KPÚ Banská Bystrica – Pripomíname si 60.výročie úmrtia architekta Františka E. Bednárika
V roku 2020 si pripomíname 60. výročie od smrti známeho architekta Františka Eduarda Bednárika (⃰1902, Bystřice pod Hostýnem - † 1960, Žilina). Jeho stavby sa nachádzajú najmä v regióne stredného Slovenska. Patril (okrem niekoľkých diel na začiatku kariéry) pomerne vyhranene ku skupine funkcionalisticky orientovaných tvorcov, ktorí smerovali k organicky poňatej architektúre. Neuspokojila ich asketická racionálnosť, hoci ich diela vychádzali z moderného, funkcionalistického základu a prevzali aj ich dôraz na kvalitne spracovaný detail či použitie textúry, farebnosti režného povrchu materiálov, najmä kameňa či keramiky.
Dostupné životopisné údaje sú pomerne strohé. Študoval na Štátnej vyššej škole stavebnej v Brne. Istý čas pôsobil v architektonickom ateliéri Bohumila Hubschmanna v Prahe a zároveň pokračoval v štúdiu architektúry na ČVUT. Štúdiá ukončil v roku 1930. Absolvoval viacero študijných ciest, napr. do Nemecka, Francúzska, Belgicka, Holandska a pod.. Neskôr sa stal členom Zväzu slovenských architektov. Uvádza sa, že bol všestranným človekom. Okrem architektúry sa venoval aj súdnoznalectvu a podnikaniu. Vlastnil kameňolom Dubná Skala vo Vrútkach a aj Varínske asfaltové ťažiarstvo (starý lom v Nezbudskej Lúčke), kde sa doloval dolomitový štrk s prímesou asfaltu ako jediný v strednej Európe.
Navrhoval najmä verejné budovy v Žiline, Bytči, Piešťanoch, ale aj v Tatrách a Banskej Bystrici, v jeho portfóliu sú dodnes fungujúce školy a administratívne budovy. Z odborných textov, ktoré publikovali Matúš Dulla - Henrieta Moravčíková (2002) či Klára Kubíčková (2000) je možné uviesť Františka Eduarda Bednárika ako autora viacerých diel aj v Banskej Bystrici a blízkom okolí. Navrhol bývalý dom Zväzu obecných a obvodných notárov, Ústrednú budovu stredoslovenských elektrární (1938-1941), budovu strednej školy a bývalého notárskeho úradu, obytné domy postavené pre vojenských gážistov (domy postavila bystrická stavebná firma Gescheidt-Čatloš, situované sú na sídlisku Banská Bystrica – Uhlisko, 1938), budovu bývalej notárskej ubytovne (Československej armády 25, 1935-1937), budovu dnešnej Základnej umeleckej školy Jána Cikkera (pôvodne tu sídlil učiteľský ústav, neskôr Gymnázium Andreja Sládkoviča, situovaná na Štefánikovom nábreží, 1932, 1934) a jeho idey sa zhmotnili aj v budove Športhotela na Donovaloch (1938-1939).
Spolu s ostatnými architektmi, ako napr. Aloisom Balánom, Jiří Grossmennom, Jaroslavom Rösslerom, Otakarom Schmidtom, Ladislavom Skřivánekom, ale aj Emilom Bellušom postupne v 30-tych rokoch menili ráz starobylého historického mesta, ktorý Bystrica mala ešte na začiatku 20. storočia. V štýloch prevažoval historizmus a eklektizmus v pompézne vyzdobených fasádach verejných budov s množstvom historických architektonických prvkov a dekoru viacerých slohov. Po vzniku I. Československej republiky dostáva väčšiu príležitosť uplatnenie modernej architektúry, podľa zastavovacieho plánu spred roka 1918. Progres sa týkal najmä nových budov škôl, oblasti sociálnej výstavby ale aj výstavby menších obytných blokov (viliek). Ako upozorňujú M. Dulla a H. Moravčíková (2002) diskusie boli vedené nielen o výraze architektúry, ale aj hmotovo-priestorového riešenia práve vo vzťahu k zachovanému vzácneho historickému centru. Dôraz bol položený na plynulé previazanie novej výstavby a po odstránení mestských brán boli založené nové ulice a obytné štvrte.
Málokto vie, že prvá moderná stavba, ktorá narušila celistvosť stredovekého mestského hradu - postavená na mieste zbúranej časti hradieb, bola budova pôvodne Rímskokatolíckej ľudovej školy (1939). Ide o štvorpodlažný objekt (tri nadzemné podlažia a suterén). Má jednoduchú dispozíciu s hlavným vstupom zo zaobleného nárožia. Centrálne postavené schodisko je skelet s veľkými presklenými plochami, ktoré zvýrazňujú vertikálny dojem a prepájajú pohľady divákov kontaktom exteriéru a interiéru. Podobné riešenie uplatnil F. E. Bednárik aj neskôr, v 40-tych rokoch 20. storočia na veľkorysejšej kompozícii v rámci budovy elektrární v Žiline. Využil maximum z plochy pozemku, zámerne budovu jemne zaoblil, odtiahol od uličnej čiary tak, aby v nároží mohol vystúpiť akcent – hlavný vstup s pôsobivo vysunutou železobetónovou markízou. Hmota pôsobí ako nádych a potom odvážny skok do priestoru, nenechávajú pochybnosti o kompozičnej či estetickej kvalite a aj toho najmenej vnímavého diváka prakticky zorientuje v dispozícii stavby.
Okrem uvedenej budovy školy sa v blízkom historickom centre nachádzajú aj ďalšie dva objekty: budova energetických závodov a v súčasnosti obnovovaná budova Základnej umeleckej školy Jána Cikkera. Aj v tomto prípade ide o štvorpodlažný, dvojtraktový objekt, založený na pôdoryse tvaru písmena L, opäť konštruovaný ako železobetónový skelet. Hlavné priečelie (so vstupom od nábrežia), charakterizujú horizontálne pásy okien delené mierne zaoblenými medziokennými stĺpikmi s kanelovaným keramickým obkladom, ktorý architekt s obľubou používal ako istý dekoratívny akcent nielen v exteriéri ale aj interiéri pri viacerých budovách. Hlavný vstup je zasunutý za líce ostatnej fasády a chráni svojich návštevníkov markízou na dvojici stĺpov obložených keramickým obkladom. Pri hlavnom vchode sú umiestnené dva keramické reliéfy od neznámeho autora. Na osi vstupu bol v atike plochej strechy pôvodne umiestnený veľký štátny znak.
O potrebe obnovy Základnej umeleckej školy Jána Cikkera na Štefánikovom nábreží sa hovorilo už niekoľko rokov a v roku 2020 sa dočkala očakávanej obnovy. Tá by jej mala prinavrátiť nielen dobrý stavebno-technický stav pre ďalšie roky, ale prinesie aj návrat k pôvodnej „bednárikovskej“ podobe vo výraze architektúry.
Viaceré budovy Františka Eduarda Bednárika sú evidované ako národné kultúrne pamiatky. Je potrebné oceniť, že aj esteticky, kompozične hodnotné či konštrukčne inovatívne diela architektúry 20. storočia si našli a postupne nachádzajú svoje miesto v tejto skupine chránených, najmä oveľa starších historických stavieb. Architektúra 20. storočia je ešte stále často považovaná za „príliš mladú“, jej hodnoty nie sú docenené a stavby sú často časom výrazne prestavané, agresívne adaptované na novú funkciu alebo požiadavky (najmä zateplenie s odstránením či prekrytím pôvodných materiálov a zjednodušením plynulých línií), či dokonca asanované a nahradené.
Bednárikov architektonický rukopis bol založený na princípoch funkcionalistickej architektúry s akcentom najmä na riešenie vstupu v aditívnej či subtraktívnej hre hmôt budovy. Obľúbené riešenie zaobleného nárožia, železobetónový skelet tvoriaci hmotu stavby aj fasády vyľahčené zasklenými plochami povrchovo dotváral jednoduchý keramický obklad so zaujímavými finesami v detailoch a premyslených komponovaných plochách. Keramický obklad - tradičný materiál, vo farbe tehly, pálenej hliny - dynamizoval pasívne, hladké omietkové plochy vybraté, aby prezentovali kompozíciu objemov stavby, vnášali istý pohyb a dialóg kontrastu v textúre ale aj farebnosti a svetle.
Je nesmierne dôležité prezentovať hodnoty aj funkcionalistickej architektúry a priniesť možnosti vnímať ich výraz a hodnoty, očistené od negatívnych kontextov doby, v ktorej vznikali. O výsledkoch obnovy Základnej umeleckej školy Jána Cikkera na Štefánikovom nábreží v Banskej Bystrici vás budeme informovať.
Mgr. Miloslava Borošová Michalcová, PhD., KPÚ Banská Bystrica
Bibliografické zdroje (výber):
DULLA, Matúš – MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava : Slovart, 2002, ISBN 80-7145-684-5.
KUBIČKOVÁ, Klára: Architektonické diela 20. storočia na Slovensku. Architektúra & Urbanizmus 34, 2000, 1 – 2, s. CLXXIII.
SIMITCHOVÁ, ANDREA – WARKE, Val: Jazyk architektúry – 26 princípov, ktoré by mal každý architekt poznať. Bratislava : Slovart, 2015, ISBN 978-7529-034-2.
