Nové číslo časopisu Monument revue 1/2020
Vážení čitatelia,
toto číslo Monument revue sme venovali objektom, ktoré sú považované za pamiatky par excellence – hradom a hradným ruinám. Slovensko je nimi doslova posiate, tvoria súčasť obrazu kultúrnej krajiny, dodávajú jej malebnosť a atraktivitu, priťahujú pozornosť odborníkov aj bežných turistov. Vzhľadom na turbulentné dejiny, ktorých priamymi účastníkmi boli aj hradné objekty, je len 28 využívaných na kultúrne, komerčné či iné účely. Ostatné sú v stave ruiny, nachádzajú sa zvyčajne mimo obcí a ich torzá už storočia postupne splývajú s prírodou. V Ústrednom zozname pamiatkového fondu SR je momentálne zapísaných 102 hradov ako národných kultúrnych pamiatok, čo však zďaleka nie sú všetky objekty, ktoré môžeme nazvať hradmi, bez ohľadu na ich stavebno-technický stav. V porovnaní s inými typmi nehnuteľných pamiatok, napr. kaštieľmi, kostolmi, meštianskymi domami či ľudovou architektúrou, to však nie je tak veľa. Presná kvantifikácia objemu pamiatkového fondu je východiskom pre ďalšiu činnosť spojenú s jeho ochranou. V prípade hradov máme teda presné čísla a údaje o geografickej polohe. Zaostávame v poznaní ich histórie a stavebného vývoja, ale ani toto nie je nezvládnuteľný problém a systematickým interdisciplinárnym prístupom postupne zapĺňame medzery v našich vedomostiach. Za posledné dve desaťročia sa mimoriadne skvalitnili výstupy pamiatkových výskumov. Výskumné dokumentácie, ale aj iná technická a obrazová dokumentácia, sa svojou kvalitnou môže porovnávať so svetovými trendmi. Šokujúci, na jednej strane chvályhodný, na druhej nelichotivý, je pre mňa fakt, že za týmto vývojom nestojí štát a jeho špecialisti, ale súkromné osoby, výskumníci, ktorí by mohli k svojej živnosti pristupovať utilitárne a robiť len to nevyhnutné minimum, ktoré od nich vyžadujú právne predpisy. Oni však zlepšujú svoje metódy a prekvapujú odborno-metodickú pamiatkovú komisiu stále dokonalejšími prácami. Najväčším problémom pamiatkovej ochrany hradov, z praktického aj metodologického hľadiska, je ich obnova, prezentácia a využitie. Prevládajúci prístup k obnove hradov možno charakterizovať ako konzervačný, akceptujúci rekonštrukcie len v nevyhnutných prípadoch stabilizácie najväčších deštrukcií. Pamiatkari sa v mnohých prípadoch dostávajú do konfliktu s realizátormi a investormi obnov. Po Nežnej revolúcii sa totiž iniciatívy záchrany hradov ujali najmä občianske združenia a miestne komunity, čo je úžasným výdobytkom demokratickej spoločnosti. Štát v tomto smere opäť ťahá za kratší koniec a snahy občanov podporuje aspoň finančne dotačným programom Ministerstva kultúry SR. Čo však výrazne absentuje je systematický vedecký prístup k pamiatkovej ochrane, rozvíjanie jej teoretických východísk a syntetizovanie poznatkov získaných pamiatkovými výskumami a realizovanými obnovami. Aj preto v našom časopise chýba kapitola Monumentológia. Smutne konštatujem, že pamiatkari, napriek nesmiernym praktickým skúsenostiam z každodennej praxe, nemajú teoreticky formulované zásady pamiatkovej ochrany. Sila argumentov a presvedčivosť pamiatkových princípov je fundamentálna pre úspešnú pamiatkovú ochranu, dokáže mobilizovať občanov a celú spoločnosť často lepšie ako priama finančná dotácia. Monumentológia postavená na vedeckom základe je popri pamiatkovom zákone jedinou zbraňou pamiatkarov v presadzovaní záujmov štátnej ochrany pamiatok. Začnime sa jej konečne venovať systematicky. Je to jedinečný dar, ktorým môžeme prispieť k utváraniu kultúrneho prostredia a zachovaniu pamiatkového fondu pre budúce generácie.
Monument revue 1 - 2020 (pdf, 16,34 MB)
Archív predošlých ročníkov časopisu Monument revue