Kaštieľ je situovaný v centrálnej polohe mestskej časti Košice - Krásna v tesnej blízkosti rímskokatolíckeho kostola. Jeho výstavbu je možné datovať do 2. polovice 16. storočia, charakterizovaného nepokojnými časmi tureckej expanzie a náboženských vojen, čomu zodpovedala aj podoba stavby. Bol založený na zaniknutých ranostredovekých sídliskových objektoch, predstavoval dlhý prízemný jednotraktový objekt, pozostávajúci z troch veľkých miestností, s rozsiahlym nečleneným suterénom a s dvomi diagonálne situovanými nárožnými baštami. Zvýšená obranyschopnosť bola zabezpečená štrbinovými strieľňami v hornej časti. Ešte do konca storočia bol suterén a bočné priestory prízemia zaklenuté hlbokými valenými klenbami. úpravy v 1. tretine 17. storočia sa zamerali predovšetkým na zvýšenie reprezentatívnosti kaštieľa. Vstupná fasáda získava novú omietkovú výzdobu, boli zaklenuté priestory bášt, pričom severovýchodná bašta bola adaptovaná na kaplnku s jedinečnou vegetabilnou štukovou výzdobou so zlátením. V roku 1717 získava Krásnu barón Jakub III. Meško a tunajší kaštieľ sa stáva jedným z rodových sídelných objektov. Ďalšiu stavebnú etapu realizoval v druhej polovici 18. storočia Jozef I. Meško. Nárožné bašty boli prestavané na predstúpené rizality, hlavný vstup na severnej fasáde bol akcentovaný portikom so štyrmi dvojicami toskánskych stĺpov. Pre dosiahnutie symetrie boli na fasádach premurované renesančné okenné otvory a nahradené rovnomerne rozloženými novými väčšími oknami a celkový výraz bol prispôsobený v aktuálnom klasicistickom duchu. V úpravách sa pokračovalo aj po Jozefovej smrti v roku 1789, kedy bol rozšírený o druhý trakt. V roku 1828 bolo pristavané druhé, západné krídlo, čím vznikol pôdorys v tvare L a koncom 19. storočia aj tretie, severné. V tej dobe už rod Meškovcov vymrel po meči a manželstvami dedičiek sa kaštieľ dostal do rúk ďalších významných rodov, Péchyovcov a Zichyovcov. Práve za Rudolfa Zichyho prešla stavba v roku 1892 výraznou modernizáciou v oblasti komfortu bývania. Ďalšie zásahy mali skôr nevhodný, až deštrukčný charakter. Objekt bol využívaný ako cirkevná a po 2. svetovej vojne ako základná škola. Pri adaptačných prácach bol odstránený južný portikus, pristavané boli betónové prístrešky, najväčšia centrálna sála bola adaptovaná na telocvičňu, pričom bol zničený štukový kazetový strop a zlikvidovaná bola i časť výzdoby fasád. Okolitá záhrada bola rozparcelovaná a zastavaná. Na konci 80. rokov došlo aj k zbúraniu západného a severného krídla, od roku 1989 bola budova nevyužívaná a chátrala. Až v rokoch 2012-2013 prebehla komplexná obnova kaštieľa do klasicisticko-empírového slohu. Z fasád je najreprezentatívnejšie riešená hlavná severná vo výrazne empírovej koncepcii s dominantným vstupným portikom uprostred. Výtvarné spracovanie južnej fasády vychádza z riešenia priečelia, je však jednoduchšie, zatiaľ čo bočné fasády sú takmer bez výzdoby. Dispozične predstavuje kaštieľ pozdĺžny jednotrakt, v krajných rizalitoch doplnený o priečny jednotrakt. Miestnosti sú radené aditívne za sebou, priechodné na spôsob enfilády. V troch miestnostiach hlavného krídla sa zachovali valené klenby s lunetovými výsečami, v krajnej východnej miestnosti zdobená štukovými ornamentmi so štylizovaným geometrickým motívom. Podobne bohato je zdobená i krížová klenba vo východnom rizalite. Kaštieľ je prekrytý plytkou sedlovou strechou s valbami nad rizalitmi. (Okkel Samuel, PÚSR)