Do kaštieľa rodu Pottornyay v Podturni sa postupne vracia život
Kaštieľ rodu Pottornyay leží v centrálnej časti obce Podtureň v okrese Liptovský Mikuláš a miestny ho poznajú i pod názvom Forgáčovsky kaštieľ. Forgáčovsky kaštieľ – pôvodne obklopený anglickým parkom, z ktorého ostalo torzo – je dnes súčasťou zástavby rodinných domov. Začiatkom 90. rokov 20. storočia sa pripravovala jeho rekonštrukcia, ktorá sa však neuskutočnila a odvtedy opustený kaštieľ chátra. V súčasnosti svitá nádej na jeho záchranu. Od konca roka 2022 má objekt nového vlastníka, ktorý pripravuje jeho obnovu. Je to dobrá správa aj v prípade, že nepôjde o návrat podoby kaštieľa z obdobia jeho najväčšieho rozkvetu, ale v rozsahu zachovania jej hodnôt, pre ktoré bol po druhej svetovej vojne zapísaný do Ústredného zoznamu kultúrnych pamiatok.
Objekt je renesančným zemianskym sídlom s barokovou prestavbou. Obytná stavba nižšej šľachty predstavuje blokovú voľne stojacu stavbu obdĺžnikového pôdorysu, čiastočne podpivničenú, s dvomi nadzemnými podlažiami, s centrálnym vestibulom a schodiskom.
Počiatky stavby kaštieľa, ako aj samotnej obce, sú úzko späté so zemianskym rodom Pottornyay, ktorí na základe kráľovskej donácie z roku 1474 vlastnili obec Podtureň nepretržite od stredoveku až do 19. storočia. Rod Pottornyay patril k významným rodom v Liptovskej stolici. Prvé písomné zmienky o sídle rodu v Podturni sa vyskytujú až v 17. storočí, v spisoch z rokov 1600 – 1649, keď došlo k rozdeleniu rodinného majetku. Renesančnú kúriu začal pravdepodobne stavať Andrej II. Podturniansky (rod používal aj meno Pottornyay) v druhej polovici 16. storočia a to pravdepodobne na mieste staršej drevenej stavby zo 14. storočia, čo bolo v tom čase obvyklé aj pre zemianske sídla. Je možné, že tu v 15. storočí stála neskorogotická kamenná stavba alebo čiastočne kamenná stavba. Renesančný objekt mohol byť postavený ako jednopodlažný objektso zvýšeným podkrovím a drevenými stropmi s neskoršou dostavbou. Po smrti Andreja II. Podturnianskeho zdedili kúriu jeho synovia Tomáš II., Pavol II. a Ján IV. Podturnianskí. Ján k otcovmu domu pristavil nový dom, maštale a pivovar. V roku 1603 sa na základe súdneho mandátu výlučným vlastníkom stal Pavol. Po jeho smrti kúriu využívali jeho synovia, o čom svedčia písomne pramene z roku 1658, keď došlo k sporu medzi bratmi a jeden z nich nechal zbúrať bránu do areálu kaštieľa.
Najrozsiahlejšou prestavbou objektu bola baroková prestavba realizovaná za Šimona IV. Podturnianskeho a jeho brata Pavla IV. Podturnianskeho v 18. storočí. Pôvodne jednopodlažný objekt nadstavali o jedno podlažie a na druhom poschodí vytvorili reprezentačné priestory. Stred dispozície tvorila baroková schodisková hala s umelecky kovaným zábradlím a ústredná sála vykurovaná honosnými kachľami v rohu miestnosti. V zmenenej dispozícií prízemia vytvorili dva pivničné priestory, ktoré čiastočne vyhĺbili. Generálnou úpravou prešli aj priečelia, vstupné dvere sú dodnes zvýraznené dvomi okennými otvormi s polkruhovým ukončením na spodnej i vrchnej strane a ústredná miestnosť poschodia má veľké obdĺžnikové okná s polkruhovým ukončením. Stavba bola zastrešená monumentálnou manzardovou strechou. Nákladná prestavba, ktorá sa vo svojej podstate zachovala dodnes zmenila celkový vzhľad predtým skromného a bežného renesančného objektu. V rámci nej sa založil aj veľký anglický park s okrasnými drevinami. Po smrti bratov vlastnili kaštieľ ich deti, ktoré zomreli bez potomkov a tak sa objekt dostal do vlastníctva druhej vetvy rodu Podturnianských (tzv. Františkova vetva).
Rodina Podturnianských vlastnila kaštieľ až do začiatku 20. storočia. V roku 1862 bol jeho vlastníkom Mikuláš VI. Podturnianský (1793 – 1862), v tom istom roku však mohol byť už vlastníkom objektu jeho syn Mikuláš IX., ktorý bol posledným mužským potomkom rodu. Po smrti Mikuláša v roku 1904 a ďalších členov rodiny v 20. rokoch 20. storočia kúpila celý kaštieľ rodina Forgáčovcov z Podturne. Rodina v časti kaštieľa žila až do 60. rokov 20. storočia. V rokoch 1920 – 1935 v časti objektu sídlila Štátna ľudová škola. Stavebné úpravy, ktoré sa udiali v priebehu 19. a začiatku 20. storočia mali len účelový charakter, vymenili sa okná a časť dverí, upravili sa niektoré dlážky, viackrát boli opravované omietky a čiastočne sa pozmenila dispozícia.
Po druhej svetovej vojne došlo k rozparcelovaniu pôvodného anglického parku. Na začiatku 80. rokov 20. storočia budovu odkúpila Kancelária Slovenskej národnej rady. Z prostriedkov kancelárie sa mala uskutočniť dôkladná rekonštrukcia kaštieľa, ktorý mal potom slúžiť ako účelový objekt pre Slovenskú národnú radu. V roku 1988 kaštieľ kúpilo výrobné družstvo Služba v Bratislave, ktoré ju po prestavbe chcelo využívať ako rehabilitačné centrum pre svojich zamestnancov. V rámci prípravných rekonštrukčných prácach bola na začiatku 90. rokov 20. storočia uskutočnená stabilizácia objektu, asanovaná manzardová strecha, pre nedostatok financií bol objekt len provizórne zastrešený jednoduchou sedlovou strechou a rekonštrukčné práce sa zastavili. Odvtedy je objekt nevyužívaný, čo výrazne prispelo k jeho zlému technickému stavu.
Jana Uhričíková,KPÚ Žilina, pracovisko Ružomberok
