Objekt Pálffyovského kaštieľa sa nachádza na severozápadnom konci radovej zástavby Prostrednej ulice v historickom jadre mesta Svätý Jur. Na tomto mieste sa nachádzalo niekoľko solitérnych murovaných stavieb, pravdepodobne kúria, už v období stredoveku, avšak vznik samotného kaštieľa možno datovať do obdobia okolo polovice 16.storočia, zrejme sa viaže k obdobiu kráľovskej držby svätojurského majetku po roku 1559. Staršie konštrukcie boli začlenené do renesančnej stavby, ktorá sa zachovala v rozsahu severozápadného nadzemného krídla. Zatiaľ čo vo východnej časti podlažia boli objavené pätky tehlových klenieb, ostatné miestnosti boli pravdepodobne zastropené rovnými drevenými stropmi. Suterén zaklenutý valenými klenbami je predĺžený juhovýchodným smerom, kde siaha pod susedný objekt, z čoho sa dá usudzovať, že i nadzemné krídlo pôvodne pokračovalo rovnakým smerom. V dôsledku vojnami vyprázdnenej štátnej pokladnice udelil kráľ Ferdinand I. panstvo v roku 1566 do zálohy bratislavskému županovi Eckovi zo Salmu a Neuburgu. Po jeho smrti ho prebral chorvátsky šľachtic Ján Krušič z Lepohlavy s manželkou Katarínou Pálffyovou. Ovdovená Katarína sa druhýkrát vydala za Štefana Illesházyho, ktorý zrejme po požiari roku 1590 pristúpil k rozšíreniu kaštieľa o juhovýchodné krídlo. Pivničné priestory si zachovali pôvodné valené klenby, v nadzemnom podlaží boli v prvej polovici 17.storočia zaklenuté valenou klenbou s kútovými výsečami. Objekt bol taktiež rozšírený o dvorový dvojpodlažný rizalit v mieste stretu severozápadného a severovýchodného krídla. V tej dobe mal kaštieľ v držbe už rod Pálffyovcov, ktorý ho v roku 1734 získal aj do trvalého vlastníctva. V tomto období sa predpokladá značné rozšírenie stavby v južnej časti, čo dokladajú neskoršie zakreslenia z 19. storočia a nadstavanie druhého podlažia z východnej strany. Systematická prestavba objektu na reprezentatívne a pohodlné príležitostné obydlie koncom 19. storočia sa viaže k osobe Jána Pálffyho. Zvýšenie komfortu bývania malo zabezpečiť vybudovanie nového kachľového kúrenia, sporákového varenia či záchodov napojených na žumpu s kanálom. Bola zbúraná rozľahlá južná časť, ktorú nahradila terasa, ohradená do ulice múrom, zachovaný ostal iba suterén, prepojený so severozápadným krídlom dlhou podzemnou chodbou so segmentovou klenbou. Vybudovaný bol aj prejazd do dvora z dnešnej Prostrednej ulice, južne od neho sa nachádza hlavné schodisko, ktoré uzatvára severovýchodné krídlo v súčasnej podobe. K dvorovým fasádam boli predstavané arkádové chodby a k rizalitu bola pristavaná vežička. Staršie klenby boli z veľkej časti odstránené a nahradené plochými stropmi, úpravami boli zjednotené aj okenné otvory. Objekt nadobudol aj charakteristickú skladbu valbových striech. Ráz kaštieľa ovplyvnila najmä úprava fasády s historizujúcim tvaroslovím, na bielej hladkej ploche fasád boli akcentované farebne odlíšené tvaroslovné prvky ako nárožná bosáž, okenné šambrány a korunná rímsa. V tejto podobe sa kaštieľ zachoval dodnes a to i napriek poškodeniu počas 2.svetovej vojny. Rekonštrukciami v 60. a 90.rokoch 20.storočia sa podarilo stavbu zachrániť a obnovou v rokoch 2017-21 sa podarilo prinavrátiť jej jedinečný charakter. (Okkel Samuel, PÚSR)