Hrobka Berzeviczyovcov na starom cintoríne vo Veľkej Lomnici

Staré odpovede, nové otázky

Obec Veľká Lomnica v rámci 260. výročia narodenia Gregora Františka Berzeviczyho usporiadala v dňoch 22. – 23. júna 2023 v Hoteli International vo Veľkej Lomnici odborné kolokvium, ktorého cieľom bolo priblíženie osobnosti šľachtica a jeho rodiny. Podujatia sa zúčastnili odborní pracovníci z viacerých slovenských kultúrno-osvetových a vedeckých inštitúcií. Príspevky boli obsahovo orientované na osobnosť Gregora Františka Berzeviczyho, jeho vedecké práce, ako aj na umelecko-historické a nehnuteľné pamiatky, ktoré sú spojené s Berzeviczyovcami a ktoré možno dodnes vidieť vo Veľkej Lomnici. Predmetný príspevok je svojim obsahom zameraný na dnes už neexistujúcu hrobku šľachtickej rodiny Berzeviczyovcov, ktorá sa nachádzala na starom cintoríne vo Veľkej Lomnici a ktorá bola asanovaná v roku 1973. Rakvy s telesnými pozostatkami boli prenesené no nový cintorín a uložené do novej hrobky. Hrobové miesto je dodnes evidované v Ústrednom zozname pamiatkového fondu, v registri nehnuteľných kultúrnych pamiatok pod č. 1433/1.

V slovenských reláciách je problematika šľachtických rodov pomerne obľúbenou témou, pričom jej výskum je v úzkom prepojení s dejinami miest, osídlenia, prípadne sociálnych a hospodárskych záležitostí v stredoveku a novoveku. Je však pravidlom, že aj táto téma sa v slovenskej historiografii ukázala byť zložitejšou v kontexte problematiky či metodológie a dnes si prostredníctvom nových výskumov a komparácií priam žiada viacero prehodnotení.

Téme pánov z Lomnice sa venovala pomerne obsiahla spisba. Miesto ich posledného odpočinku však ostalo (viac menej) na okraji záujmu odbornej verejnosti. Príslušníci šľachtickej rodiny Berzeviczy (alebo pánov z Lomnice) boli pravdepodobne najneskôr od roku 1803 pochovávaní v rodinnej hrobke na starom cintoríne vo Veľkej Lomnici, ktorá sa na základe údajov z katastrálnej mapy z roku 1869 nachádzala na parcele č. 122.
Prvé grafické koncepcie miesta posledného odpočinku Berzeviczyovcov vznikali postupne už od 18. storočia. Prvý návrh plánu (s rozmermi 68,5 x 45,5 cm) hrobky z 18. storočia, v mierke 1:190 mm, pracoval s dvomi pôdorysnými verziami parku, ktoré sa líšia rozlohou aj organizovaním vnútornej plochy parku. Objekt hrobky je v oboch variantoch situovaný v kútovej (severozápadnej) časti projektu. Podľa návrhu už vtedy uvažovali o solitérnej stavbe hrobky, pravdepodobne bez podzemného podlažia, ktorá mala byť súčasťou murovaného oplotenia v rámci areálu. Objekt mal byť pôdorysne takmer štvorcovej pôdorysnej schémy, dvojpodlažný, zastrešený zvonovito – manzardovou strechou, s ozdobným ukončením vo vrchole. Každé podlažie malo mať samostatne riešený prístup (klasický resp. za použitia schodiskovej konštrukcie). Fasády mali byť hladké, horizontálne členené profilovanou kordónovou rímsou. Okrem dvoch dverných otvorov mali byť fasády stvárnené nikami imitujúcimi okenné otvory. Areál parku uvažoval s oplotením murovaným plotom, na kamennej podmurovke so stĺpikmi a s drevenou (zvislo kladenou) laťkovou výpňou.

Druhá koncepcia pochádza z druhej polovice 18. storočia (1770 – 1780). Návrh je uložený v Maďarskom národnom archíve v Budapešti. Ide o rukopisný, kolorovaný návrh (60 x 41 cm) s vizuálom solitérnej stavby, (predpokladáme) murovanej, jednopodlažnej, jednopriestorovej a pôdorysne štvorcovej schémy s podzemnou kryptou. Zastrešená mala byť zvonovitou strechou s pravdepodobne dvomi osadenými štítmi s ozdobným ukončením vo vrchole. Návrh rovnako uvažoval so schodiskovým prístupom na vyvýšenú časť so vstupom do hrobky. Stavba mala byť napojená na murované oplotenie a symetricky osadená do bohato ornamentálne členeného a vegetatívne upraveného parku. Z dochovaného mapového a fotografického materiálu je zrejmé, že realizácia výstavby hrobky vychádzala práve z druhej verzie plánu z rokov 1770 – 1780.

Približne od tohto obdobia (po roku 1770 – 1780) možno datovať aj začiatok výstavby solitérneho objektu hrobky, pri ktorej sa už upustilo od bohato členeného a vegetatívne upraveného parku. Stavebné práce na objekte boli ukončené pravdepodobne najneskôr v roku 1803, kedy už máme archívne doloženého najstaršieho člena rodiny, ktorý bol v nej uložený.

Najstaršie (už) fotografické doklady, dokumentujúce vizuál pôvodnej samostatne stojacej hrobky pochádzajú z prvej resp. zo začiatku druhej polovice 20. storočia. Na základe fotodokumentácie z roku 1952 už vieme jasne a zreteľne nielen identifikovať, ale aj bližšie popísať pôvodnú hrobku šľachtickej rodiny Berzeviczyovcov. Objekt solitérnej hrobky bol murovaný, pôdorysne štvorcový, jednopodlažný a jednopriestorový. Fasády boli bohato zdobené. Na každej strane bol pravdepodobne situovaný pravouhlý vstupný otvor v polkruhovo ukončenej nike. Otvory rámovali dvojice postranných pilastrov s pätkami a hlavicami nesúcimi plochu pod korunnou rímsou vo výraze kladia. Stavba bola zastrešená zvonovitou strechou so štítom (pravdepodobne dvoma) s tradičnou šindľovou krytinou. Pod objektom bolo možné predpokladať existenciu krypty s uloženými telesnými ostatkami členov šľachtického rodu z Lomnice. Dôvodov k takémuto úsudku je viacero. V prvom rade predpoklady vychádzajú z dochovaného návrhu stavby z rokov 1770 – 1770, v ktorom sú jasne naznačené kontúry podzemného priestoru pod hrobkou, ako aj tradícia výstavby objektov tohto typu. Podstatnejšou skutočnosťou sú však dochované a známe informácie o dátumoch úmrtí jednotlivých členov rodiny, z ktorých sa dozvedáme, že pred smrťou Gregora Berzeviczyho (v roku 1822) muselo byť v predmetnom objekte uložených s určitosťou aspoň 6 rakiev s telesnými pozostatkami ďalších členov šľachtickej rodiny. Interiér hrobky následne po smrti Laelitie Berzeviczy (v roku 1842), Aladára Berzeviczyho (v roku 1864), resp. Anny, Luisa, Clementiny a Natálie Berzeviczy (všetci v roku 1870) pravdepodobne už kapacitne nestačil, preto neskôr (nevedno však presne kedy ) pristúpili k realizácii murovanej prístavby, do ktorej premiestnili rakvy s telesnými pozostatkami už všetkých Berzeviczyovcov. Prístavba bola obdĺžnikového pôdorysu s rozmermi cca 4,6 x 6 m. Zastrešená bola sedlovou strechou a pokrytá eternitovou krytinou. Jej interiér bol murovaný a pozostával z kamennej valenej klenby, pevnej dlažby riešenej z kamenných platní o rozmeroch 50 x 50 cm. Dňa 30. októbra 1963 bol objekt s hrobovým miestom následne schválený pre zápis za národnú kultúrnu pamiatku.

Pri zmienenej murovanej prístavbe bolo možné len ťažko hovoriť o akýchkoľvek pamiatkových hodnotách. Potvrdzujú to nielen fotografie, ale aj dokument Okresnej pamiatkovej správy v Poprade zo dňa 31. 03. 1972, v ktorej autor uvádza, že: „…hrobka, ktorá nemá vonkajší vzhľad upravený (podčiarkol autor článku), je toho času neprístupná /zamurovaný vchod/…“. V roku 1973 sa obec obrátila na, vtedy Okresnú pamiatkovú správu so žiadosťou o povolenie presťahovania hrobky. V tomto roku obec plánovala usporiadať oslavy 210. výročia narodenia Gregora Berzeviczyho (1763 – 1822), pričom si svojho rodáka chcela uctiť prenesením jeho ostatkov do novej hrobky postavenej na jeho počesť. S presťahovaním ostatkov a vybudovaním novej hrobky však ani vtedy nepanovala absolútna zhoda. Možnosťou bolo aj ponechanie hrobky na pôvodnom mieste starého cintorína s realizáciou výsadby parku okolo objektu. Potvrdzuje to už vyššie spomínaný dokument Okresnej pamiatkovej správy z roku 1972: „Proti presťahovaniu hrobky na nový cintorín sotva možno niečo namietať, keď ide o celkovú likvidáciu cintorína a úpravu obce. Ak by bolo možné ponechať hrobku na mieste – ak ide napr. o zriadenie nejakého parku alebo pod. – bolo by to želateľné.“ (podčiarkol autor článku). Obec však uprednostňovala celkové presťahovanie starého cintorína na nové miesto. Zdôvodňovala to 150 ročnou (údajnou) absenciou pochovávania na cintoríne, ako aj skutočnosťou, že na predmetnej parcele bola plánovaná výstavba novej ulice.

K samotnému otvoreniu starej hrobky (po prvotnom vyvetraní: cca 60 min.) pristúpili v obci 24. mája 1973. Po jej preskúmaní zistili, že v hrobke sa nachádza celkom 16 rakiev uložených v dvoch vrstvách oddelených od seba drevenou konštrukciou. Na vrchu boli umiestnené dve veľké rakvy, dve rakvy s dĺžkou 120 cm, šesť rakiev s dĺžkou 100 cm, jedna rakva s dĺžkou 160 cm a jedna s dĺžkou 140 cm. V dolnej časti našli štyri veľké rakvy, medzi nimi aj rakvu s pozostatkami Gregora Berzeviczyho s nápisom. Jeho rakva bola potiahnutá žltým hodvábom s nápisom vybitým mosadznými cvočkami.

Pri obhliadke zistili, že až na dve malé detské rakvy, bolo ostatných 14 rakiev (nevedno kedy) násilne otvorených. Pri otvorení boli rakvy značne poškodené a pozostatky v nich narušené. Vtedy prítomná komisia rozhodla, že manipulácia s rakvami a v nich uloženými telesnými pozostatkami bude vykonaná v nasledujúci deň (25. mája 1973). Pozostatky z rozbitých rakiev boli preložené do nových a v ten istý deň (25. mája) sa pristúpilo k uzatvoreniu vstupu do hrobky, ktorý bol hrobárom zabezpečený uložením vybúraného muriva s doskami. Celkovo bolo z hrobky premiestnených (už na nový cintorín) deväť ženských a päť mužských ostatkov, ktoré bolo možné podľa nápisov identifikovať.

Podľa prieskumu pri otvorení a premiestňovaní pozostatkov výskumníci zistili, že v hrobke boli pochovaní:
Eugen Valentín Berzeviczy – zom. 14. 05. 1817
Aslaja Berzeviczy – zom. 14. 10. 1803
Sidónia Berzeviczy – nar. 1811 – zom. 1816
Armand Berzeviczy – bez dátumu
Laelitia Berzeviczy rod. Desseffy – nar. 12. 09. 1812 – zom. 13. 09. 1842
Barbara Horváth Stansith de Gradecz – zom. 23. 06. 1807
Aladár Berzeviczy – nar. 20. 01. 1864 – zom. 26. 12. 1864
Barbara Berzeviczy – zom. 1806
Matusz Berzeviczy – zom. 1813
Anna, Luisa, Clementina, Natália Berzeviczy – zom. 14. 01. 1870 (1 rok a 10 mesiacov)
Gregorius Berzeviczy – zom. 23. 02. 1822

Na ostatných rakvách nápisy neboli a z miestnej matriky zomrelých, ktorá sa viedla od roku 1817 nebolo ani možné zistiť, kto bol v rodinnej hrobke pochovaný. Okrem zvyškov rakiev, ktoré niesli nápisy s dátami boli ostatné poškodené rakvy spálené na starom cintoríne. V roku 1973 došlo k asanácii hrobky Berzeviczyovcov.

Pripomenúť a uctiť pamiatku Gregora Berzeviczyho premiestnením jeho telesných pozostatkov do novej hrobky bolo bezpochyby chvályhodným činom, odhliadnuc od toho, že išlo o celkovú likvidáciu starého cintorína. Pri tom ako veľmi si však chcela obec uctiť Gregora Berzeviczyho, mohla byť vtedy realizácia novej hrobky riešená architektonicky dôstojnejšie s dôrazom na historický význam jeho osoby a rodiny v rámci obce. Po analýze vyššie uvedených grafických koncepcií výstavby hrobky z 18. storočia a analýze solitérnych stavieb hrobky Berzeviczyovcov sa vraciame k novým otázkam, ktoré by mali byť zodpovedané ešte pred plánovanou novou realizáciou miesta ich posledného odpočinku. Mala by realizácia novej hrobky vychádzať úplne alebo aspoň čiastočne z predchádzajúcich návrhov hrobky z 18. storočia? Ak áno, ktorým návrhom sa inšpirovať a prečo? Starším či mladším? Nakoľko súčasný stav a architektonické resp. hmotovo-priestorové riešenie nezodpovedá navrhovanému projektu hrobky zo 70. rokov 20. storočia, je preto na mieste aj úvaha o úplne novej architektonickej koncepcii hrobky. Ako však nový model uchopiť? Súčasné miesto hrobky Berzeviczyovcov je navyše nevhodne situované. Možno teda uvažovať aj o opätovnom presťahovaní hrobky na nové miesto na cintoríne? V tomto prípade by sa zavŕšilo jubilejné päťdesiatročné čakanie (od posledného premiestnenia v roku 1973) na dôstojnejšie situovanie hrobky a v neposlednom rade aj uctenie si pamiatky Gregora Berzeviczyho a jeho rodiny. Potrebná bude aj širšia diskusia odbornej verejnosti v súčinnosti s Krajským pamiatkovým úradom Prešov, nakoľko hrobové miesto Berzeviczyovcov je stále zapísané v Ústrednom zozname pamiatkového fondu.

V tlačenej podobe bude článok publikovaný v zborníku z Kolokvia Gregor František Berzeviczy - Osvietenec z Veľkej Lomnice, ktoré sa konalo v dňoch 22. a 23. 6. 2023

Mgr. Lukáš Lisý, Krajský pamiatkový úrad Prešov, pracovisko Poprad