Obraz Ježiša v Getsemanskej záhrade z univerzitného Kostola sv. Jána Krstiteľa v Trnave

Pri minuloročných terénnych prácach súvisiacich s revíziou Ústredného zoznamu pamiatkového fondu, bolo v univerzitnom Kostole sv. Jána Krstiteľa v Trnave zdokumentovaných viacero artefaktov, ktoré zatiaľ nie sú zaradené v pamiatkovom fonde, no majú jednoznačný výtvarný aj kultúrno-spoločenský potenciál na zápis.

Jedným z týchto artefaktov je aj obraz s témou Ježiša v Getsemanskej záhrade, ktorá vo výtvarne hodnotnej forme pripomína udalosti nedávneho Veľkonočného týždňa, tak, ako sú zaznamenané priamo v evanjeliách.

Monumentálna olejomaľba (vysoká cca 3,5 m) z druhej polovice 18. storočia prezentuje tému Ježišovej agónie v tradičnej schéme – s postavami kľačiaceho Ježiša a podopierajúceho ho stojaceho anjela. Schéma vychádza z popisu, ktorý najobraznejšie spomedzi evanjelistov uvádza sv. Lukáš: „Tu sa mu zjavil anjel z neba a posilňoval ho. A on sa v smrteľnej úzkosti ešte vrúcnejšie modlil, pričom mu pot stekal na zem ako kvapky krvi“ (Lk 22, 43 – 44). Postavy sú usporiadané v obvyklej diagonálnej kompozícii, ktorá vrcholí kalichom vystupujúcim z mysticky presvetleného pozadia. Viacvrstvový teologický výklad kalicha uvádza Katechizmus katolíckej cirkvi: „Kalich Novej zmluvy, ktorý Ježiš anticipoval, keď pri Poslednej večeri obetoval sám seba, prijíma potom z Otcových rúk pri svojej agónii v Getsemanskej záhrade, keď sa stal poslušným až na smrť“ (KKC, 612). Ježiš sa totiž modlí známu modlitbu: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich“(Mt 26, 39), ale súčasne dodáva „... nech sa stane tvoja vôľa“ (Mt 26, 42), čím definitívne prijíma, napriek hrôze a úzkosti, svoju smrť a svoju dobrovoľnú obetu. Moment drámy, úzkosti a slabosti je na maľbe na postave Ježiša a vo výraze jeho tváre verne zachytený, podobne ako u anjela výraz hlbokého súcitu.

Výjav sa odohráva, podľa zaužívanej ikonografickej schémy v záhrade za hradbami Jeruzalema, ktorá je zastúpená len v redukovanej forme, náznakom skalnatej vyvýšeniny pod nohami kľačiaceho Ježiša. Nočnú scénu dopĺňa v ľavej časti kompozície tradične naratívna zložka – trojica spiacich učeníkov Petra, Jakuba a Jána, miniatúrna maľba s ozbrojenou skupinou prichádzajúcou zajať Ježiša a kulisy mestskej orientálnej architektúry odkazujúcej na Jeruzalem.

Obraz z druhej polovice 18. storočia predstavuje kvalitnú maliarsku prácu, s dôrazom na psychologizujúce prepracovanie tvárí Ježiša a anjela. V celkovom výtvarnom prejave je už badateľné ukľudnenie výtvarnej formy, súvisiace s nástupom klasicizujúcich tendencií.

Bližšie údaje o vzniku obrazu ani okolnosti jeho nadobudnutia do kostola, nie sú zatiaľ známe. Obraz neuvádza dokonca ani Jaroslav Dubnický vo svojej, ináč podrobnej monografii Ranobarokový univerzitný kostol v Trnave, ktorá vyšla v roku 1948. Preto je možné domnievať sa, že obraz sa do kostola dostal až po tomto roku. Nepredpokladáme totiž, že by tak monumentálny obraz ušiel pozornosti autora uvedenej knihy.

ONKPaPÚ vzhľadom na pamiatkového hodnoty obrazu pripravuje podklad na jeho vyhlásenie za hnuteľnú NKP.