnej cesty A. Vallašeka vo Francúzsku pokračovala vo výskume Academie Istropolitany. Od roku 1968 ako vedúca pracovnej archeologickej skupiny zodpovedala za komplexné riešenie výskumných úloh a spracovanie množstva nálezov. Možno aj táto neustála odlúčenosť od rodiny mala dopad na jej osobný život, jej prvé manželstvo sa v roku 1969 rozpadlo. 

Podobne ako pre iných pamiatkarov, aj pre Štefániu bola veľkou školou záchranná akcia pri výstavbe vodného diela Liptovská Mara. Už ako „odborná pracovníčka“ skúmala kaštieľ v Parížovciach, areál kostola v Liptovskej Mare a ruiny kostola v Liptovskej Anne. Najčastejšie sa vracala na výskumy do Banskej Štiavnice. Práve tu sa zblížila s Dušanom Tóthom, o štyri roky mladším technikom sršiacim britkým humorom. Vzťah upevnil sobáš v decembri 1972. Štefánia a Dušan vytvorili skvelý tandem, ktorý sa podpísal pod množstvo výskumných dokumentácií. 

Napriek nespochybniteľnej profesionalite Štefánie Tóthovej bol jej funkčný a finančný postup v ústave veľmi pomalý a nepomohli ani odporúčania jej priamych nadriadených. Ako napísal Vendelín Jankovič v jej hodnotení v roku 1973: „Počas celého pobytu na ústave vykonávala veľmi nevďačné a tým i pracovne i výsledkami dosť sterilné archeologické výskumy. Pracovala najčastejšie v teréne poškodenom či už predchádzajúcimi „výskumami“ alebo sústavnou stavebnou činnosťou (Zvolen, Banská Štiavnica, Beckov, Skalica). Preto i jej výsledky neboli natoľko zrejmé a efektné. No napriek nepriaznivým okolnostiam vyrástla v skúseného a dochvíľneho odborného pracovníka, na ktorého možno zveriť všetky vyskytujúce sa archeologické problémy.“ Jeho požiadavke na zvýšenie platu a preradenie Štefánie Tóthovej na miesto „samostatného odborného pracovníka“ nebolo vyhovené. Svoj návrh opakoval aj v ďalších rokoch, tvrdiac, že: „viedla náročné archeologické podujatia po organizačnej, vecnej i odbornej stránke, všetky výskumy ukončila načas, v termínoch odovzdala aj dočasné i výsledné výskumné správy, proti jej vedeniu výskumov neboli nikdy nijaké námietky, naopak chválili sa, i vedenie i dokumentácia...“ Preradenia do funkcie „samostatný odborný pracovník“ a tým aj zvýšenia platu sa dočkala až v roku 1977.

Čakali ju ďalšie archeologické výskumy, kaštieľ v Holíči, Trenčiansky hrad a opäť územie mestskej pamiatkovej rezervácie Banská Štiavnica. Nálezy z jej výskumov zásadne obohatili zbierky banského múzea, kolekcia technickej keramiky, ktorú objavila, dokonca patrí k najrozsiahlejším v Európe. V roku 1979 si vyslúžila funkciu „samostatný odborný pracovník – špecialista“ a jej práca začala byť viac teoreticko-metodická, čo súviselo s celkovou meniacou sa koncepciou práce ústavu ustupujúcou od terénnych výskumov. V 80. rokoch 20. storočia sa zúčastnila záchranného výskumu byzantskej pevnosti v bulharskom Balčiku a gestor medzinárodnej pracovnej skupiny osobitne vyzdvihol jej odborný prínos. 

Po organizačnej zmene a vytvorení Štátneho ústavu pamiatkovej starostlivosti (ŠÚPS) bolo archeologické oddelenie rozpustené a Štefánia ostala v ústave ako jediná archeologička. Riešila úlohy spojené s hodnotením, evidenciou a prezentovaním archeologickej časti pamiatkového fondu, ktoré v roku 1985 sumarizovala v Koncepcii pamiatkovej starostlivosti o nehnuteľné archeologické pamiatkové objekty v SSR. Pozícia „uznávanej odborníčky špecializovanej na ochranu archeologického dedičstva“ bola ocenená v roku 1987, kedy jej bol na návrh riaditeľa Petra Marákyho udelený čestný titul Vzorný pracovník kultúry. V nasledujúcom roku, po 24 rokoch práce, získala čestný titul Zaslúžilý pracovník ŠÚPS. Po prijatí nového zákona o štátnej pamiatkovej starostlivosti bola v rámci pozmenenej štruktúry ústavu zaradená do odboru pamiatkových rezervácií a národných kultúrnych pamiatok. Popri zabezpečovaní úloh odborno-metodického usmerňovania ochrany, obnovy a využitia pamiatkových rezervácií a ich ochranných pásiem vo vzťahu k archeologickým náleziskám sa naďalej zaoberala problémom ochrany a prezentácie archeologického dedičstva v celoslovenskom meradle. Okrem toho spracovávala alebo posudzovala návrhy na vyhlásenie nových pamiatok alebo území, venovala sa evidencii archeologických výskumov a ich koordinácii na pamiatkovo chránených územiach.

V čase zásadných politicko-spoločenských zmien po roku 1989, ktoré neobišli ani pamiatkovú starostlivosť, bola Štefánia Tóthová naďalej jediným archeológom v ústave a odborná obec uznávala jej mimoriadne bohaté profesionálne skúsenosti predovšetkým v oblasti stredovekej archeológie. Pracovala s vysokým pocitom zodpovednosti, iniciatívy a pracovnej angažovanosti. Jej schopnosti a vedomosti sa premietli do kvality plnených úloh, do odborných posudkov i do výsledkov výskumnej, konzultačnej a publikačnej činnosti. Ďalšia netradičná zahraničná skúsenosť sa jej naskytla v roku 1990 počas archeologickej expedície a sondážneho výskumu v mongolskej lokalite Char-chorum, ktorým prispela k zápisu Kultúrnej krajiny údolia Orchon do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. 

Svoju odbornosť a rozsiahle skúsenosti uplatnila aj pri spracovávaní zásad pamiatkovej starostlivosti pre pamiatkové rezervácie Banská Bystrica, Bardejov, Kremnica, Prešov, Spišská Nová Ves, Trnava, Žilina. Výrazne prispela k syntetizovaniu poznania najstaršej genézy sídiel a definovaniu metodiky ochrany archeologického dedičstva v chránenom území. Nemohla chýbať ani pri spracovávaní návrhov na zápis Banskej Štiavnice a Spišského hradu do Zoznamu svetového dedičstva. Vydarili sa aj jej návrhy na vyhlásenie lokalít rímsky tábor Iža – Leányvár, Villa rustica v Bratislave-Dúbravke, hradisko Molpír pri Smoleniciach a hradisko Havránok v Liptovskej Sielnici či veľkomoravský dvorec v Ducovom za kultúrne pamiatky, vrátane vymedzenia ich ochranných pásiem. Postarala sa aj o správnu evidenciu archeologických lokalít do Ústredného zoznamu pamiatkového fondu. Dôchodkový vek dosiahla v roku 1997, no naďalej zotrvala v pamiatkovom ústave, ktorý za ňu len pomaly získaval adekvátnu náhradu. Definitívne ukončila svoj pracovný vzťah v roku 2000. Ešte stihla prispieť k formovaniu zákona o ochrane pamiatkového fondu i nezištne a priateľsky odovzdať svoje skúsenosti mladším kolegom. Za celoživotné dielo a mimoriadny prínos v oblasti ochrany pamiatkového fondu Slovenska jej bola v roku 2014 udelená Cena Alžbety Güntherovej-Mayerovej. 

Po smrti manžela Dušana Tótha žila sama, striedavo medzi Dúbravkou a Nemeckom, kam sa odsťahovala jej dcéra s rodinou. Jej telo strávila zákerná choroba a záchrana už nebola možná. Zomrela 23. februára 2024 pri svojich vnučkách vo Frankfurte nad Mohanom vo veku nedožitých 83 rokov. 

Česť jej pamiatke!

Martina Orosová, Pamiatkový úrad Slovenskej republiky