70 rokov ochrany pamiatkových rezervácií na Slovensku

Ochrana pamiatkového fondu v Slovenskej republike sa vykonáva formou individuálnej a územnej ochrany. „Individuálnymi“ pamiatkami sú hnuteľné a nehnuteľné veci, vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku podľa zákona o ochrane pamiatkového fondu. Územná ochrana sa odvodzuje od vyhlásenia „sídelného územného celku alebo krajinného územného celku sústredených pamiatkových hodnôt alebo archeologických nálezov a archeologických nálezísk“ za pamiatkovú rezerváciu alebo pamiatkovú zónu. Pre nehnuteľné kultúrne pamiatky, ako aj pamiatkové územia môže byť vyhlásené ochranné pásmo – na ochranu a usmernený rozvoj ich prostredia alebo okolia. Zákonná ochrana pamiatkových území na Slovensku má jednu z najdlhších tradícií spomedzi európskych krajín. Myšlienka územnej, komplexnej ochrany nadväzuje na základné princípy, ako ich sformulovali spoluzakladatelia modernej ochrany pamiatok, najmä Alois Riegl a Max Dvořák. Úloha chrániť historické jadrá je zaväzujúca z dôvodu koncentrácie pamiatkových hodnôt, ale súčasne náročná z hľadiska počtu a rôznorodosti záujmov zúčastnených strán.

Za pamiatkové rezervácie sú vyhlásené najhodnotnejšie historické jadrá slovenských miest. Počiatky ochrany prvých pamiatkových rezervácií na Slovensku si v roku 2020 pripomínajú 70. výročie. Dňa 11. júna 1950 vláda vtedajšieho Československa vybrala celkovo tridsať miest do kategórie pamiatková rezervácia, z nich osem sa nachádzalo na území Slovenska. „Štátnu mestskú pamiatkovú rezerváciu“ ďalej zriadili slovenské vládne orgány v dvoch mestách v roku 1954 a 1955; ostatné vyhlásenia pribudli v rokoch 1981, 1983, 1987, 1990 a 1995. Najstaršími rezerváciami (1950), ktoré dokumentujeme fotografiami, teda sú spišské mestá Levoča, Kežmarok a Spišská Sobota, osobitné cirkevné stredisko Spišská Kapitula a šarišské mestá Prešov a Bardejov. Všetky ako slobodné mestá od 13. storočia zachovávajú princípy historického sídelného usporiadania, ktoré významne podmienilo udelenie mestských privilégií, dávajúcich mešťanom početné práva a slobody. Z toho vyplývajúca prosperita umožnila vznik mimoriadne hodnotných stavebných a výtvarných diel, z nich niektoré patria do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva. Obdobný rozkvet na strednom Slovensku zaznamenali banské mestá, medzi ktoré patrí Kremnica a Banská Štiavnica, výnimočné taktiež vďaka zachovaniu súvisiacich technických diel, vrátane vodných nádrží – tajchov. V roku 1954 zaradili medzi rezervácie aj hlavné mesto Slovenska, Bratislava. Mesto leží nad Dunajom a je „korunované“ štvorkrídlovým hradom, ktorý svoju definitívnu podobu získal v čase panovania Márie Terézie. V roku 1955 začlenili medzi rezervácie aj centrum stredného Slovenska – Banská Bystrica, stredisko mediarskej ťažby a filiálky fuggerovského obchodného podniku. V sedemdesiatych a nadväzne v osemdesiatych rokoch sa pozornosť pamiatkarov sústredila na ochranu vybraných súborov ľudového (vidieckeho) staviteľstva, pre ktoré vytvorili rezerváciu v desiatich obciach (Čičmany, Podbiel, Vlkolínec, Ždiar – 1977; Osturňa, Špania Dolina – 1979; Sebechleby, časť Stará hora, Veľké Leváre – 1981; Brhlovce – 1983; Plavecký Peter – 1990).Vlna priznávania tohto štatútu v mestách pokračovala v osemdesiatych rokoch. Vtedy k chráneným mestám postupne doplnili tzv. Horné mesto v západoslovenskej Nitre (1981), predstavujúce osobitný súbor súvisiaci s tamojším sídlom biskupstva. Tomuto celku dominuje Nitriansky hrad. V roku 1983 medzi rezervácie priradili aj historické jadro mesta Košice, metropoly východného Slovenska, najrozsiahlejšie spomedzi našich historických celkov. Urbanistická štruktúra mesta sa odvíja od trasy diaľkovej cesty v smere sever – juh (od Baltu k Orientu), v jeho prostriedku je umiestnený Dóm sv. Alžbety, ktorý spomedzi európskych katedrálových stavieb patrí medzi najvýchodnejšie.Veľké historické mestá v západnej časti Slovenska – Trnava, Trenčín a Žilina sa chránia ako pamiatkové rezervácie od roku 1987. Trnava, ktorej privilégiá z roku 1238 sú dnes známe ako najstaršie, zažila mohutnú etapu rozvoja v 17. storočí, keď zastávala úlohy hlavného cirkevného strediska a v tejto súvislosti tam postavili významné barokové objekty. Trenčín, mesto v údolí Váhu, sa rozvíjal v tieni hradu, osadeného nad mestom. Mesto Žilina, položené na tej istej rieke, je výnimočné pre symetrický pôdorys, rozvinutý okolo veľkého ústredného námestia štvorcového pôdorysu. V roku 1990 pribudli do najvyššej pamiatkovej kategórie mestá Svätý Jur – vinohradnícke mestečko pod Malými Karpatmi neďaleko Bratislavy, a Podolínec, jedno z menších, ale výnimočne hodnotných miest na Spiši. Pamiatková rezervácia Štiavnické Bane (1995) ako súbor technických pamiatok v krajine súvisí s banskou minulosťou neďalekej Banskej Štiavnice.

Od roku 1988 sa ochrana menších celkov s historickým sídelným usporiadaním, území kultúrnej krajiny s pamiatkovými hodnotami alebo území s archeologickými nálezmi a archeologickými náleziskami, vykonáva aj prostredníctvom vyhlásenia za pamiatkovú zónu. V súčasnosti sa táto ochrana vzťahuje na osemdesiatdva mestských aj vidieckych lokalít.

Ochranu, obnovu a v prípade výtvarných pamiatok aj reštaurovanie na Slovensku usmerňujú krajské pamiatkové úrady, ktoré patria do štruktúry Pamiatkového úradu SR. Zákon o ochrane pamiatkového fondu ustanovuje podrobnosti o výkone a kontrole ochranárskych činností. Osobitne pre pamiatkové územia – rezervácie a zóny – vypracúvajú krajské pamiatkové úrady tzv. Zásady ochrany, ktoré obsahujú požiadavky na primerané funkčné využitie územia, na zachovanie, údržbu a regeneráciu historického pôdorysu a parcelácie, materiálovej a objektovej skladby, výškového a priestorového usporiadania objektov, architektonického výrazu, prvkov uličného interiéru a uličného parteru, historickej zelene, charakteristických pohľadov, siluety a panorámy, archeologických nálezísk, prípadne ďalších kultúrnych a prírodných hodnôt pamiatkového územia. Zásady sa dostávajú do úzkeho súvisu s územným a priestorovým plánovaním, voči ktorým tvoria jeden z povinných podkladov. Úlohou ochrany pamiatok je vystupovať v týchto vzťahoch vo verejnom záujme, v súlade s vedeckými poznatkami, na základe zákona a medzinárodných zmlúv v oblasti európskeho a svetového kultúrneho dedičstva. Pamiatkové rezervácie a zóny na Slovensku predstavujú vlastne najdôležitejšie sídelné celky z hľadiska spoločenských, hospodárskych a kultúrnych vzťahov.

Tomáš Kowalski – ONKPaPÚ